logo
konto fb rss email
INZERCIA
INZERCIA

MANŽELIA ARCHITEKTI: Tvoria chrámy, v ktorých býva Boh

Publikované: 27.01.2016 o 01:15Autor: Beáta Jarošováhodiny Prečítate približne za 4.5 minúty
Sú spolu presne koľko býva dĺžka tehly: 37 a pol. Architektúra sa stala ich životným štýlom, ktorý v mnohom určilo vytváranie miesta pre Pána. Miesta, kde sa s ním môžeme stretnúť, klaňať sa mu, prijať ho – architekti Anna (61) a Marián (63) Gočovci.

Kostoly už navrhovali na základoch rozostavanej pošty či starej kotolne aj na zarastenej, ťažko prístupnej stráni, na socialistických sídliskách, kde sa s miestom pre Boha veľmi nepočítalo... S odstupom času sa zhodujú, že Pán Boh vždy vybral ten najlepší priestor. On je ten, čo stavia, inak by sa márne namáhali... Preto môže mať takú silnú atmosféru gotický chrám aj ultramoderná stavba. „Ešte som nevidel zle urobený kostol,“ hovorí architekt Goč.    

„Máme naozaj šťastie, že architektúra sa stala naším životným štýlom,“ dopĺňa pani Anna, „ide totiž o jednu z profesií, ktorá je založená na pozitívnom vnímaní budúcnosti.

Všeobecne platí: architektúra je umenie, matka všetkých umení. Výsledkom architektonickej tvorby je priestor, nielen tvar ako v sochárstve a nielen zvuk ako napríklad v hudbe alebo slovo v literatúre. Architekt musí mať hlavne tvorivú priestorovú predstavivosť a určitú dávku optimizmu. Niekedy je totiž ,,veľké umenie“ všetky požiadavky vyjadriť v priestorových hmotách a nakresliť na prázdny papier v takej polohe a vzťahoch, ako to žiada klient a súčasne splniť vlastné predstavy, estetické kritériá, technické parametre tak, aby to prijalo aj okolie...“

Po revolúcii sa Gočovci rozhodli založiť si vlastný ateliér. Okrem sakrálnych stavieb sa venujú aj iným druhom architektonickej tvorby. Ako hovorí pani Anna, ukázalo sa, že kombinácia konštrukčne zdatného architekta a výtvarne orientovanej architektky môže byť užitočná: „Samozrejme, bez vzájomnej tolerancie a vytvorenia si správnej hodnotovej stupnice to nejde.“

Kto chce, cestu nájde

Anna pochádza z Námestova a Marián zo Širokého pri Prešove. Zoznámili sa na vysokej škole, boli spolužiaci. Postupne zistili, že okrem podobných názorov na architektúru, majú aj podobné názory na život. „Boli sme sústredení na školu, nemali sme veľa času, ale svätú omšu sme nikdy nevymeškali...“ Ako hovoria, mali to z domu. Študovali v sedemdesiatych rokoch, kedy ľudí prenasledovali za prejavy viery, študentov nevynímajúc. „Vedeli sme o sebe, kto chodí do kostola. Niekedy sme dostali echo, aby sme tam a tam nešli, lebo tam budú sliediť... Ale dalo sa ísť ku františkánom, ku kapucínom, do Blumentálu – kto chcel, cestu si našiel.“

A tak popri práci na diplomovom projekte, zistili, že je to „ono“... Dokončili ho, v máji 1978 spromovali a 1. júla, ako hovorí pán Marián, bolo „vešelie“.

Mladí manželia sa usadili v Ružomberku – na ceste medzi žilinským a prešovským Stavoprojektom. Ako hovorí pán Marián, Pán Boh ich tam „zašteľoval“. Každý z podnikov chcel získať jedného z architektov, tak im poskytli štipendiá, aby u nich zostali pracovať. Anne v Žiline, Mariánovi v Prešove... „Hneď sme sa teda dostali k robote. Anna na bytovú výstavbu, ja som navrhoval hotely a iné zariadenia cestovného ruchu.“ Do rodiny postupne pribudli tri deti Lucia (36), Dávid (35) a Alica (32).

Zladiť pracovné a rodinné povinnosti bolo náročné - za socializmu aj po revolúcii. „Neriešili sme, čo ja chcem, alebo nechcem, ale čo musíme zvládnuť. A nakoniec sme to aj zvládli. Deti boli samostatné, dobre sa učili, plnili si povinnosti bez problémov – to bolo pri našom nasadení veľké plus. Keď sa nedalo inak, brali sme ich so sebou aj do terénu...“ Možno preto, že často vídavali rodičov pri práci a možno preto, že v rodine koluje nejaký stavbársko-architektonický gén, vybrali sa na štúdiá architektúry aj Lucia a Dávid, ktorí sú dnes riadnou súčasťou tímu (v širšej rodine je tiež viacero stavbárov). Dcéru Alicu zlákala medicína.   

Ako rodičia sa snažili dať deťom to najlepšie a pod tým sa myslí aj duchovná stránka. „Pani riaditeľka nechápala, prečo takí  inteligentní ľudia dávajú deti na náboženstvo, keď som prišla s prihláškou. Pýtala sa ma, či sa nebojíme, že im ublížime. Vysvetlila som jej, že práve preto, že máme vzdelanie, chceme dať deťom to najlepšie a to im nemôže ublížiť...“

Za ten najefektívnejší spôsob, ako odovzdať vieru deťom, pokladajú Gočovci osobný príklad.

Pevný bod

Už za totality sa na nich obracali kňazi, najmä z Oravy, s prosbou o pomoc pri rekonštrukciách interiérov kostolov alebo farských budov. Dnes je fár, kde pomáhali, takmer štyridsať. „Do štvrtej v robote, do večera s deťmi a keď sme ich uložili, sadali sme k ďalšej práci. Nebolo to jednoduché, ale vždy to tak Pán Boh zariadi – keď dáš, dostaneš dvojnásobne. To je naša skúsenosť! A požehnanie ako pridaná hodnota – v rodine, vo vzťahu.“

Niekedy koncom osemdesiatych rokov sa Gočovci zúčastnili na tajnom stretnutí v Žiline. Hovorilo sa tam o kaplnke na Živčákovej. Pomaly sa rozbiehali stavebné prípravy. Kaplnka Panny Márie Kráľovnej pokoja sa, na veľkú radosť pútnikov, stala realitou v roku 1993. „Pri jej návrhu mi napadla myšlienka, že tento priestor je predurčený pre stavbu Božieho chrámu. S odstupom času prišlo aj toto pozvanie,“ spomína Marián Goč.

Chrám Panny Márie Matky Cirkvi na Živčákovej bol konsekrovaný v októbri minulého roka. Predstavuje vcelku jednoduchú stavbu, ktorá kopíruje náročný terén. Tvorí ju loď kostola s apsidou, Kaplnka sv. Jozefa, vyhliadková veža, ubytovanie pre správcov a príslušenstvo pre pútnikov.

Kostol má pôdorys evolventy – akéhosi slimáka, odvíjajúceho sa z pevného bodu. „Je to tvar, ktorý má tendenciu rásť a vnímal som to ako vhodnú paralelu – nech rastie naša viera aj spoločenstvo ľudí, ktorých zjednocuje a pevným bodom, od ktorého sa všetko odvíja, nech je živý Kristus,“ vysvetľuje architekt. Dominantou priestoru bude mozaika vyjadrujúca patrocínium kostola od slovinského jezuitu Marka Rupnika.

Tvoriť chrám, kde môže bývať Boh, je isto veľmi výnimočná činnosť a dokážu ju vykonávať len ľudia, ktorí majú na to osobitné predpoklady. No v hĺbke svojej duše môže miesto pre Boha vytvoriť každý z nás – v tých najpôsobivejších líniách, tvaroch a štýloch.

...

Článok vyšiel s povolením mesačníka Naša Žilinská diecéza.

 

Ilustračné fotografie: Naša Žilinská diecéza / Milan Kosec

 

INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
DISKUSIA (1)
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
+
1
|
-
0
27.01.2016 11:24
Viera
Ďakujme za takýchto ľudí.
REAGOVAŤ
NEWSLETTER cesta+
Prihláste sa na odber :)
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.