logo
konto fb rss email
INZERCIA
INZERCIA

Moja cesta: Gabriel od Bolestnej Matky

Publikované: 27.02.2017 o 00:00Autor: Mária Kohutiarováhodiny Prečítate približne za 3.5 minúty
Dávame priestor ľuďom, ktorí žili dávno, niektorí pred niektorými rokmi. Voláme ich svätci. Sú tými, ktorí kráčali svojou životnou cestou. Predstavia vám ju a ukážu, v čom sa od nich môžete inšpirovať.

(Liturgická spomienka: 27. februára)

Vždy som si dal záležať a šiel som do akcie naplno.

Najprv sa to prednostne týkalo môjho oblečenia – muselo byť vždy dobre zladené a elegantné, malo mať šmrnc a vypovedať o mne dôležitú informáciu: toto nie je hocikto.

Rovnako to platilo o mojich zábavách. Vedel som, že som skvelý spoločník a ešte lepší tanečník a byť v strede pozornosti ma bavilo. Bolo len málo akcií, na ktorých som sa dokonale nahodený a dokonale spoločenský nezjavil – no skutočný lev parketu. Vo všetkej počestnosti, prosím, aj keď, môj láskavý otec z toho dvakrát nadšený nebol, pri všetkej láske ku mne.

Nemal to so mnou moc jednoduché – vytrvalý som teda nebol. Záchvaty usilovnosti a nadšenia striedala apatia a lenivosť. Ktovie, možno to bolo aj tým, že by lepšie na mňa zapôsobila  mama a jej láska, ale tú si pamätám len do štyroch rokov. Potom jej už tu nebolo. Môj múdry a statočný, láskavý, zbožný otec robil, čo vládal a vedel. Dal ma na výchovu a vzdelanie ku školským bratom, neskôr k jezuitom.

Čože o to, škola mi šla super, známky boli vynikajúce a štúdium mi nerobilo problém. Len tá  moja nestálosť a trochu bohémsky život...

Ktovie, dokedy by som takto zľahka preskakoval život, nebyť cholery. Najprv zdrapla moju milovanú sestru Máriu. Bol som zhrozený. To bolo niečo iné, ako ležérna zábava na večierkoch. Zrazu som mal pocit, že život je iný, ako som ho vnímal ja doteraz, že má aj svoju boľavú, náročnú stránku a nevedel som ju rýchlo uchopiť.

Oveľa ťažšie sa mi chápalo, keď som choleru dostal ja – a to Mária už dotrpela... Nie dosť, že som spracovával v sebe takú ranu, akou bol jej odchod a pýtal sa seba aj Boha, prečo??? A už som to isté, náročnejšie prečo, riešil na sebe – rovnako, ako pohľad na smrť a na to, čo som žil, s čím by som mal predstúpiť pred Boha. Nič moc, musel som si uznať.

Vyrvali ma smrti z lopaty, doslova. A ja som veľmi rýchlo zabudol, že to Boh urobil pre môj sľub darovania sa Jemu. Všetko šlo po starom, až do dňa procesie s obrazom Matky Božej – vtedy mi Boh niečo dôležité pripomenul.

Hanbil som sa.

Zvyšok článku sa dočítate v zamknutej časti. Ďakujeme, že nás podporujete cez predplatné.

Zvyšok článku je prístupný iba predplatiteľom. Staňte sa našim predplatiteľom a získajte aj iné výhody.
Informácie o predplatnom na www.cestaplus.sk/predplatne.

cesta+

V prípade, že ste prihlásený v konte a článok sa neodomkne, odporúčame vymazať údaje cookie zo svojho prehliadača.
DISKUSIA
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
Diskusia je zatiaľ prázdna. Buďte prvý, kto vyjadrí svoj názor.