logo
konto fb rss email
INZERCIA
INZERCIA

Moja cesta: Svätý Ján XXIII.

Publikované: 11.10.2017 o 09:00Autor: Mária Kohutiarováhodiny Prečítate približne za 4 minúty
Dávame priestor ľuďom, ktorí žili dávno, niektorí pred niektorými rokmi. Voláme ich svätci. Sú tými, ktorí kráčali svojou životnou cestou. Predstavia vám ju a ukážu, v čom sa od nich môžete inšpirovať.

(Sviatok 11. októbra)

Zavretý. Všetci sa síce tvárili úslužne, úctivo, ale bol som zavretý. Trochu som sa obával, či som sa nepomýlil, keď som prijal voľbu: chcel som službu, nie väzenie.

Službe som sa učil aj doma, vo virvare rodiny s trinástimi deťmi, kde to frčalo, a napriek tomu bol popri denných povinnostiach čas aj na svätú omšu. Chodil som do kostola rád, a nielen preto, že moje meno bolo Angelo.

Boh ma priťahoval, v jednoduchosti, v pokore, v láskavom prístupe – a v humore. Nevedel som bez týchto darov byť ani v seminári, ani na vojenskej službe, ani v zákopoch, kde som mal počas vojny ošetrovať duše. Byť jednoduchým a veselým, to bolo to, čo ma prilákalo vstúpiť do tretieho rádu františkánov.

Slúžil som ako tajomník biskupa v Bergame a slúžil som rovnako rád v seminári na prednáškach, v teréne medzi tými, čo ma potrebovali, aj v kapitole V. – ako boli označené ženy. Môj dobrý, láskavý biskup umrel a ja som chvíľu učil v seminári, spokojný so svojím miestom. Žil som tak, akoby práve tento okamih, práve táto vec, táto práca, tento človek, akoby práve to bolo to najdôležitejšie, čo Boh odo mňa očakáva, a chcel som to urobiť čo najlepšie, s plným nasadením, so všetkou láskou.

Bol by som tam ostal, ale môj Boh mal pre mňa prekvapenie: bol som povolaný a poslaný stať sa pápežským vyslancom v Bulharsku, potom v Grécku. Už ako biskup som mal zrazu pred sebou veľký, vážny svet, na ktorý bolo treba ovládať diplomaciu – a ja, ako stále jednoduchý Angelo, som ovládal len diplomaciu láskavosti, úcty ku každému a humoru. Asi to fungovalo rovnako na pravoslávnych aj na moslimov – mal som s týmito svojimi bratmi veľmi pekný vzťah, a po tom, čo som bol poslaný na opačný koniec Európy do Paríža, mi tí čistí, ľahko čitateľní ľudia chýbali.

Lenže prišlo konkláve a ja som sa už ako kardinál šiel modliť za dobrého pápeža pre našu Cirkev. Keď zvolali moje meno, premkla ma pokora a zodpovednosť. Našťastie, keď som potom prezradil jednému zo svojich biskupov recept na spokojnosť, rýchlo ma prešli prílišné starosti. No keď vám po sťažnostiach na zodpovednosť vlastný anjel strážny poklepe po pleci a prerečie: Angelo, netvár sa, že si taký dôležitý...

Ale teraz sedím v tomto krásnom „bývaníčku“ pre pápežov vo Vatikáne a cítim sa ako väzeň. Celé tri noci som študoval Písmo a tradíciu, kde je to len napísané, že pápež má byť sám. Nenašiel som – a tak som tento zaužívaný zvyk jednoducho zrušil. Aj mnohé iné. Nepotreboval som suitu ani žiadnu pompéznosť. Vzďaľovalo ma to od ľudí a zažíval by som len hrané pocity podľa pravidiel slušnosti či etikety. A ak ma Boh posadil na tento stolec, tak len preto, aby som bol prvý v službe, nie prvý v purpure.

Zvyšok článku si dočítate v zamknutej časti. Ďakujeme, že nás podporujete cez predplatné. 

Zvyšok článku je prístupný iba predplatiteľom. Staňte sa našim predplatiteľom a získajte aj iné výhody.
Informácie o predplatnom na www.cestaplus.sk/predplatne.

cesta+

V prípade, že ste prihlásený v konte a článok sa neodomkne, odporúčame vymazať údaje cookie zo svojho prehliadača.
DISKUSIA
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
Diskusia je zatiaľ prázdna. Buďte prvý, kto vyjadrí svoj názor.