logo
konto fb rss email
INZERCIA
INZERCIA

Nocľaháreň MEA CULPA: Láskavo k ľuďom bez domova

Publikované: 06.12.2017 o 09:00Autor: Michal Oláhhodiny Prečítate približne za 7 minút
Po zazvonení nám prišla otvoriť Rómka v strednom veku. Mysleli sme SI, že klientka, čo nás neskôr trocha zahanbilo v tom, akí sme občas stereotypní. Jej široký úsmev a pozvanie do kancelárie k riaditeľovi nocľahárne MEA CULPA Robovi Kováčovi z nás hneď zmyli akékoľvek napätie.

Nocľaháreň Mea Culpa – Moja vina je určená pre dospelých mužov a ženy, ktorí sa ocitli bez prístrešia. Bola zriadená v roku 2004, prevádzkuje ju Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. Ubytovňa bola prevádzkovaná najskôr sezónne len v zimných mesiacoch, od roku 2006 funguje celoročne. Jej brány sa otvárajú každý večer od 16.00 hod. a zatvárajú ráno o 8.00 hod., kedy musia všetci nocľaháreň opustiť. Ide len o krízové nízkoprahové bývanie, podmienkou je úplná abstinencia od alkoholu a iných drog.

Po krátkej prehliadke izieb, spoločenskej miestnosti a kontaktného centra nás s milým úsmevom pozdravil ďalší Róm, sociálny poradca s titulom PhD. za menom – Tibor. Usadil nás v malej kancelárii riaditeľa, obkolesenej skriňami plnými starého oblečenia a liekov. Zaujímavé bolo všetko dookola, vnímavému oku neušla dobrá atmosféra na chodbách, ľudia pobehujúci s taniermi jedla, zapnutá TV v diaľke a pofajčievajúci nájomníci za oknami.

 

Spolupráca

Takmer polovica klientov má trvalý pobyt mimo Bratislavy. Prichádzajú s rôznym vzdelaním: od nedokončeného základného cez stredné až po klientov s vysokoškolským diplomom. Zastúpené sú tiež všetky vekové kategórie od 18 do 82 rokov: najviac v kategórii 31 – 60 rokov. Ženy tvoria asi 12 % z celkového počtu. Mea Culpa poskytuje len základnú krízovú pomoc, je preto úzko prepojená s inými zariadeniami Vysokej školy sv. Alžbety, hlavne Krízovým centrom pre matky s deťmi v Dolnej Krupej, Zariadením pre rodiny v núdzi v Cíferi, Ošetrovňou sv. Alžbety v Bratislave a hlavne neďalekou resocializačnou komunitou Antona Srholca – RESOTY.

 


Riaditeľ

Robo je zavalitý chlap strednej výšky s hlbokým hlasom. Do nocľahárne prišiel na motorke v čiernom saku, stretnutiu predchádzal krátky telefonický rozhovor. Zaujímavá bola jeho bezprostrednosť a úprimnosť. Bola z neho cítiť praktická láska k ľuďom. Prekvapivou informáciou bolo, že je vlastne hudobníkom, prvá otázka preto mierila týmto smerom.


Pracuješ už roky s ľuďmi bez domova, si však profesionálny hudobník a umelec. Čo ťa zlákalo k tejto práci? 

Ako profesionálny hudobník som mal to šťastie pracovať s veľkými osobnosťami v rámci známych zoskupení v oblasti klasickej hudby v Bratislave a vo Viedni, s ktorými som absolvoval množstvo projektov na Slovensku, v rámci Európy a v Japonsku pred niekoľkotisícovým publikom. Počas jeho potlesku som často pociťoval neutíchajúce vnútorné povolanie byť pre ľudí užitočný aj inak, ako len prinášať im hodnotné umelecké zážitky.

Dozvedel som sa o projekte nocľahárne pre ľudí bez prístrešia – Mea Culpa, profesorovi Krčmérym a priateľov, zoskupených v jeho okolí. Intenzívne ma s nimi spájala spolupráca v oblasti duchovnej a humanitárnej služby širokým masám ľudí v rámci podzemnej cirkvi na celom Slovensku počas totality. Veľmi rád som prijal pozvanie zapojiť sa do tohto projektu. Skúsenosť na tomto projekte mi hneď od prvého dňa ozrejmila jasné kontúry môjho povolania, ktorému som ako umelec čelil.


Ľudia bez domova

Bezdomovectvo je najextrémnejším prejavom chudoby. Pri poslednom sčítaní ľudí bez domova bolo zistené, že v Bratislave, kde je prirodzene ich najväčšia koncentrácia, žije približne dvetisícsto bezdomovcov, z čoho je viac ako dvesto detí. Kvalifikované odhady hovoria ešte o vyššom čísle. Prekvapili ťa tieto čísla? Čo si o tom myslíš?

Neprekvapili ma. V rámci starostlivosti o ľudí bez prístrešia v Bratislave s predpokladmi podobných čísel pracujeme už vyše desať rokov a dennodenne sa tu stretávame s veľkou koncentráciou ľudí bez prístrešia. Prejavuje sa to, okrem iného, takmer 50%podielom ľudí v rámci klientely nocľahárne Mea Culpa, ktorí k nám prichádzajú z územia mimo Bratislavy, v nejednom prípade až z východného Slovenska.

Si v prvej línii, vedieš nízkoprahovú nocľaháreň s príznačným názvom "Moja vina". Stretávaš sa denne s ľuďmi priamo z ulice pod vplyvom alkoholu, zapáchajúcich, chorých, niekedy agresívnych. V čom vidíš zmysel svojej práce a kde berieš odhodlanie začínať každý deň odznova? 

Pociťujem veľkú hrdosť byť súčasťou projektu Mea Culpa – Moja vina. Za najväčšiu úlohu v našej práci považujem láskavý prístup k ľuďom bez domova. Každý deň im prinavraciame ich stratenú ľudskú dôstojnosť, pretože mnohí z týchto ľudí ku nám prichádzajú po celom dni so skúsenosťami ponižujúceho opovrhnutia zo strany majoritnej spoločnosti, ktorá so svojimi zvyšujúcimi nárokmi neberie ohľad na ich získanú zníženú schopnosť týmto nárokom čeliť. Keď sa podobná skúsenosť u človeka opakuje dennodenne v období niekoľkých mesiacov, u poniektorých v horizonte niekoľkých rokov, respektív od malička, tak sa vôbec nečudujem, že títo ľudia strácajú sebaúctu a svoju vlastnú ľudskú dôstojnosť. Pokladám za svoju prvoradú úlohu ľuďom bez prístrešia ich stratenú dôstojnosť v rámci mojich možností a síl opäť vracať.

Za najdôležitejší zdroj motivácie pri každodennom živote, a teda aj pri tejto práci, osobne považujem Eucharistiu, z ktorej čerpám vnútornú silu ako z nekonečného zdroja lásky a milosrdenstva. Inšpirujú ma tiež stretnutia s kolegami, ktorí sa venujú podobnej práci.

Mohol by si sa s nami podeliť o pozitívnu skúsenosť, ako ste pomohli konkrétnemu človeku bez domova?

Každá príležitosť pomôcť človeku v núdzi je pre nás výzvou pozerať sa na neho ako na Krista, ktorý sa neraz stotožňoval s ľuďmi vylúčenými zo spoločnosti, chorými, väznenými. Uviesť konkrétny príklad pomoci za tie roky je ťažké, ale vždy máme dobrý pocit, keď núdzny človek ocení láskavý prístup, rozhovor s nami, pomoc so základnými potrebami. Keď sa na nás mladá rodina s deťmi obráti s prosbou, vždy pociťujem vnútornú satisfakciu, keď im môžeme pomôcť. Nemôžem sa však nikdy zbaviť dojmu, že vieme pomáhať iba vďaka veľkej Božej milosti.

 

Systémová pomoc

Kde vidíš praktické nedostatky v systémovej pomoci ľuďom bez domova, ktorá služba pre túto rizikovú komunitu v Bratislave vám najviac chýba? Kto vaše zariadenie najviac podporuje?

Z pohľadu potrieb nášho zariadenia nocľahárne Mea Culpa pociťujem systémové nedostatky zakaždým, keď sa ku nám dostane človek z ulice, ktorý je mentálne postihnutý a vyrastal v ústavnom zariadení. Vtedy sa pýtam, či sa v predchádzajúcom zariadení nenašiel nikto, kto by mu pomohol zabezpečiť kontinuálne umiestnenie do zariadenia s celodennou starostlivosťou, nakoľko na ulici je tento človek, ponechaný sám na seba, úplne stratený.

V rámci areálu, v ktorom sa nachádza nocľaháreň Mea Culpa a je súčasťou komplexu služieb pre ľudí bez prístrešia s kapacitou dvesto ľudí, považujem za systémový nedostatok absenciu prechodu pre chodcov počas jeho dvadsaťročnej existencie.

Ak mám spomenúť najväčších dobrodincov a donorov nášho zariadenia, tak na prvom mieste musím spomenúť pána profesora Krčméryho, ktorý s neutíchajúcim entuziazmom generuje nové formy podpory. V neposlednom rade patrí veľká vďaka Magistrátu hlavného mesta SR Bratislava, ktorý nás celý čas podporuje formou kompletnej starostlivosti o budovu, kde môžeme ľuďom bez prístrešia poskytovať svoje služby. 

Pri návšteve nocľahárne ma privítala Rómka v strednom veku, trocha stereotypne nám automaticky napadlo, že ide o vašu obyvateľku. V poradenskej miestnosti sedel na mieste poradcu tiež Róm. Obaja v nocľahárni pracujú, pomáhajú ľuďom bez domova a sú tvojimi hlavnými spolupracovníkmi. Búrate tým vžitý mýtus o Rómoch ako výlučných prijímateľoch sociálnej pomoci. Bol to zámer, alebo prirodzený vývoj?

Zaangažovanie mojich rómskych kolegov bolo skôr akýmsi východiskom z núdze, nakoľko len ťažko môžem v mojom okolí nájsť ľudí, ktorí by boli bytostne nepretržite oddaní pomoci ľuďom spoločnosťou odstrčených na jej okraj, mať denne pre nich trpezlivosť a dokonca cítiť k nim ľudskú blízkosť, ako to dávajú najavo moji kolegovia. Nebol v tom žiadny zámer, ale mám z toho veľkú radosť.

Čo by ti urobilo radosť a akú pomoc by ste od ľudí najviac potrebovali? 

Veľkú radosť by mi urobilo, keby som niektorých bezprizorných, nesebaobslužných ľudí na ulici videl v opatere odborníkov v rámci zariadenia s celodennou starostlivosťou.

Keď sa ma niekto pýta na možnú pomoc pre naše zariadenie, tak vždy veľmi rád využijem takúto príležitosť, aby som sa zveril do ich modlitieb, pretože si naozaj neviem predstaviť, že by sa táto práca mala zaobísť bez Božieho požehnania. Ak by som ale mal byť vecnejší, tak vždy sú pre nás užitočné balíky s odevmi, uterákmi, posteľnou bielizňou či kuchynským náradím, pretože v rámci našej služby sme v tomto smere vždy boli odkázaní na darcovstvo dobrovoľníkov, jednotlivcov či organizácií. Vďaka.

 

Pri odchode sme ešte pozdravili chlapov a prehodil pár slov o živote, niekoľko si ich vypýtalo cigaretku, iní sa snažili zjesť kus chleba so salámou, bolo už po ôsmej večer. Začínal pre nich čas, v ktorom sa budú chvíľu cítiť ako ľudia. Ráno znova do ulíc, zarobiť a vyžobrať nejaký peniaz, zadovážiť cigarety a ukryť sa niekde na stanici pred dažďom a zimou. Každodenný kolobeh pokiaľ sa nerozhodnú vystúpiť zo začarovaného kruhu  chudoby. Pomocná ruka sa im ponúka každý deň.

 

prof. Michal Oláh

sociálny pracovník a riaditeľ útulku RESOTY Antona Srholca

DISKUSIA
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
Diskusia je zatiaľ prázdna. Buďte prvý, kto vyjadrí svoj názor.