logo
konto fb rss email
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
INZERCIA

Rastislav Hamráček: Hoci Titus Zeman nedostal trest smrti, trpel ako mučeník

Publikované: 19.06.2017 o 00:00Autor: Alžbeta Hrušovskáhodiny Prečítate približne za 9 minút
Prvý slovenský rímskokatolícky kňaz – salezián, ktorý bude povýšený na oltár svätosti. Už tohto roku sa dočkáme blahorečenia mučeníka za duchovné povolania, dona Titusa Zemana. Viac o tomto reprezentantovi mučeníkov komunizmu prinášame v rozhovore s Rastislavom Hamráčkom SDB.

Kedy sa zrodila myšlienka, že Titus Zeman je svätec a mohol by byť blahorečený?

Koncom deväťdesiatych rokov sa medzi ľuďmi vo Vajnoroch a príbuznými Titusa Zemana začalo opäť častejšie skloňovať jeho meno. A keď v roku 1999 dokončili farský klub, pomenovali ho po svojom rodákovi – Titusovi Zemanovi. Jeho synovec, pán Michal Radošinský, sa v rokoch 2003 - 2004 častejšie rozprával s donom Ernestom Macákom SDB, a medzi saleziánmi sa začalo väčšmi diskutovať o Titusovi (už pri jeho pohrebe panovala mienka, že je mučeník).Potom pán Radošinský začal písať Titusov prvý životopis, zháňali sa materiály a postupne sa napĺňala myšlienka začať proces blahorečenia tohto nášho spolubrata.

Predpokladám, že kandidátov na proces blahorečenia bolo asi viac. Ale prečo práve Titus Zeman?

Otázka je správna, na to sme sa pýtali aj my. Prečo práve Titus Zeman? Keď sa rozmýšľalo nad tým, ktorého spolubrata by sme mohli posunúť týmto smerom, tak sme prišli na to, že medzi staršími bratmi – pamätníkmi, aj medzi príbuznými, medzi ľuďmi vo Vajnoroch, je a bola prítomná živá povesť o mučeníctve Titusa Zemana. Ukázalo sa, že to, že zomrel v roku 1969, je dosť dlhý odstup (aj historický) na to, aby sa mohlo ísť a skúmať niektoré veci. Na začiatku procesu bolo ešte dosť veľa žijúcich svedkov, ktorí ho poznali osobne a dávali o ňom svoje svedectvo. Z toho potom vzniklo aj u saleziánov presvedčenie, že vyberme tento príbeh, skúsme ponúknuť túto osobnosť, jeho mučeníctvo. Dnes, keď sa na to pozrieme spätne, si uvedomujeme, že on je istým spôsobom reprezentant mnohých ďalších – či z našej alebo iných reholí, či celkovo z prostredia Cirkvi – ktorí trpeli a tiež mohli byť podrobení takémuto skúmaniu v procese blahorečenia, ale zatiaľ k tomu nedošlo.

Ešte stále žijú ľudia, hoci sú už v pokročilom veku, ktorí si Titusa pamätajú ako človeka, ktorý žil a zomrel v povesti svätosti a mučeníctva. Čím ale môže byť zaujímavý, príťažlivý pre dnešného mladého človeka?

Zaujímavý je už len tým, že ho – ako každého svätca – dáva Cirkvi Boh. Nielen v zmysle, že sa narodil a žil tu na zemi svätým spôsobom, ale aj v tom, že Boh ho dáva teraz, do tejto našej situácie, v týchto rokoch a okolnostiach. Tohto konkrétneho človeka, ktorý žil v komunizme, vtedy trpel, podstúpil mučeníctvo. Je dobré nebáť sa hľadať, čo Titus pre nás znamená, čo nám a mladej generácii, ktorá nezažila komunizmus, a teda nevie, čo to bolo, môže povedať. Keď sa k tomu staviame takto, vidíme, že zo života, príkladu, osobnostných čŕt Titusa Zemana, aj z toho, akým spôsobom spolupracoval s Božou milosťou vo svojom živote, vychádzajú niektoré pekné veci, vlastnosti, čnosti, ktoré môžu byť inšpiratívne aj pre dnešných mladých.

Jedna z nich je možno to základné, pre čo Titus trpel a podstúpil mučeníctvo – jeho postoj k budúcnosti mladých. To, čo urobil vo svojej dobe pre svojich aktuálnych mladých, chlapcov, saleziánov, bolo, že Titus im pomohol ísť ďalej v ich živote, mať perspektívu a môcť rozvíjať v slobode svoje povolanie, hodnoty, ideály, ktorým oni zasvätili život. A pre toto bol ochotný nasadiť svoj život, svoje sily, energiu, zdravie i ochotu podstúpiť utrpenie. Mal odvahu zariskovať za slobodu – slobodu vyznania viery, ale aj slobodu realizovať vlastný život, povolanie týchto mladých. Odvahu, ktorú však nestaval ako niečo špeciálne, ale vnímal ju ako vec, ku ktorej ho Boh volá, ako určitú zodpovednosť voči vlastnému životu a povolaniu.

Titus môže byť pre mladých veriacich tým, kto môže orodovať za ich povolanie, za to, aby ho vedeli dobre rozvíjať, aby ho mali odvahu rozvíjať aj v okolnostiach, ktoré sú nepriaznivé. Môže im ponúknuť pevnosť, odhodlanie žiť to, čomu sa odovzdal.  

MÁME KRÁTKU HISTÓRIU, NO AJ TAK DOSŤ SVÄTÝCH

Titus je istým spôsobom „napojený“ aj na inú slovenskú blahoslavenú – na sestru Zdenku Schelingovú. On má však aj jedno špecifikum – bude to prvý slovenský rímskokatolícky kňaz, ktorý bude blahorečený. Prečo katolícke Slovensko čaká tak dlho na svojho prvého blahoslaveného rímskokatolíckeho kňaza?

Nečakáme dlho. Práveže to nie je vôbec dlho. Naopak, je to veľmi krátko. Naši svätci z obdobia posledných sto rokov boli blahorečení v roku 1999 v Ríme (Peter Pavol Gojdič a Metod Dominik Trčka), v roku 2003 bola blahorečená sestra Zdenka a Vasiľ Hopko a teraz sme v roku 2017 a chystá sa blahorečenie Titusa Zemana. Je to pomerne krátky čas, keďže proces blahorečenia sa začal v roku 2010 a teraz, po siedmich rokoch, je ukončený. To je takmer raketová rýchlosť.

Nie je to ale zaujímavé, že najprv traja gréckokatolícki kňazi, ale rímskokatolícky až teraz?

Neviem sa vyjadriť, prečo sa iné procesy nezačali skôr, faktom je, že čas, kedy sa začne nejaký proces blahorečenia, je skôr v Božej než v našej réžii. S tým všetkým totiž súvisí viacero vecí, ktoré sa nedajú preskočiť – jednak to, že o danom človeku musí byť rozšírená mienka svätosti, jednak to musí byť medzi ľuďmi, ktorí život toho človeka poznajú a vážia si ho ako svätý život. To všetko je pre nás, v našich novodobých dejinách, spojené s tým, nakoľko si ľudia pamätajú takéto príbehy z obdobia komunizmu alebo z obdobia pred rokom 1950. To, že my sme, možno tak trochu pomaly, po totalite, prišli na to, že tu máme viacerých ľudí s povesťou svätosti, veriacich, ktorých procesy už bežia, vnímam skôr ako požehnanie, že to ide pekne a celkom rýchlo.

Treba poznamenať aj to, že týchto procesov na Slovensku beží viac, čo je tiež pekná vec, vzhľadom na to, aký sme malý národ, s relatívne krátkou, no bohatou históriou. Do roku 1918 sme boli súčasťou spoločenstva národov v rámci Rakúsko-Uhorska a ani svätorečenia sa nekonali na národnostnej báze. Ak by sme sa na to chceli hlbšie pozrieť, tak napríklad svätá Alžbeta Uhorská sa narodila v Bratislave a je naša. Sú tam však aj ďalšie príbehy, ktoré sú priamo prepletené s územím, ktoré sa nás týkalo. Naša moderná história je zatiaľ veľmi krátka a my za ten čas už máme niekoľkých blahoslavených a ďalší sú „na ceste“.

TREBA SA ZAMYSLIEŤ NAD PASTORÁCIOU POVOLANÍ

Toto je výnimočná udalosť konkrétne aj pre slovenskú saleziánsku rodinu, keďže žiaden saleziánsky svätec nebol Slovák.

Titus Zeman je prvý z prostredia slovenskej saleziánskej rodiny, ktorý bude blahorečený, čo je pre nás veľký dar, veľká radosť, veľká perspektíva. Boh nám týmto chce niečo darovať a nevieme to ani presne pomenovať. Chce to čas. Treba to premodliť, popremýšľať, kam nás to smeruje. To ešte len uvidíme.

Skúsme sa trochu vrátiť k Titusovmu detstvu. Už ako desaťročný sľúbil v chorobe Panne Márii, že ak vyzdravie, bude jej verným synom a rozhodol sa, že sa stane kňazom. Rodičia ho však odhovárali, ani predstavený v Šaštíne ho nechcel prijať, no neuspeli a museli ustúpiť. Povolanie bolo silnejšie. Desať rokov je však dosť nízky vek – dnes, keď nejaký desaťročný chlapec povie, že sa chce stať kňazom, každý nad tým mávne rukou a povie – to ho prejde. Nie je to škoda?

Naši starí rodičia si možno ešte pamätajú, že existovali takzvané „malé semináre“ – stredné školy, kde chlapci nastupovali s túžbou stať sa kňazmi a žili najmä týmto. To isté je Titusov prípad. Ako dnes pristupovať k pastorácii povolaní? Myslím si, že Titusov príbeh je práve prípadom mučeníctva za duchovné povolania a že nám ho Boh dáva teraz, do tejto situácie, akoby nám chcel niečo povedať. Dnes klesajú počty žiadateľov do seminára či do duchovnej formácie a nazdávam sa, že Titus nám pomôže istým spôsobom nad tým rozmýšľať a aj hľadať spôsoby, ako dnes pomôcť mladým ľuďom v patričnom veku rozlišovať svoje povolanie.

Titus zorganizoval tri výpravy, počas ktorých sa chlapci, bohoslovci, no aj kňazi, pokúsili o útek do zahraničia, aby tam pokračovali v štúdiách a formácii. Práve tá tretia výprava sa mu stala osudnou. Titusa chytili a dostal sa približne na rok do vyšetrovacej väzby. Odohrávalo sa práve tu gro Titusovho mučeníctva?

Nedá sa povedať, že len v tejto väzbe. Určite, že táto prvá fáza, vyšetrovanie, bolo preňho to najintenzívnejšie – v časovom zmysle. V období od apríla do februára bolo mučenie najčastejšie. Ale Titus trpel aj vo väzeniach. Keďže vedeli, že je kňaz a aj to, aký vysoký trest dostal, tak si bachári k nemu viac dovoľovali. Trpel v Ilave, trpel v Jáchymove, trpel v Leopoldove. V Jáchymove bol medzi tými, čo v povestnej „veži smrti“ triedili rádioaktívnu uránovú rudu holými rukami. Nikto tam síce nad nimi nestál s palicou a nemlátil ich, ale už tie podmienky, že to takto museli robiť, a to, ako tam žili a ako sa k nim režim správal – ako k mužom určeným na likvidáciu – bolo mučenie. Titus však prežíval svoje mučeníctvo istým spôsobom aj potom.

HOCI VŠETCI ČAKALI TREST SMRTI, PRIŠLO PREKVAPENIE

Zvyšok článku sa dočítate v zamknutej časti. Ďakujeme, že nás podporujete cez predplatné.

Zvyšok článku je prístupný iba predplatiteľom. Staňte sa našim predplatiteľom a získajte aj iné výhody.
Informácie o predplatnom na www.cestaplus.sk/predplatne.

cesta+

V prípade, že ste prihlásený v konte a článok sa neodomkne, odporúčame vymazať údaje cookie zo svojho prehliadača.
DISKUSIA
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
Diskusia je zatiaľ prázdna. Buďte prvý, kto vyjadrí svoj názor.