logo
konto fb rss email
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
INZERCIA

Moja cesta: Karol Boromejský

Publikované: 04.11.2016 o 20:00Autor: Mária Kohutiarováhodiny Prečítate približne za 4.5 minúty
Dávame priestor ľuďom, ktorí žili dávno, niektorí pred niektorými rokmi. Voláme ich svätci. Sú tými, ktorí kráčali svojou životnou cestou. Predstavia vám ju a ukážu, v čom sa od nich môžete inšpirovať.

(Liturgická spomienka: 4. 11.)

Prešiel som svojím arcibiskupstvom v Miláne a bol som zhrozený. Tu nič nepripomínalo svätosť Cirkvi a o svätosti života sa nedalo ani hovoriť. Nebol som naivný. Od svojho strýka Piusa IV. som sa kadečo dozvedel a pri službe tajného sekretára som všeličo zažil a videl.

Áno, moja doba mala divné zvyky v cirkevných veciach: inak by som sa nestal ako 11-ročný opátom kláštora za rohom nášho hradu nad mestom Arona, a nestalo by sa, že som ani nie 24-ročný bol  pri pápežovi bol kardinálom – diakonom bez kňazskej vysviacky.  Mal som za sebou „len“ štúdium práva na univerzite v Pavii, ktoré som skončil podľa vášho terajšieho merítka s červeným diplomom a môj rektor hovoril, kade chodil, ako raz zmením svet a Cirkev.

Keď mi však zomrel milovaný brat Federico, mal som povinnosť ako druhorodený prevziať panstvo po rodičoch, oženiť sa a dať rodine pokračovanie rodu. Nič tomu oficiálne nebránilo: len ja sám. V tomto okamihu som si uvedomil, ako veľmi ja – hoci mi nik pre mladosť a nezrelosť nemohol nič vytknúť ani v správe vecí, ktorými ma pápež poveril ani v mojom živote. Len ja sám som videl, ako som ešte namyslený, panský, svetský...  a ako veľmi ma Boh priťahuje.

Stal som sa po odporúčaní môjho duchovného vodcu kňazom, a nie len tak, ako bolo v tých časoch zvykom: pripravoval som sa veľmi dôkladne a uvedomoval som si, že mám o čo prosiť do tejto služby. Duchovné cvičenia boli tým najlepším, čo ma mohlo na tejto ceste sprevádzať. Pár mesiacov po kňazskej vysviacke prišla aj biskupská – ale pre mňa to nebolo len stúpanie po rodinkárskom cirkevnom rebríčku. Zriekol som sa akejkoľvek zábavy a začal som brať život s Bohom ako prioritu. Vhĺbil som sa do štúdia teológie a učil som sa kázať, čo som považoval za veľmi dôležitú schopnosť dušpastiera. Keď to videl môj strýko, pápež, prvotné zdesenie z mojej zmeny ho prešlo a poveril ma správou milánskeho arcibiskupstva. Len ja som tam nemohol pre povinnosti prísť:  veľmi som chcel dotiahnuť do konca a do života uzávery Tridenstkého koncilu, o konanie ktorého som pápeža veľmi prosil.  Kým som do svojej diecézy nemohol, mal som zástupcu, verného, dobrého, svätého kňaza, ktorý nielen v zhode s mojím želaním, ale aj vo vlastnom poznaní urobil, čo bolo potrebné.

Len ten obraz, keď som sa konečne z Ríma uvoľnil, bol strašný. Bez svätých, horlivých, vzdelaných a dobrých kňazov sa ťažko dalo v tom mojom obrovskom arcibiskupstve, ktoré len farností malo vyše 750, viesť ľudí iným životom ako bol konkubinát, zbojníctvo, zderstvo, a všetky tie hrozné porušenia nielen cirkevných, ale aj ľudských mravov boli toho len dôsledkom. Rozhodnutie bolo jasné: potrebujem vzdelaných, pripravených kňazov. A tak prišiel na svet seminár, kde som dohliadal na prípravu tých, ktorí mali ľudí sprevádzať vo viere. Popri tom som chcel vidieť všetky farnosti, poznať všetkých ľudí, vypočuť všetky potreby, spravovať nemocnice a charity, zakladať školy aj pre obyčajných ľudí – lebo len vzdelanie prinieslo zmenu mravov a kultúry. Nebol teda čas jesť a piť a spať... toho som mal ozaj minimum,a počas moru, kedy som ošetroval chorých a zháňal pre nich jedlo, oblečenie a všetko potrebné, toho bolo ešte menej. Nakoniec, všetky tieto zmeny bolo treba aj premodliť... a na to som tu bol v prvom rade postavený ja, ako otec arcibiskupstva.

Nechcel som byť strašidlom ani mravokárcom, ani som zmenu nepotreboval dosiahnuť inkvizícou a mučením – chcel som len, aby všetci žili ten nádherný život, ku ktorému nás Boh povolal  a ktorý taký je len vtedy, ak rešpektujeme Jeho prikázania. Karneval uprostred pôstu k tomu určite nepatril, rovnako ako odpor voči vizitácii či ohováranie toho, čo som robil. Ale Boh videl – a myslím, že aj preto všetky tieto žaloby na mňa u svetskej či cirkevnej vrchnosti spľasli a nemali silu. Sami ľudia to videli a videli, že stojím pri nich v biede, a viem s nimi nájsť reč a čas. Ďalší karneval sa skončil fiaskom.

Mal som 46 rokov a šiel som z otvorenia nového kolégia vo Švajčiarsku, kde som šiel naplnený pokojom po duchovných cvičeniach. Ale hoci loď na jazere môjho rodného mesta, kade ma viezli v horúčke do Milána, mala aj iné poslanie... pripraviť ma na odchod k Pánovi, ktorému som dal všetko. Aj preto som mohol pár hodín po uložení môjho unaveného tela spokojne povedať: „Pozri, Pane, ja prichádzam...“

Rada do života:  Nepáči sa ti kňaz vo vašej farnosti? Možno je to aj oprávnene, je to len človek... a možno je veľmi osamelý, zranený a nepochopený. Ale ja sa ťa pýtam: čo pre neho robíš? Si jeho tajnou zásobárňou požehnania cez tvoje modlitby? Vieš nájsť s ním láskavú, pokojnú reč, aj keby si mal v pravde pomenovať to, čo vás vo farnosti trápi?

Bez tvojho, vášho modlitbového sprevádzania bude kňaz chátrať, nech by bol akokoľvek skvelý. Bez vášho prijatia a objavovania darov v ňom (lebo ich má každý!) spálite most medzi vami a ním a vaša farnosť bude umierať a bude mať všetky neduhy, aké len nechcete mať. Tak znovu na kolená: za tých, ktorí vychovávajú kňazov aj za kňazov samých... veľmi, veľmi to potrebujú.

_ _ _

Pod čiarou

Sv. Karol Boromejský bol synom známeho šľachtického rodu, narodil sa 2. októbra 1538 v Arone v Taliansku. Už ako mladík vynikal čnostným životom, múdrosťou a jemným správaním.  Veľmi mladý vyštudoval právo v Pavii s obrovskou pochvalou, krátko na to sa stáva tajomníkom svojho strýka, pápeža Piusa IV a spolutvorcom Tridenstkého koncilu. Jemu ďakujeme za to, že všetky uzávery koncilu sa prijali do praxe. V tomto čase sa po smrti brata Federica stáva kňazom, prijíma hodnosť arcibiskupa, hoci sa do neho pre povinnosti v Ríme dostal neskôr. Zakladá prvé semináre, zreorganizuje a vedie svoje arcibiskupstvo tak, že je pozitívne zmenené na miesto ducha a živej viery. Umiera ako 46-ročný po náročnej ceste a veľmi asketickom živote v Miláne. Už roku 1610 je vyhlásený za svätého.  Je patrónom duchovných správcov, seminárov a ochrancov proti moru. Je zobrazovaný v biskupskom rúchu, s povrazom.

 

... 

Ilustračná snímka: commons.wikimedia.org

INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
DISKUSIA
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
Diskusia je zatiaľ prázdna. Buďte prvý, kto vyjadrí svoj názor.
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.