logo
konto fb rss email
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
INZERCIA

Hlad po nádeji

Publikované: 18.03.2016 o 10:28Autor: Kristína Zelná, Foto Miroslav Podstavek SDB, Saviohodiny Prečítate približne za 5.5 minúty
„Nezabudnem na stretnutie s vyhladovanými bratmi. Najstarší z nich sa prehrabával v odpadkoch, aby našiel jedlo. Neoslovil ma, nežobral...

To ja som sa mu prihovoril, a to najhlúpejšou otázkou, akú som kedy položil! „Si hladný?“ Zobral som ho na spoločný kebab a kúpil som aj jeho bratom. Keď zistil, že pre seba som nevzal, odtrhol polovicu zo svojho a podal mi ho so slovami: „Nech sa páči...“

Stal som sa saleziánom, aby som bol pri mladých. Konkrétne pri mladých, ktorí najviac trpia... Päť rokov som kňazom, päť rokov som v Sýrii a je to päť rokov bojov,“ hovorí don José Alejandro León Mendoza SDB.

Občianske združenie Savio organizuje tento rok už 11. ročník verejnej finančnej zbierky Tehlička. Tentoraz vyzbierané prostriedky poputujú do sýrskych saleziánskych stredísk v Damasku, Krafounde a Aleppe, kde saleziáni poskytujú materiálnu, potravinovú i lekársku pomoc 400 rodinám a pripravujú vzdelávacie či voľnočasové aktivity pre deti a mladých. Podmienky a situáciu v týchto oblastiach prišiel aj do Žiliny, priamo zo Sýrie, priblížiť v polovici februára don José. Počas stretnutia tlmočil Peter Jacko SDB.

Vojnová realita

„U nás v Damasku máme elektrický prúd štyri hodiny do dňa. Mnohí z vás si hneď predstavia, kde by nabíjali svoj telefón... Ale dôležitejšia je napríklad taká jednoduchá vec, ako fungujúca chladnička pre zachovanie potravín. Alebo si predstavte prežitie zimy bez kúrenia palivom, ktoré tiež chýba. Na pohonné hmoty často čakáme celý deň v rade. A nielen na palivá. Na chlieb treba ísť ráno o šiestej a ak ide všetko, ako má, okolo ôsmej ho dostaneme do rúk. Predstavte si celé mesto plné vojenských zátaras. Každý kilometer treba stáť v rade, kde nás prehľadajú a skontrolujú auto. A to sa opakuje niekoľkokrát. Toto všetko je však nič oproti tomu, čo musia ľudia prežívať v Aleppe. My sme za štyri hodiny elektriny vďační, lebo vieme, že v Aleppe majú ľudia jednu hodinu do týždňa. Sme spokojní, že môžeme stáť v rade na chlieb, lebo vieme, že v Aleppe nemajú ani chlieb, ani vodu. Sme spokojní aj s tým, že na tankovanie môžeme čakať šesť hodín, lebo sa môžeme „voľne“ pohybovať. V Aleppe sú obkľúčení a nemôžu sa hýbať vôbec. Trochu sa cítime ako rozmaznaní a privilegovaní,“ vysvetľuje do José.

Lotéria smrti

Toto všetko však nie je podľa dona Josého nič oproti jednému veľkému problému. Je ním lotéria smrti!Každý deň padne do tohto mesta, v obývanej štvrti, 25 náhodných bômb. Kde padne, tam padne! Predstavte si tie rozhodnutia, ktoré musia robiť rodičia. Poslať dieťa do školy s rizikom bômb padajúcich z neba, alebo ho nechať zavreté doma, kde sa nebude vzdelávať a stretávať s kamarátmi. A tak sa snažíme pokračovať vo všetkom aj za cenu týchto rizík.

Mladí medzi sebou zvyknú hovoriť, že túžia po tom, aby mali modrú košeľu. Preto, lebo je to často jediné, vďaka čomu sa dá po bombovom útoku identifikovať telo. Kedykoľvek odchádzajú z domu, myslia na to, že je to možno posledný raz, kedy vidia svojich rodičov, súrodencov a kamarátov...“

Skutočné číslo

Oficiálny počet mŕtvych spred šiestich mesiacov uvádza 250-tisíc.Dnes je reč o 300-tisíc mŕtvych, ale hovorí sa, že číslo je oveľa vyššie. Keď si ho predstavíte, logicky ste zdesení, rovnako ako pri čísle 25-tisíc. Ale dokážu klamať! Koniec koncov, sú to „len“ čísla. Jedným takým bol mladý animátor z Damasku, 27-ročný študent práva, tréner futbalu a učiteľ katechizmu. Popri štúdiu pracoval, aby mohol si platiť školu. Mal tri sestry, bol jediným synom. V oratóriu spoznal krásne dievča, zasnúbili sa a stanovili sobáš na 24. septembra 2015. Titul sudcu mal získať začiatkom októbra. Ale 12. septembra 2015 padla v Damasku náhodná bomba a mladý muž zomrel. Vcíťme sa do detí, ktoré učil katechizmus. Ich hrdina bol zrazu mŕtvy. Prišli za mnou s plačom a hovorili: „Pozri sa na to, ako pomáhal v oratóriu, modlil sa a bol dobrý. Pracoval, študoval, učil nás katechizmus a aj tak zomrel. Aký to má zmysel? Načo sa máme snažiť a učiť my?“ Boli to deti piateho a šiesteho ročníka a pýtali sa, aký to má všetko zmysel. Vcíťme sa do bolesti rodičov tohto chlapca, ktorí prišli o jediného syna. Vcíťme sa do pozície jeho snúbenice... Tento príbeh vynásobme krát 300-tisíc. Toto je skutočné číslo.“

Malí dospelí

„Ďalším číslom je príbeh troch bratov (12, 9 a 6 rokov), ktorí jedno májové ráno zdvihli telefón a z druhej strany linky prišla správa o zblúdenej guľke na ulici, ktorá zasiahla ich otca a zabila ho. Požiadali svojho strýka, aby ich odprevadil k nám, ku saleziánom. Prišli za nami s plačom a najstarší iba opakoval: „Prečo? Prečo to Boh dovolil?“ Čo som mu mohol povedať? Neexistuje argument ani ospravedlnenie. Najmenší prišiel o niekoľko dní potom a opýtal sa: „Don, Pán Ježiš vzkriesil mŕtvych, nie? Ak teda teraz vzkriesi nášho ocka, od dnešného dňa budem dobrým kresťanom a budem sa každý deň modliť.“ Niekoľko dní potom prišiel aj prostredný. V ruke držal nábojnicu z guľky, ktorá zabila ich otca. Opýtal sa: „Don, kto vyrobil túto guľku? Koľko na nej zarobil? 5, 10 alebo 7 eur?“ V tej chvíli začal plakať. „Don, začnem pracovať a zarobím tých 5 alebo 10 eur a pošlem ich človeku, ktorý ju vyrobil. Pošlem mu ich a on mi vráti môjho otca...“ Celé toto nás núti, aby sme vyzrievali. Deti sa stali malými dospelými. Či už v dobrom, alebo zlom.“

Spoločná cesta viery

„Pred vojnou prichádzalo do nášho strediska viac ako 300 detí. Na začiatku vojny sa číslo znížilo na približne 20. Rodičia ich zo strachu nepúšťali do školy, neviem si predstaviť,že by ich posielali k nám.Preto sme začali navštevovať rodiny a poskytovali im duchovnú a psychologickú oporu i ľudskú blízkosť. A tak naše počty opäť rástli a číslo sa za posledné leto zvýšilo na 1100 (deti od ZŠ po SŠ). Čo nás viac dojíma, nie sú čísla. To pekné, čo chytá za srdce, je rast, ktorým si títo mladí prešli. V Damasku sme iba traja saleziáni, takže nedokážeme mať osobný vzťah s každým. Preto sme sa rozhodli sústrediť sa na mladých maturantov a vysokoškolákov a spoločne sme prešli cestou viery - hlbokou a silnou. Došlo to do fázy, že títo mladí ponúkajú stretnutie s Bohom z vlastnej iniciatívy mladším. Práve vďaka nim sme dosiahli toto číslo!

Deti majú skutočný hlad po nádeji! Potrebujú nájsť dôvod pre život! A preto sú naše oratória v Damasku, Aleppe a Krafounde oázou pokoja a mieru. Toto je naše prvé poslanie medzi deťmi a mladými,“ uzatvoril don José.

Kto je don José?

Narodil sa v meste Merida vo Venezuele. Počas svojej saleziánskej formácie strávil niekoľko rokov misijnou prácou s domorodým kmeňom Wayuu. V Egypte absolvoval dvojročné štúdium arabského jazyka a teológiu dokončil v Ríme. Provinciál pre oblasť Stredného východu mu dal možnosť vybrať si miesto ďalšieho pôsobenia. José Alejandro zvykol v Sýrii tráviť leto, takže mal vo výbere od začiatku jasno. Od júna 2011 tu pôsobil ako direktor saleziánskeho diela a vedúci mládežníckeho centra.

 

 

V októbri 2015 opustil José Alejandro León Mendoza Damask pre poverenie novou úlohou provinciálneho ekonóma pre Stredný východ. Svedectvo o bolesti detí, mladých a ich rodín v Sýrii je pre nás výzvou pomôcť tým, čo máme. Zbierku pomoci môžeme podporiť príspevkom v kostoloch či zaslaním SMS v hodnote 2 € v tvare DMS TEHLICKA na číslo 877 alebo vkladom či prevodom finančného daru na číslo účtu IBAN: SK6911000000002620852641, BIC (SWIFT): TATRSKBX.

INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
DISKUSIA (4)
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
+
1
|
-
2
18.03.2016 10:53
jofo
Pekný článok to je skutočný salezián. Nie ako tí na Slovensku, ktorý sa venujú viacmenej bezproblémovej mádeži. Zahrať si futbal zorganizovať stretko, disko, výlet, to vie každý. Ešteže máme M Kuffu. Na toho by bol J. Bosco určite hrdý aj ked nepatrí do jeho cechu
REAGOVAŤ
+
3
|
-
0
18.03.2016 15:01
Gabriela
Každý duchovný si hľadá cestu k mladým svojím spôsobom,niektorí potrebujú zmysluplne tráviť čas, aby ho netrávili pri tajnom sledovaní porna, hraním násilných videohier či premýšľaním čo zlého podniknúť z "nudy". Aj keď je u nás relatívne pokojne, mladí sú prázdny, preto s nimi duchovní hrají futbal. Buď vďačný, že máme v krajine pokoj a kňazi nemusia chodiť dávať posledné pomazanie mŕtvym deťom, psychickú podporu pozostalým, ktorí na vlastné oči videli smrť. Marián Kuffa je osobnosť, ale sú mnohí, mnohí, ktorí sa venujú problémovej mládeži, len s tým rozdielom, že nie sú nijak známi. So všetkou úctou, farnosť má len takých duchovných akých si zaslúži.
+
2
|
-
0
18.03.2016 15:39
Mariana
Aj na Slovensku robia saleziáni svoju prácu veľmi dobre... venovať sa a Viesť mladých je potrebné na celom svete, aj v krajinách, kde je mier a kde na nich číhajú iné duchovné nástrahy... Bohu vďaka za nich!
+
1
|
-
0
18.03.2016 18:41

http://www.konzervativnyvyber.sk/syrsky-lekar-v-syrii-nie-je-riadna-opozicia-vojnu-vyvolali-cudzie-krajiny/41522/
REAGOVAŤ
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.