logo
konto fb rss email
INZERCIA
INZERCIA

Petrova cesta k pokore

Publikované: 12.10.2017 o 00:00Autor: Juraj Švechodiny Prečítate približne za 7.5 minúty
Je povzbudivé, že samotní apoštoli neboli svätí od začiatku. Môžu tak byť pre nás vzorom, ako smerovať ku svätosti. Pozorujme v Písme, ako si Ježiš vychovával Petra k pokore.

Peter je pre nás jedným z najdôležitejších apoštolov najmä preto, že Kristus ho ustanovil za skalu Cirkvi. Veríme vo zvrchovanú cirkevnú moc a neomylnosť jeho nástupcov tu na zemi. Vieme, že bol rybárom, ktorý napokon trikrát zaprel svojho Majstra.

Napriek tomu sa stáva viditeľnou hlavou Cirkvi po Kristovom nanebovstúpení a vystupuje ako rozhodujúca postava pri verejných príhovoroch apoštolov po zoslaní Ducha Svätého (porov. Sk 2, 14-36; 3, 11-26 a ďalšie), ako aj na prvom koncile v Jeruzaleme (porov. Sk 15, 6 n.). Ako Kristov vikár vystupoval veľmi pokorne a neustále poukazoval na Krista, vyhlasujúc, že to jeho mocou a v jeho mene robí zázraky. Pokora však nebola vždy jeho silnou stránkou a Sväté písmo nám podáva o tom niekoľko správ.

Prvá správa, ktorú by som rád spomenul, je povolanie Šimona po zázračnom rybolove. Po tom, ako Šimon vidí obrovský úlovok, padá k Ježišovým nohám a vyhlasuje: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny“ (Lk 5, 8). Niekto by mohol povedať: „A mohol sa zachovať ešte pokornejšie?“ No osobne si myslím, že tu nešlo o prejav pokory. Keď Gabriel pozval Máriu k počatiu Božieho Syna, povedala: „Hľa, služobnica Pána...“ To je ozajstná pokora.

Pokora neznamená odmietnuť Božie povolanie pre vlastnú nehodnosť – to by nemohol nasledovať Boha nikto z nás. Pokora znamená prijať Božiu výzvu napriek vedomiu, že sám nie som schopný vyplniť ju, dôverujúc tak v Božiu moc. Šimon však prejavuje svoju základnú vlastnosť, ktorá sa bude ťahať s ním ešte dlho – chce Ježišovi dokázať, že on sám je schopný byť dobrým apoštolom a Božiu moc v podstate nepotrebuje.

O nejaký čas dáva Ježiš Šimonovi po celonočnej modlitbe nové meno (ako jedinému z apoštolov) a nazve ho Skalou (porov. Lk 6, 12-14). Pre Šimona to bol určite prejav veľkej úcty a zrejme si začal ešte väčšmi namýšľať, aký je dôležitý v Ježišových očiach a akosi z radu ostatných Dvanástich „vyniká“. Peter sa tak neskôr považuje za hodného prehovoriť v mene celej skupiny, keď Majstrovi akoby vyčítal, že sa pozastavuje nad dotykom neznámej osoby v situácii, keď sa naňho tlačia davy ľudí (porov. Lk 8, 45).

Zároveň je Peter členom akejsi „elitnej“ skupinky v zbore apoštolov. Spolu s Jánom a Jakubom totiž nasledujú Učiteľa aj na miesta, kam iným apoštolom nebolo dovolené ísť. Prvou situáciou je vzkriesenie dcéry predstaveného synagógy v ôsmej kapitole Lukášovho evanjelia. Ďalšou bude premenenie na vrchu Tábor a napokon chvíle utrpenia v Getsemanskej záhrade.

No najväčšou pochvalou pre Petra bude chvíľa, keď Peter vyzná v mene všetkých apoštolov, že Ježiš je Mesiáš, Syn živého Boha (porov. Mt 16, 15-16). Vtedy ho Ježiš vyhlási za blahoslaveného a určuje mu významnú úlohu – bude skalou Cirkvi a dostane kľúče od nebeského kráľovstva. Ježiš však upozorňuje na dôležitú vec – Peter nemá túto hodnosť sám zo seba. Nijako si ju nezaslúžil. Predchádza jej totiž veta: „Lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach“ (Mt 6, 17).

Peter však túto časť zrejme akosi „prepočul“. Ešte viac sa utvrdil v presvedčení, že je pre Krista dôležitý a bez neho bude stratený. Dokonca si začal myslieť, že to on má právo Kristovi nakázať, čo má konať. Keď totiž Kristus vyhlási, že bude musieť trpieť, Peter si ho berie bokom a dohovára mu. Ježišova odpoveď znie veľmi kruto: „Choď mi z cesty, satan!“ (Mt 16, 23) a mnohokrát si myslíme, že Ježiš sa prihovára diablovi, ktorý ovládol Petrovo srdce. No ak by sme chceli byť v preklade z gréčtiny dôslednejší, znelo by to asi: „Postav sa za mňa, protivník!“ A tým sa dostávame k značne inému významu Ježišových slov.

Ježiš nechce vyhnať z Petra diabla ani ho ponížiť. Chce, aby si Peter spomenul, že Ježiš ho povolal slovami „poď za mnou!“, a teda ho chce upokoriťupresniť mu jeho skutočné miesto: nie pred Ježišom, ale za ním; nie rozkazovať mu, ale počúvať ho. Potvrdzujú to aj nasledovné slová: „Kto chce ísť za mnou...“ (Mt 16, 24) Ježiš nikoho nenúti. No ak Peter chce ísť za ním, nemôže odstrániť kríž a utrpenie.

V Matúšovom evanjeliu 19, 21-22 čítame o ďalšej Petrovej skúsenosti. Nemožno necítiť jemný podtón túžby po pochvale od Ježiša. Už jednorazové odpustenie je veľkým prejavom milosrdenstva, čo potom sedemnásobné! Ježiš však dáva Petrovi najavo, že stále žije príliš pozemsky. Láska nepočíta, láska sa neustále dáva, preto v jednej vete použije trikrát číslo sedem, aby vyjadril plnosť, nekonečnosť Božieho milosrdenstva, ktorému sa máme učiť.

Podobným spôsobom sa chce Peter očividne „vytiahnuť“ pred apoštolmi, keď sa spýta Ježiša: „Pozri, my sme opustili všetko... Čo z toho teda budeme mať?“ (Mt 19, 27) Možno Peter stále dúfal v náhradu v podobe dočasných darov. Ježiš však upozorňuje, že má pripravený omnoho lepší podiel, ktorý sa im nevezme, a prosí, aby sa snažili byť poslednými a nie prvými.

Keď potom matka Zebedejovcov žiadala o prvenstvo svojich dvoch synov medzi apoštolmi, ostatní desiati (teda vrátane Petra) sa na nich namrzeli. Nebolo to azda preto, že chceli požiadať o to isté? Ježiš preto opäť prízvukuje: „Buďte sluhami ostatných, nie pánmi!“

Peter teda síce začal chápať Ježišovo poslanie, ale stále žil príliš naviazaný na tento svet. Nevedel si predstaviť lepšiu náhradu ako česť, slávu, moc a majetok tohto sveta. Preto sa snaží neustále dokazovať Majstrovi, že si to všetko zaslúži sám. Nechápe, že všetko, čo prijíma od Pána, je výlučne jeho milosť. Stále žije starozákonným spôsobom života a nepovažuje Boha za svojho Otca, ale skôr za akéhosi pána, s ktorým chce mať čistý účet a zaslúžiť si jeho lásku. Nie je synom, ale služobníkom. Nezmýšľame tak niekedy aj my? Nechceme Bohu najprv dokázať svoju hodnosť a až potom prijať jeho milosť?

Dôsledkom je znechutenie zo seba samých, že nie sme schopní rásť v dokonalosti a padáme čoraz hlbšie. U Petra sa prejavila táto vlastnosť aj tesne pred Poslednou večerou. Keď totiž Ježiš umýva učeníkom nohy, Petrovi to opäť nesedí. To predsa on má umývať nohy, on má slúžiť, on si má zaslúžiť lásku a pochvalu! Akosi nedokáže uveriť v slúžiaceho Boha. No práve to ho chce Ježiš celý čas naučiť. V prvom rade Boh slúži nám a miluje nás skôr ako my jeho. Až po prijatí tejto nezaslúženej milosti môžeme správnym spôsobom slúžiť my jemu. Už nie ako otroci, ale ako deti milujúce svojho nebeského Otca.

Petrova pýcha však kulminuje až o chvíľu. 

Zvyšok článku sa dočítate v zamknutej časti. Ďakujeme, že nás podporujete cez predplatné. Existujeme aj vďaka predplatiteľom. 

Zvyšok článku je prístupný iba predplatiteľom. Staňte sa našim predplatiteľom a získajte aj iné výhody.
Informácie o predplatnom na www.cestaplus.sk/predplatne.

cesta+

V prípade, že ste prihlásený v konte a článok sa neodomkne, odporúčame vymazať údaje cookie zo svojho prehliadača.
DISKUSIA (1)
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
+
1
|
-
0
12.10.2017 20:51
František
Zaujímavý názor autora na Petrovú cestu k pokore. Mohlo to tak byť a nemuselo. Ja si myslím, že Ježiš učil Petra láske. Vedel, že Peter ho miluje. Jeho láska bola zo začiatku svojská a Ježiš ho preto viedol cestou k takej láske, že nakoniec mu položil otázku na osvedčenie pravej lásky. "Miluješ ma viac ako títo?" Ježiš jeho úprimnú odpoveď prijal a ustanovil za za svojho "vikára" !
REAGOVAŤ