logo
konto fb rss email
INZERCIA
INZERCIA

Príbehy o Božej brzde na onkológii

Publikované: 24.11.2017 o 00:00Autor: Marcela Bagínováhodiny Prečítate približne za 2.5 minúty
„Čo ho môže zastaviť? Kedy bude v našej rodine pokoj? Dá sa vôbec zabrániť katastrofe v jeho živote?“ Z času na čas si kladieme otázky, na ktoré nemáme odpoveď. Hoci sa veľmi snažíme, riešenie neprichádza. Čo s tým?

Mohla by som začať uvažovať ako v rozprávke: „Kde bolo, tam bolo,“ ale nebolo by to pravdivé. Ono to „bolo“ totiž nie je „bolo“, ono to „je“. A je to medzi nami. V nemocniciach, na oddelení, ktoré v nás vyvoláva zmätok a voláme ho onkológia.

Posledné mesiace tam chodím pomerne často.

Slúžiť a počúvať ľudské príbehy o Božej brzde.

Každý z nich skrýva v sebe bolesť i nádej, akúsi cestu, ktorú nevidno počas všedných dní za múrmi nemocnice. Cestu, na ktorej sa nám prihovára Boh.

V izbe číslo desať ležala mama. Doma ju čakali tri deti a jeden „nie veľmi poslušný manžel“. Bola to žena, ktorú Boh naučil múdrosti a pokore.

„Boh ma zastavil, viem to,“ vraví, hľadiac do diaľky. „Teraz sa pozerám na svoj život inak. Bola som generál, modliaci sa a ťahajúci nebo na svoju stranu.“

Posadím sa a počúvam jej príbeh.

Hovorí o zlyhaní, o vlastnej pravde, ktorú premenovala na Božiu vôľu. Doma musela o všetkom rozhodovať, pri všetkom musela byť. A ani si nevšimla, že stráca svojich najbližších.

Jej manžel sa iba „viezol“, veď bude tak, ako povie žena. Nepotreboval „generála“, ale niekoho, komu bude môcť urobiť radosť a dokázať, že aj on vie niečo spraviť.

Cítil sa sám a kde je samota, tam prichádza zlý so svojimi ponukami, v podobe internetu, alkoholu či neviazaného sexu. Neodolal im.

Žena začala uvažovať o rozvode, no jej náboženské presvedčenie kričalo: „Nie, ešte vydrž!“

Boli dni, keď sa modlila a prosila Boha o zázrak, potom zasa zúfala a presviedčala samu seba, že na ňu zabudol. Jej duša sa zmietala v beznádeji a rozhodovala sa, že zabudne na neho aj ona.

Nezabudla. O niekoľko dní sa dostala do nemocnice a tu sa jej svet obrátil naruby. Lekári jej diagnostikovali nádor v hlave. Zavolali jej manžela, aby si vypočul, čo ich čaká.

Boh prehovoril, zatiahol brzdu ľudských plánov. Odpoveďou na ňu boli slzy, plač, pokora. Už sa nik nikam neponáhľal. Zrazu bolo všetko jasné. Kto má pri kom stáť a kto má čo robiť.

Od tej chvíle prešlo niekoľko mesiacov. Mama troch detí sedí na posteli a modlí sa. Už neprosí o hromy, blesky ani o to, aby Boh zachránil jej rodinu. Modlí sa, aby k nej ráno zavítala Veronika, čo pomohla Pánu Ježišovi na krížovej ceste, a pomohla jej umyť tvár. Prosí o Šimona, aby s ňou spravil niekoľko krokov. A ďakuje, že Boh ju neopustil, že je s ňou. Posiela jej do cesty tých, ktorí ju sprevádzajú.

Ale poďme ďalej:

Vedľa nej leží staršia pani s rovnakou diagnózou. Navonok bohatá, s najdrahšími džúsmi na stolíku. No nekúpili ich jej deti, ale náhodní okoloidúci, ktorým dala peniaze.

Jej deti žijú v zahraničí a, ako sa to stáva, vravia, že nemajú čas. Ona sa tam liečiť nepôjde, pretože, ako tvrdí: má tu svoj dom (vilu), auto a miesto, kde sa cíti dobre. Vraj nemôže za to, že jej decká sú nevďačné.

Keď posedím pri jej lôžku dlhšie, rozhovorí sa o minulosti. O bohatstve, za ktorým sa hnala. Bola presvedčená o tom, že ak bude mať viac ako ostatní a ak bude dávať svojim deťom, na čo si pomyslia, budú si ju vážiť a mať ju rady. Dnes vie, že to tak nie je.

Za mesiac svojho pobytu v nemocnici nemala ani jednu návštevu zo svojej rodiny. Chodí len pani, čo sa jej teraz stará o dom a, ako vraví, má to dobre zaplatené.

Myslíte, že táto pani sa nemodlí? Možno nie nahlas, ale vo svojom srdci áno. A hoci vraví, že svätá spoveď, omša ani stretnutie s farárom nie je nič pre ňu, neverím jej.

Aj tu Boh zatiahol svoju „brzdu“ a čaká na odpoveď.

Myslím, že ju dostáva už teraz.

Vychádzajúc z nemocnice sa pýtam sama seba, o čom sa rozprávam s Pánom.

Čo riešim v modlitbe, kam sa uberá môj život? Či aj ja nepotrebujem, aby zatiahol „brzdu“ a ukázal mi lásku, ktorá sa skrýva za bolesťou.

Priznávam, učím sa modliť. Aj na onkológii. Prosiť o niečo jednoduché. O Šimonov a Veroniky. A, samozrejme, aj o otvorené srdce, aby som vedela, ktorou cestou ísť a kde hľadať nebo.

 

 

...

Snímka: unsplash.com

DISKUSIA
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
Diskusia je zatiaľ prázdna. Buďte prvý, kto vyjadrí svoj názor.