logo
konto fb rss email
INZERCIA
INZERCIA

Moja cesta: Bruno

Publikované: 06.10.2017 o 00:00Autor: Mária Kohutiarováhodiny Prečítate približne za 3 minúty
Dávame priestor ľuďom, ktorí žili dávno, niektorí pred niektorými rokmi. Voláme ich svätci. Sú tými, ktorí kráčali svojou životnou cestou. Predstavia vám ju a ukážu, v čom sa od nich môžete inšpirovať.

(Liturgická spomienka: 6. októbra)

Nikdy som sa nehral. Niežeby som sa nemal s čím alebo kým. V dome mojich rodičov bolo hračiek a času na zábavu dosť, rovnako ako vrstovníkov, s ktorými som mohol tráviť čas. Bol som jednoducho od počiatku iný. Bol som rád sám, v tichu, ale nie preto, žeby som bol divný.

Zaujímalo ma niečo iné, ako naháňačky či handrová lopta. Zaujímal ma Boh. Tak veľmi, až dostal prednosť pred všetkým ostatným. Aj preto som sa vrhol na štúdiá, najprv filozofie, potom až na vrchol teológie. Nakoniec som v škole, ktorá mi dala tak veľa, na prosbu biskupa Gervaza ostal, aby som ju viedol a spravoval. Mne totiž záležalo nielen na tom, aby boli študenti vzdelaní, ale rovnakou mierou aj vedení v raste vo viere.

Ktovie, koľko by som tam ostal, hoci ma ťahalo do samoty, žiť iný život, nebyť Manasesa. Tak, ako žil on, o to viac, že sa stal biskupom, sa jednoducho nepatrí. Povedal som to nahlas, ba čo viac, šiel som až za pápežskiým prelátom a zvolal snem. Kým však došlo rozhodnutie do a z Ríma, Manases si poradil po svojom – z pomsty. Ani nevie, ako mi pomohol obraním ma o všetko, čo mi patrilo. Takto som mohol jednoduchšie odísť tam, kde mi vlastne nič nebolo treba.

Odišiel som do Grenobla, k Hugovi, ktorý vyrástol zo študenta nášho kolégia na biskupa. Daroval mi to, po čom som túžil – pustinu na vrchu Chartreuse, aby som si tam so svojimi šiestimi druhmi postavil pustovne a kaplnku. Žilo sa nám spokojne – ráno a popoludní modlitba, medzitým práca, bez mäsa, jeden deň bez akýchkoľvek rečí, každý sa staral o svoje jedlo sám, čo v pôste bolo raz do dňa úplne jednoduché. Na prvý pohľad drsné, rovnako, ako náš habit. Ale stále k nám prichádzali ďalší a ďalší mladí muži s prosbou o prijatie práve do tejto drsnosti, do jednoduchosti, v ktorej bolo neuveriteľne dobre cítiť a vnímať Boha. Po šiestich rokoch bola kartúza nádherným miestom.

Možno aj Boh videl, že mi je tam už moc dobre a povolal ma inde – do Ríma, kde sa môj žiak Odilo de Chalillon stal pápežom Urbanom II. Potreboval dobrého radcu a veril, že ja mu môžem pomôcť. Bola to len poslušnosť, ktorá ma aj po odchode bratov späť do kartúzy držala v Ríme a láska k Cirkvi, ktorá sa v ťažkých časoch protipápežstva nebezpečne kolísala na vlastných vodách. Keď Urban musel odísť z Ríma, šiel som aj ja s prosbou odísť zo služby – ale bolo mi to umožnené len v prípade, že ostanem v Taliansku.

Ostalo mi teda založiť len novú komunitu v La Torre v Kalábrii, kým som stále udržoval kontakt s mojou milovanou prvou kartúzou a bratmi v nej aspoň písomne. Pamätám si ten rok, kedy som ochorel... rok, ktorý som sa trápil, kým ma Pán po všetkých rozhovoroch a žehnaniach bratom povolal k sebe. Ale aj zhora som videl, že kartúza žije, rastie, priťahuje a prináša ovocie, pre ktoré som ju založil.

Rada do života:  Slovo má obrovskú moc, to vieš. A niekedy už musíš mať aj ty pocit, že si už presýtený slovami... rozhovormi... hudbou.. zvukmi..  Valia sa na teba v tejto mediálnej dobe 24 hodín denne. A potom ti uniká podstatné Slovo a jeho podstata. Hoci to znie ako nemožné, skús si urobiť jeden deň v týždni (alebo v mesiaci, ak sa obávaš) kartúzu mlčania, či minimálneho rozprávania. Vypni rádio, mobil, internet. Nečítaj tlač ani nič okrem Písma. Stiahni sa a zavri do svojej pustovne srdca. A počúvaj, čo ti hovorí Boh v tichu,  ktoré v tebe nastane...

_ _ _

Pod čiarou

Sv. Bruno sa narodil v šľachtickej rodine okolo roku 1035 v Kolíne nad Rýnom. Veľmi slušný a nábožný chlapec vynikajúco študoval. Po ukončení štúdia doktorátu z teológie ostal na prosbu biskupa v Remeši spravovať kolégium, ktoré vyštudoval. Z tohto miesta odišiel až po spore pre pohoršlivý život biskupa Manasesa, ktorého sa nebál napomenúť. Umožnilo mu to splniť sen o živote v samote a pustovni spolu so spoločníkmi, ktorí sa s ním usadili v Chartreuse po láskavom zvolení biskupa Huga. Ani tu však neostal Bruno dlho – bol povolaný iným svojím žiakom, teraz pápežom Urbanom II. do Ríma ako poradca. Hoci mu Rím ruchom nevyhovoval, Urban mu dovolil odísť len v rámci Talianska, a tak  Bruno zakladá novú komunitu v La Torre, kde nakoniec aj umiera. Jeho komunita bola schválená až po jeho smrti, jeho kanonizácia nikdy neprebehla – napriek tomu Lev XV. roku 1514 povolil jeho úctu. Je zobrazovaný s knihou, lebkou, krížom alebo siedmimi hviezdami – ako symbolom mlčanlivosti kartuziánov. Je patrónom posadnutých a proti moru.

Ilustračná snímka: frjeromeosjv.wordpress.com

...

 

DISKUSIA
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
Diskusia je zatiaľ prázdna. Buďte prvý, kto vyjadrí svoj názor.