logo
konto fb rss email
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
INZERCIA

Farár Marián Kuffa_Mojej mame povedali: Ten chlapec zomrie, už nevieme nič urobiť (úryvok z novej knihy)

Publikované: 10.08.2017 o 11:23Autor: BeneMediahodiny Prečítate približne za 7 minút
Prinášame vám úryvok z našej novej knihy "Farár Marián Kuffa: Boh za teba bojuje do poslednej chvíle."

Knihu si môžete zakúpiť v predpredaji počas augusta so zľavou 15 percent v našom eshope tu.

...

/ÚRYVOK/

Počas toho, ako ste boli zamestnaný v poisťovni, prišiel rok 1989 a revolúcia.

Bola móda padať, tak som aj ja padol – z Gerlachu. A to zmenilo môj život.

Čo sa stalo?

Nikdy som nebol špičkový horolezec, ale mal som ich za kamarátov. Mal som v Tatrách úraz a povedal som Bohu: „Bože, ty si mi dal život, vrátim ti ho späť a navyše posvätený. Budem sa venovať tým, ktorí to najviac potrebujú! Nevedel som, že to zoberie tak vážne!“

Šestnásť hodín ma dávali dole z Gerlachovského štítu, aby ma odviezli do popradskej nemocnice. Vtedy som začal prvýkrát uvažovať nad svojím životom a nad tým, načo sme tu a kam kráčame.

Koľko ste mali vtedy rokov?

Takmer tridsať. Do seminára som vstupoval ako tridsaťročný. Pýtali sa ma, či som našiel odpoveď na tie dve otázky. Našiel. Načo sme tu? Aby sme maturovali z jediného predmetu – Lásky. A kam kráčame? K Láske.

Ak by toto nebola pravda, som najväčší blázon pod slnkom. Prečo dnes nemám ženu? Viete, ako rád by som ju mal? Postavil by som jej krásny dom, mali by sme spolu veľa detí, pretože mám deti veľmi rád. Bol by som iba blázon, ktorý sa dal zavrieť na doživotie s prostitútkami a väzňami.

Keď som bol zamilovaný, tak som šliapal na bicykli za svojím dievčaťom, či pršalo alebo snežilo, ani blatníky som nemal, len aby som sa s ním stretol. Prečo? Lebo kráčať k láske ti dáva zmysel, silu aj energiu. Keď ideš k láske, je to veľmi silná motivácia.

Potom som sa rozhodol odísť do seminára.

Bolo to ľahké rozhodnutie?

Veľmi som sa toho bál. Posledná noc pred vstupom do seminára bola najhoršia. Zazvonil som u rehoľných sestričiek: „Čo, Maroš?“ „Sestrička, nemohol by som u vás prespať?“ „Prespať? U nás? A prečo?“ Veľmi som potreboval byť s Ježišom. Kto by ma však pustil na noc do kostola alebo kaplnky?

Sestričky išli spať a ja som vošiel do kaplnky, celú noc som sa tam modlil. Spotil som sa pri tom rozmýšľaní: Dokelu, dobre to robím? Nie je do ďalšia hlúposť, ktorú chystám?

Na ľavej strane kaplnky bol drevený obklad, na pravej biela stena a v strede červené svetielko. Kľačal som a modlil som sa: „Bože, dobre či zle? Ak ma nevyhodia, budem tvojím kňazom...“

V duchu som na tú bielu stenu pribil štyri klince. Na prvý klinec som symbolicky zavesil lano – končím s lezením a horolezectvom. Na druhý klinec som zavesil kimono – je koniec s karate. Na tretí klinec som zavesil koňa. Kôň je ťažký, ale klinec to vydržal. (úsmev) Už nebudem jazdiť ako chcem a kedy chcem.

Keď som vešal na posledný klinec dievča, klinec sa ohol. „Môj Bože, toto posledné nezvládnem sám. Ostatné veci ti viem odovzdať, ale toto posledné zvládnem len s tvojou pomocou.“ Ťažké je žiť bez ženy, treba to vydržať pár rokov na zemi, potom to už pôjde... (smiech)

Keď som to hovoril kamarátom, ako ťažko sa mi žije bez ženy, oni mi protirečili: „Vážne? To my závidíme tebe.“ „Ja ti požičiam ženu na týždeň,“ navrhol jeden. Ďalší dvaja sa nedali zahanbiť: „Aj ja!“ „Aj moju!“ (smiech)

Ako vás privítal seminár?

Bolo mi tam ťažko. Keď som videl tých mladých ľudí – mali 17 – 18 rokov – hrať s nadšením na gitare, modlil som sa: „Bože, daj mi aspoň štvrtinku z ich elánu, aspoň desatinku...“

Radi však chodili na moju izbu a chceli počúvať príbehy zo života. Keďže boli mladí, radi vystrájali a často. Naladil som sa na ich nôtu. Napríklad mi skryli posteľ. Vrátil som sa z kaplnky a posteľ nikde. Keďže sme mali duchovné cvičenia, bolo silencium a nesmelo sa hovoriť. Čo teraz?

Nerobil som z toho vedu, prestrel som si na zem kabát a vyspal som sa tak. Pomyslel som si: Kto ju odniesol, ten ju aj donesie. Bohoslovci dali navyše do jedálne veľký nápis: Stratil som posteľ, som z izby tej a tej. Sestričky sa ma potom chodili pýtať: „Vy ste v noci spali? A ako?“ „Normálne. Na zemi,“ odpovedal som im.

A akí boli vaši spolubývajúci?

Nikdy som si ich nevyberal. Ani na vysokej škole, ale celé prázdniny som sa modlil za tých, ktorých mi pošle Boh. Na vysokej škole sme bývali na izbe piati, plus dvaja načierno – obidvaja sa dali potom pokrstiť. Cez izbu sme mali natiahnuté krížom-krážom lano a naň sme vyhadzovali prepotené kimoná a šuštiaky. Smradu tam bolo ako v Carihrade, ale mali sme tam veselo.

Ani v seminári som si nevyberal, nechal som to tak, ako chce Pán Boh. Mal som dobrých spolubývajúcich. Raz sa ma jeden pýtal: „Marián, tebe čosi je, niečo ťa trápi, môžem ti pomôcť?“ Pozerám sa na neho: „Môžeš!“ „A ako?“ „Poď, ideme sa modliť. Celú noc sme sa modlili a ráno sme sa rozhodli ísť za biskupom.

Dosť odvážny krok...

To odvážnejšie ešte len príde. Prišli sme za otcom biskupom Tondrom: „Pán biskup...?“ „Čo, Marián?“ „Nedali by ste mi faru?“ Biskup skoro padol zo stoličky. „Čože? Ani farár si faru nepýta a bohoslovček áno?“ Jeho skoro zhodilo zo stoličky. „Počúvaj, a ktorú faru to chceš?“ „V Žakovciach.“ „Tam je fara?“ Bol novým biskupom, nemal ešte taký prehľad. „A ako to vieš?“ dodal. „Opravoval som tam kostol...“ „Čo si opravoval?“ „My sme zadarmo opravovali kostoly a dostali sme sa tak do chudobných farností.“

Myslel som si, že zle počujem, keď povedal: „Sadaj do auta, ideme sa tam pozrieť.“ Zobral ma do auta aj s tým kamarátom a išli sme za pánom farárom, ktorý mal faru pri Žakovciach, keďže ich mal v správe.

Tento kňaz, keď videl, že šoféruje biskup, tak musel očakávať, že zozadu vystúpi kardinál. Len pozeral, že som vystúpil ja – bohoslovec. (úsmev)

Čo nasledovalo?

Prišli sme ku žakovskej fare, v pivnici bolo mokro, behali tam potkany a myši. Vyšli sme hore, biskup pozeral neveriacky na tú budovu: „Toto chceš, Maroš?“ „Áno.“ „Toto, na čo pozeráme, so zalomenou strechou?“ „Áno, pán biskup!“

„Počuj, ale ja ti teraz nemôžem dať žiadne peniaze, lebo po revolúcii opravujeme kláštory a kostoly...“ „Ja od vás nepýtam peniaze, pán biskup...“ „Nie? A čo odo mňa chceš?“ „Požehnanie.“ „Požehnanie?“ divil sa. „To ti môžem dať...“ „Mohli by ste – pre istotu – aj písomne?“ spýtal som sa ho.

On sa zamyslel: „Chlapče, a ako ty vnímaš požehnanie?“ „Prečítajte si prvý žalm, pán biskup: „Darí sa mu všetko, čo podniká. Je ako strom zasadený pri vode. Jeho lístie je stále zelené, prináša ovocie v pravý čas.“ Prečo je to tak, pán biskup? Pretože má Božie požehnanie.“

Napísal mi teda požehnanie aj písomne na papier.

To bolo v úvode vašich štúdií v seminári?

Áno. Ja som nastúpil hneď do tretieho ročníka, lebo som už jednu vysokú školu mal. Po revolúcii nás bolo veľa bohoslovcov – tri ročníky. V prvom ročníku boli tí, čo sa hlásili z gymnázia. V druhom tí, ktorí sa hlásili o prijatie viac razy a neprijali ich a v treťom sme boli my, čo sme už študovali na vysokej škole.

Až teraz spätne vidím, aký perfektný biskup bol František Tondra. Rovnako potom aj biskup Kojnok. Ten ma volal k sebe: „Poď, Marián, budeš pomocným biskupom...“ „Ja? Biskupom? To ako...?“ Dievčatá ma skúšobne obliekli do biskupského, zarasteného, tak navrhli, že lepšie by bolo oholiť sa...(úsmev)

Biskupovi som povedal: „Pán biskup, týchto dajte.“ Vymenoval som tri typy: „Toto sú dobrí kňazi z vašej diecézy...“ „Marián, teba chcem...“ „Pán biskup, čo ste?“

Po revolúcii, keď som sa stal kňazom, myslel som si, že zachránim celý svet. Tak som sa vrhol do všetkého – polepšovňa, detský domov, rómske osady, nemocnice, domovy dôchodcov a väznice. Aj na vysokú školu ma volali. Biskup mi hovoril: „Marián, študenti ťa chcú!“ „Pán biskup, na vysokej škole chcú všetci učiť, v osobitnej nikto.“ „Ty učíš na osobitnej,“ pýtal sa biskup. „Na dvoch... Tam sa nikto nehrnie.“ „A prečo chodíš aj do väzníc?“ „Lebo v Písme nie je napísané »bol som na univerzite a prišli ste za mnou«, ale »bol som vo väzení...« „No dobre, Marián...“

Dedko sa dožil vašej vysviacky?

Iba babka. Chystali sme primície a chcel som ich urobiť chudobné, rovnako ako mali chudobné svadby moji súrodenci. „To sa nedá!“ A ja im hovorím: „A prečo?“ „Vieš, koľko jedla ľudia nanosili? My ako rodina by sme to jedli dva roky...“ Tak som pozval cigánov z rómskej osady, deti z detských domovov, starých a chorých. Oficiálnych porcií bolo 1100, nikto nevie, koľko bolo neoficiálnych. Rómovia toto pozvanie pochopili tak, že brali domov aj príbory a obrusy. (úsmev)

Na primíciách si ma zavolala babka: „Marko, musím ti niečo povedať. Keď si bol malý, mal si ťažký zápal pľúc.“ „Viem, mama mi to hovorila,“ povedal som jej. „Prišiel primár a doviezol ťa v sanitke. Dal ťa v perinke priamo do rúk tvojej mame a povedal: »Ten chlapec zomrie, už nevieme nič spraviť.« Bol si celkom bordový, pery si mal fialové. V päťdesiatych rokoch nebolo také zdravotníctvo ako dnes...“

„Ja, mamka a tvoja teta sme si povedali: »Nezomrieš!« Nemohli sme ťa položiť na posteľ, lebo by si sa zadusil. Museli sme ťa držať postojačky, hlieny sme ti vyberali malíčkom. Mama ťa vždy nakŕmila a takto sme sa tri ženy pri tebe striedali dni a noci. Niekoľko týždňov.“

Ako sa to skončilo?

Čo robili tie ženy? Ja som túžil po puške, koňovi a žene a tie ženy hrali proti mne presilovku. Dovolenú presilovku. Celý čas sa modlili a obetovali chlapca – mňa – Pánu Bohu. Ja som o tom nevedel.

Na primičnom obrázku som mal citát: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás.“ Keď sa dostal obrázok do rúk mojej babke, povedala mi: „Marko, máš pravdu! Boh si ťa vybral! Ty si len povedal áno na to, čo ti on vybral. Boh je ten, ktorý vyberá.“

Keď sa na to pozerám spätne, babka s dedkom mali na mňa veľký vplyv. Boh sa nikdy nemýli s tvojou babkou, s tvojím dedkom, s tvojou mamou či otcom. Všetko presne klapne, Boh je taký špičkový, že aj zo zla dokáže vyťažiť dobré.

 

...

Knihu si môžete zakúpiť v predpredaji počas augusta so zľavou 15 percent v našom eshope tu.

DISKUSIA (5)
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
+
6
|
-
2
10.08.2017 14:47
Katarína
Obsah a hĺbka myšlienok farára Kuffu je priam neuveriteľná... Spôsob jeho vyjadrovania a celá štylizácia pôsobia na človeka ako sprcha - miestami ľadová, miestami teplá a pohládzajúca. Text prečítate na jedno nadýchnutie! Jeho reč pôsobí inak ako ostatné - tak jednoducho, pravdivo, tak "obyčajne", tak skutočne, tak zo života. Triafa do čierneho, vyrušuje svedomie... častokrát aj to moje. Mám rada jeho prednášky. Na knihu sa veľmi teším. Určite bude obohatením mnohých životov. Nech ho žehná Pán.
REAGOVAŤ
+
0
|
-
0
10.08.2017 21:20
anna
anna keby boli medz nimi taky polityci to by bolo slovensko krasne a prosperujuce panboch zaplat za takych knazou panboch zaplat amen
+
0
|
-
0
10.08.2017 18:53
Linda
Úžasný pán farár, bodaj by boli všetci aspon takí. Počúvam ho na dobrú noc.
REAGOVAŤ
+
3
|
-
0
10.08.2017 20:48
Jola
Nesmierne sa teším na túto knihu. Pán farár Kuffa je úžasný človek a kresťan.
REAGOVAŤ
+
1
|
-
0
11.08.2017 18:38
Kveta
Nech vás Pánboh žehná po celý zivot
REAGOVAŤ