logo
konto fb rss email
INZERCIA
INZERCIA

Moja cesta: František z Assisi

Publikované: 04.10.2017 o 00:00Autor: Mária Kohutiarováhodiny Prečítate približne za 4.5 minúty
Dávame priestor ľuďom, ktorí žili dávno, niektorí pred niektorými rokmi. Voláme ich svätci. Sú tými, ktorí kráčali svojou životnou cestou. Predstavia vám ju a ukážu, v čom sa od nich môžete inšpirovať.

(Liturgická spomienka: 4. októbra)

Maznáčik. To bolo to prvé, čo som zažil v dome svojho otca, obchodníka s plátnom a láskavej mamy Jany. Mohol som čokoľvek. Ako dedič obrovského obchodu s látkami som bol patrične mojim hrdým otcom rozmaznávaný. A tak som si život vychutnával naplno.

Potom som bol známy ako šoumen. Mal som predsa nejaké to dobré postavenie, bol som skvelý zabávač, mal som peniaze a ani výzor som nemal najhorší. A tak som so svojou partiou roztáčal jednu stredovekú  párty za druhou – ku ktorým patrilo aj vyspevovanie pod balkónmi príliš pekných dievčat, najlepšie hlboko v noci.

Ale ja som túžil byť rytier. Vyhrať vojnu, čo aj s nenávidenou Perugiou, prísť domov a na rukách revúceho davu si vychutnávať slávu neohrozeného bojovníka za to, čo som kedysi považoval za spravodlivosť a právo. Perugiu som si teda užil naplno – ale inak. Zakopaný v tme väzenia po porážke nášho vojska som mal dosť času venovať sa niečomu inému, ako hre na lutne či ochutnávaniu vína. Na čo je vlastne môj život? Kam sa uberá a aký má  zmysel? Mala pravdu moja mama Jana, keď v tichu mojej izby rozprávala o Bohu, ktorý napĺňal jej srdce a skutky? Kým som sa díval na svojho otca, mal som pred očami len človeka, pre ktorého sa patrí byť v kostole v prvej lavici.... ale mama, mama tá to vnímala hlbšie.

Prišiel som domov a navonok sa nič nezmenilo, aj keď už mi ten pôvodný šoumenský život nechutil. Najlepšie mi bolo v kostole sv. Damiána, čo ako rozpadnutom a úbohom, kde hádam najzachovalejšou časťou kostola bol Kristus na kríži.  Díval som sa na Neho a nevedel som sa nabažiť toho hlbokého, chápajúceho pohľadu. Až raz mi povedal: „František, oprav môj dom!“ Nepotreboval som viac. Bežal som domov, predal plátno, čo bolo v obchode môjho otca a odniesol peniaze do kostola na opravu. Otec, ktorý sa už dlhšie podozrievavo díval na tie moje „svätuškárske“ počiny, zúril. Prvý ma nazval bláznom a žiadal peniaze späť – alebo sa vzdám synovstva a dedičstva. Nepotreboval som o tom ani hovoriť s mamou: stačil pohľad a vedel som, že rozumie.

Vrátil som peniaze aj podiel na dedičstve a právo synovstva. Aby to bolo jasné všetkým, urobil som to pred celým námestím, pred očami môjho otca a biskupa. Nechal som tam všetko, čo stálo peniaze a znamenalo „postavenie“ – a získal som slobodu a skutočné synovstvo Otca, ktorý sa ma nikdy nechcel vzdať a stále o mňa tie roky bojoval.

Môj život bol odvtedy skutočným životom, aj keď mi okrem prezývky „blázon“ prischlo aj „poverello“ – chudáčik. Rozhodol som sa žiť z toho, čo  mi Pán dá v ten deň – a čo dostanem za hlásanie Božieho slova po cestách aj  necestách. Boli to aj buchnáty aj kopance... ale bol aj krajček chleba, do džbánu vody, tak akurát, aby bolo pre telo dosť. Za všetko som chválil Pána: od slnka, mesiaca, vietor, zimu, chlad, dážď aj mráz.. za rany na bosých nohách, ktoré vždy stretli niekoho chudobnejšieho odo mňa...  za bratov, ktorí sa ku mne pridávali, aby so mnou žili takto jednoducho a radostne. Boli mi blízke stvorenia, ktoré Pán priviedol na svet pred stvorením človeka: moji štvornohí, krídlatí, plávajúci či plaziaci sa kamaráti. Žasol som nad stromami a vrchmi, nad zurkotaním potoka. Jednoduchý život mi a nám prinášal neuveriteľnú radosť a pokoj, takže bolo prečo spievať. Náš život a jednoduché pravidlá sa páčili aj pápežovi Inocentovi III. a náš prvý rád schválil. V Porciunkule počet tých, ktorí chceli znovu zažiť čistú prítomnosť Pána v chudobe a radosti medzi  nami narastal. Prišla aj Klára, ktorú som kedysi tajne miloval (o čom by vedel rozprávať jej balkón) a prosila ma, aby som jej dovolil žiť ako ja...A prichádzali aj iní, ženatí, rodiny.... a tak bolo treba aj pre nich pripraviť regulu.

Stále som vo všetkých a všetkom hľadal Krista, chcel som mu byť čoraz bližšie. Aj po cestách do Dalmácie a Španielska, a sníval som, ako moji jednoduchí bratia pôjdu do celého sveta takí bosí a prostí hlásať úžasnú správu o Božej láske. Ja sám som im žehnal a tešil som sa z mojich bratov, ktorí ako kňazi prinášali tajomstvo Kristovej obety medzi iných. Ja som sa nikdy necítil byť na to hodný... rovnako, ako som nechápal a do svojej smrti neprezradil ten dar stigiem, ktoré mi Pán vtlačil pri modlitbe na hore Subacco.

Rada do života: Ži jednoducho. Nie je pravda, čo do teba hučia tie reklamy a životný štýl. Nemusíš mať všetko. Ani kofolu, ani novú plazmu, ani nový model auta. Toto ťa šťastným neurobí. Skúsil som to a je jedno, že vtedy som o plazme nemal tušenia. Tvoj život dostane iný rozmer, keď sa vzdáš čo najväčšej časti toho, čo vlastníš – inak budú veci vlastniť teba a stratíš svoju slobodu a radosť z odovzdania sa do Pánových rúk. Nebudeš tak môcť zažiť absolútnu dôveru v Jeho starostlivosť – ktorá existuje a funguje aj teraz! Toto je dôvod, pre ktorý som mohol stále spievať... a dôvod, pre ktorý sa tebe často spievať nechce či nedá...

_ _ _

Pod čiarou:

Sv. František z Asissi sa narodil v roku 1181/82 v rodine obchodníka s plátnom  Petra Bernardone a jeho manželky Jany, pôvodom z Francúzska, čo bolo aj dôvodom jeho mena František – malý Francúzik. František zažil skutočne všetko, čo mohol z hľadiska zabezpečenia a bláznivej mladosti, vrátane pokusu stať sa rytierom, ktoré skončilo vo väzení v Perugii. Tu sa začala jeho premena, ktorá vyústila do odchodu z rodičovského domu radikálnym spôsobom k jednoduchosti, chudobe, kázaniu Božieho slova, spevu, životu so zvieratami a prírodou a pritom pevne spojený s Pánom.

Františkovi bratia sa dostali už za jeho života ďaleko za hranice Umbrie a rozvinuli sa aj ženská vetva aj tretí rád pre tých, ktorí boli už v rodinách a manželstve. František zo skromnosti nikdy neprijal kňazské svätenie. Zomrel mladý 3. októbra 1226. Až po jeho smrti objavili na jeho tele stigmy. Jeho úcta sa neuveriteľne rýchlo rozšírila po celom svete a už o dva roky ho pápež Gregor IX. vyhlásil za svätého. Je patrónom Talianska, františkánov, chudobných, sociálnej práce, ochrancov životného prostredia, obchodníkov, krajčírov, súkenníkov, tkáčov, tapetárov, je pomocník proti bolestiam hlavy a proti moru – a špeciálne je patrónom sangvinikov. Je zobrazovaný v jednoduchom odeve s krucifixom, lebkou, zemeguľou, horiacim domom, alebo s jahniatkom a vlkom, často aj z výjavmi z jeho života, napríklad pri kázaní vtákom.

 

... 

Ilustračná snímka: rosminipadova.it

DISKUSIA
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
Diskusia je zatiaľ prázdna. Buďte prvý, kto vyjadrí svoj názor.