logo
konto fb rss email
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
INZERCIA

Akú múdrosť nám zanechali púštni otcovia?

Publikované: 13.02.2018 o 00:00Autor: Marcela Baginováhodiny Prečítate približne za 9 minút
Múdrosť otcov, zachovaj nám, Pane. Nielen tú, ktorú priniesli svätí Cyril a Metod, ale aj tú, ktorá bola žitá na púšti, v jaskyniach či v celách starých mníchov. Múdrosť, ktorá je duchom mladá a jednoduchá, takže jediným problémom jej „nechápania“ je naša komplikovanosť.

Kým som sa dostala k otcom púšte, môj duchovný život mi dal riadne zabrať. Hľadala som cestu, ako sa sama so svojimi vlastnými schopnosťami dopracovať do Božieho kráľovstva. Aké modlitby sa modliť, aké pôsty k nim pridať.

Stále som nosila v sebe presvedčenie, že to, čo robím, nie je to pravé orechové, že možno by som mala robiť niečo viac a inak.

O svoj „zmätok“ som sa delila v spovedniciach, v rozhovoroch s priateľmi, ale neprichádzalo nijaké riešenie. Jednoducho nič. Tma, tma a ešte raz tma. Boli chvíle, keď som sa pýtala, či je vôbec Božie kráľovstvo pre mňa, alebo len pre iných.

Došlo to až tak ďaleko, že som bojovala s presvedčením, že ten hore na mňa zabudol.
Dnes však viem, že On iba čakal na ten správny čas.

Vtedy som stretla istého staršieho pravoslávneho kňaza. Človeka milujúceho Boha, prežívajúceho vieru jednoducho a ľudsky, so zvláštnou schopnosťou načúvať.

Ani neviem ako, ale zo stretnutia s ním som odchádzala so starým ošúchaným zošitom v ruke.

„Keď mi bolo tak ako tebe,“ podával mi ho, „hľadal som múdrosť u otcov púšte a všetko som si zapisoval. Snáď to pomôže.“ Usmieval sa, no ja som jeho radosť vôbec nezdieľala. Zasa čítanie, pomyslela som si.

V tom období som prečítala snáď päťdesiat kníh. Od tých mystických až po tie psychologické. A nič.

Môj duchovný život sa uberal vlastným smerom a ja som nevedela, čo s ním.

Ošúchaný zošit, ako som neskôr zistila, bol pre mňa darom priamo z neba. Slová otcov púšte, ktorí hľadali samých seba, mi zrazu začali dávať odpovede na všetky nevyslovené otázky. Na riadkoch som našla za ručne napísanými slovami niečo viac. Nebola to litera, ale to, čo prináša Duch a život.

Po troch týždňoch som si aj ja založila svoj zošit „púštnych“ a „cirkevných otcov“.

Ešte aj dnes je pre mňa stále prístavom, kde sa búrky menia na pokojnú hladinu.

A možno prinesie pokoj aj vám.

Môj známy pravoslávny kňaz vymenil pozemský domov za ten nebeský. Ale dobre si pamätám, čo mi povedal: „Raz, keď toto obdobie bude za tebou, skús pomôcť iným. Deľ sa o to a dovoľ Bohu, aby cez teba ukazoval dušiam smer.“

Prinášam vám niekoľko príbehov, ktoré sa môžu stať balzamom na každý deň.

 

Otec Marek Egyptský

Vraví sa o ňom, že tridsať rokov nevyšiel zo svojej kélie v púšti. (Kélia je cela alebo miestnosť, v ktorej býva mních.) Podľa vtedajších zvyklostí prichádzal za ním kňaz, ktorý slúžil pre neho svätú omšu. Diabol bol znepokojený svätosťou otca Marka a začal ho pokúšať. Spôsobil, že k starcovi prišiel jeden posadnutý človek s prosbou, aby sa za neho pomodlil.

Marek súhlasil, no skôr ako položil ruky na hlavu hriešnika, ten povedal: „Otče, a či ty vieš, že ten kňaz, ktorý k tebe prichádza, je nehodný? Už ho viac k sebe nepúšťaj.“

Starec sa iba usmial: „Syn môj, pamätaj! Božie slovo hovorí: Nesúďte, aby ste neboli súdení. A hoc je ten kňaz aj hriešnik, Boh mu iste odpustí. Veď ja som predsa väčší hriešnik ako on.“

Posadnutý zmĺkol a starec sa začal modliť. Diabol musel odísť a človek bol uzdravený.

Po niekoľkých dňoch prišiel k Markovi kňaz a on ho prijal s radosťou.

Bohu sa tento skutok páčil, lebo videl starcovu nevinnosť, a tak mu dal znamenie.

Videl anjela z neba, ako položil svoju ruku na hlavu kňaza – a ten stál pri obetnom stole ako ohnivý stĺp. A keď sa starec nad týmto znamením čudoval, začul hlas: „Človeče, veď ani pozemský kráľ nenechá svojich služobníkov, aby predstúpili pred neho v špinavých šatách. O čo viac ja, ktorý mám božskú moc. Toto je skutočná láska, akú mám k vysluhovateľovi mojich tajomstiev. Vždy, keď začne slúžiť svätú omšu, ponorím ho do svojej nebeskej slávy.“

Súdiť, či nesúdiť? Posolstvo je jasné. Nik z nás nevidí do srdca človeka, nik nevie, čo prežíva. Vidíme len to, čo je navonok. Boh sa však pozerá na nás inými očami. Miluje nás. Vždy je pripravený odpustiť nám. Ukázať nám svoju lásku, ponoriť nás do svojho milosrdenstva. Aj kňazi sa spovedajú, aj oni bojujú o svoju svätosť, aj oni majú príbeh svojho duchovného života.

Niektorí kážu príjemnejšie „pre uši“, iní menej, no to nie je podstatné. Vždy je to Boží Duch, ktorý prehovára k našim srdciam...

Nezaťažujme si jazyk ani dušu zbytočnými slovami.

 

Abba Antónius

Za abbom Antóniom prišiel (rehoľný) brat a sťažoval sa mu: „Otče, neviem sa modliť. Nejde mi to. Zo všetkých síl sa snažím o dokonalosť. Postím sa, čítam Písmo, ale radosť z modlitby neprichádza. Prosím ťa, mohol by si sa pomodliť za mňa?“

Starec mu však povedal: „Nezľutujem sa nad tebou ani ja, ani Boh, ak ty sa nezľutuješ sám nad sebou a nenájdeš zaľúbenie v Bohu.“

Naše predstavy o modlitbe nie sú aj tie Božie, rovnako tak ani cesty nášho života. Vždy sú to iba predstavy. Ani jedna kniha napísaná pre kresťanov o tom, ako sa majú modliť, nefunguje na všetkých rovnako.

Modlitba je vzťah – a ten sa začína odpustením a podľa mojich skúseností aj „odstúpením“ od svojich plánov a predstáv. Nie je to čas, ktorý venujeme Bohu, aby sme o niečo prosili a dostali to. A ak to nedostaneme, tak vzniká situácia, keď sa zamýšľame, kde sme spravili chybu v „technike“ modlitby, keď nás Boh nevypočul. Či sme sa málo sústredili, či sme odriekali nedostatočné množstvo ružencov, alebo sme mali pridať k prosbám aj litánie.

Nie. Nie je to o tom. Základom modlitby je zľutovať sa sám nad sebou. Odhodiť strach, presvedčenie, že ak sa „dobre“ nepomodlíme, príde do nášho života niečo zlé alebo rovno Boží trest. Boh nikdy netrestá – to sme si vymysleli len my, ľudia, ktorí sa nechali oklamať diablom.

Našou úlohou je uveriť, dovoliť Bohu, aby nás presvedčil, že jeho láska k nám je nekonečná. Láska predsa nemôže robiť nikomu napriek. Láska sama osebe praje dobro. Láska si vyžaduje, aby sme s milovaným trávili čas. A nezáleží na tom, čo máme oblečené, či pyžamo, alebo oblek s kravatou, či máme za sebou dobrý deň, alebo stretnutia s ľuďmi, keď sme sa cítili ponížene a sami sme ponižovali iných.

Boh nás miluje, nezávisle na tom, čo prežívame, s kým sa stretávame. Chce, aby sme boli s ním. Ak nevieme inak, tak možno aj v roztržitej modlitbe, možno len v tichu alebo v opakovaní tých istých slov... Len aby sme s ním boli. Takí, akí sme. Bez pretvárky.

 

Opát Siosius

Istý brat prišiel za opátom Siosiom: „Čo mám robiť, otče, keď som padol?“

Opát odvetil: „Vstaň.“

On odpovedal: „Vstal som a zasa som padol.“

Starec na to pokojne: „Tak znova vstaň.“ A tu sa brat rozhovoril o svojom živote. Sťažoval sa, že stále padá a stále vstáva, ale vidí, že to k ničomu nevedie. No Siosius ho len povzbudzoval: „Neprestávaj vstávať, synu.“

Nato sa brat spýtal: „Povedz, otče, až dokedy môžem vstávať?“

Tu mu starec odpovedal: „Kým nezomrieš v dobrom alebo v zlom skutku. Lebo v akom skutku bude človek pristihnutý, podľa toho bude aj súdený.“

Naučme svoju dušu milovať „telocvik“. Padať a vstávať. Ak sa nám v živote stane niečo zlé, ak vkĺzneme do hriechu, nebojme sa odovzdať ho Ježišovi. V našom živote nie je nič také, čo by on sám nemohol odpustiť. On sám nás, ak k nemu s pokorou prídeme, postaví na nohy. Zašije záplaty, ktoré ostali po hriechu, alebo nám rovno daruje nové šaty.

V jeho očiach nestrácame hodnotu Božích detí, iba vo svojich. Iba naše srdce sa unavuje v odpúšťaní. Iba naša duša presviedča samu seba, že nemusíme byť dokonalí. „Veď aj iní to robia. A malý hriech nie je hriech.“ Nedajme sa oklamať, ale žime v pravde. Milujme telocvik – a nech po každom páde nasleduje to Božie: „Vstaň! Tvoja viera ťa zachránila.“

 

Spomienky mnícha

Istý starý mních rozprával tento príbeh: Jeden spolubrat upratoval kaplnku a vtom k nemu prišli diabli. Povedali mu: „Odíď z tohto miesta, lebo toto všetko patrí nám!“

Mních, zaskočený ich trúfalosťou, im povedal: „Nijaké miesto vám nepatrí a tým menej práve táto kaplnka.“

V tom okamihu diabli začali rozhadzovať kvety po podlahe, no spolubrat ich usilovne zbieral a ukladal naspäť. To ešte viac rozbesnelo zlých duchov. Chytili ho za ruku a začali ťahať von z kaplnky.

Mních sa horko-ťažko dokázal zachytiť voľnou rukou prahu dverí a pustil sa do zúfalého kriku: „Ježišu, zachráň ma.“ V tej chvíli diabli zmizli a spolubrat sa rozplakal.

Ani si nevšimol, že sa naňho pozerá Pán Ježiš, preto ho Kristus oslovil: „Prečo plačeš?“

„Pretože,“ vzlykajúc začal hovoriť mních, „diabli si dovolili zmocniť sa človeka a takto sa k nemu správať.“

„To preto, lebo si nebol opatrný,“ odpovedal mu Kristus, „vidíš, že sotva si sa na mňa obrátil, hneď som bol pri tebe.“

Zvyšok článku sa dočítate v zamknutej časti. Ďakujeme, že nás podporujete cez predplatné. Existujeme aj vďaka predplatiteľom.

Zvyšok článku je prístupný iba predplatiteľom. Staňte sa našim predplatiteľom a získajte aj iné výhody.
Informácie o predplatnom na www.cestaplus.sk/predplatne.

cesta+

V prípade, že ste prihlásený v konte a článok sa neodomkne, odporúčame vymazať údaje cookie zo svojho prehliadača.
DISKUSIA
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
Diskusia je zatiaľ prázdna. Buďte prvý, kto vyjadrí svoj názor.