logo
konto fb rss email
INZERCIA
INZERCIA

Moja cesta: sv. Kozma a Damián

Publikované: 26.09.2017 o 18:00Autor: Mária Kohutiarováhodiny Prečítate približne za 4 minúty
Dávame priestor ľuďom, ktorí žili dávno, niektorí pred niektorými rokmi. Voláme ich svätci. Sú tými, ktorí kráčali svojou životnou cestou. Predstavia vám ju a ukážu, v čom sa od nich môžete inšpirovať.

(Liturgická spomienka: 26. septembra)

Dnes sme tu dvaja a sme bratia. V podstate ste tu o nás nemuseli čítať, ani sa o nás nikdy dozvedieť. Naši rodičia mali dosť dobré zázemie - tak v spoločenskom statuse ako aj v oblasti financií, aby sme svoj život pekne prehajdákali a nemali šajnu o nikom za našimi dverami.

Časy, v ktorých sme žili, a aj prostredie, v ktorom sme sa pohybovali, nebolo slobodné a jednoduché: bolo pohanské a často pokrytecké, nakoniec, čo iné sa dalo čakať v treťom storočí v Cilícii, plnej tepla a pôžitkov všetkého druhu.

Naši rodičia toto všetko veľmi dobre vedeli a vedeli aj to, kam by náš život poviedol, ak by mu nedali vyšší zmysel. Práve preto sme okrem vynikajúceho vzdelania na tie časy dostali od malička aj dar viery, a to nielen tej memorovanej, naučenej. Obaja rodičia, a neskôr predovšetkým naša ovdovená mama Teodora, nám boli každodenným, žitým vzorom viery.

Dala nám možnosť vybrať si, ako chceme zveľadiť svoje talenty a ako slúžiť.  Nám obom bola blízka cesta lekárov a po praxi pri vynikajúcich učiteľoch sme sa vydali slúžiť tým, ktorí nás potrebovali. Bolo ich veľmi veľa, možno aj tým, že sme ľudí a pacientov nedelili na tých „našich“, veriacich a potom na tú druhú skupinu... Prijímali sme ich všetkých, tak, ako kto potreboval pomoc. A navyše: vedomí si toho, že sme zadarmo dostali, zadarmo sme aj dávali. Za svoju lekársku službu sme nikdy nechceli a nevzali žiadnu odmenu.

Napriek všetkej lekárskej znalosti a popri množstve pacientov aj určitej šikovnosti a praxe sme si pripadali maličkí v poslaní liečiť. Bolo nám jasné, že múdrosť, skúsenosť, šikovnosť je dobrá vec a dobrý dar, ale Pán je ten, ktorý uzdravuje. Vždy preto, keď nás zavolali ku chorému, nech to bol ktokoľvek a kdekoľvek, sme sa celú cestu k nemu za neho modlili, aj za seba a zvolávali požehnanie pre svoju prácu a pre telo aj dušu chorého.

S touto misiou sme vstupovali aj ku chorému: jedna vec bola uzdraviť jeho telo, druhá vec bolo naše poznanie a istota, že treba uzdraviť aj ich dušu. Vždy sme svedčili o tom, zvlášť pri početných uzdraveniach, akou mocou boli uzdravení a hlásali sme meno Pánovo pred veriacimi aj pohanmi.  Vždy sme žasli a chválili Boha za každé uzdravenie na tele, zvlášť aj na duši, ak sa chorý skutočne stal živým údom Cirkvi... a boli sme vďační, že Pán takto zvláštne dvojako použil našu službu lekárov.

Len: boli ľudia, ktorí nás brali ako konkurenciu a bolo im jedno, či sú pacienti živí alebo mŕtvi. Oberali sme ich o kšeftíky a hrkajúce mince v chrámových pokladniciach početných bohov, kam sa často tí úbohí chorí podľa odporúčaní svojich kňazov utiekali o pomoc. Žalovali na nás a je pravdou, že sme boli informovaní o tom, ako ležíme v žalúdku Lyziášovi, miestodržiteľovi Cilície. Nedá sa teda povedať, že by kresťanov miloval, skôr naopak.

A tak jedného dňa sme boli medzi prvými, ktorých zastihla vlna prenasledovania, spustená cisárom Diokleciánom. Mali sme byť tými, ktorí sa verejne vzdajú svojho Boha a dajú príklad ostatným bratom a sestrám, aby „dostali rozum“. Dokonca uväznili aj ostatných našich bratov, aby bol psychický tlak ešte väčší. Nezapreli sme, ani po všetkých mukách a to sa Lyziáš naozaj snažil. Život nám nevzalo nič a vieru ešte menej. Nakoniec sme umreli sťatím... verní Tomu, ktorý nám dal život, múdrosť, poznanie, službu a prácu pre iných.

Rada do života: Chorých máte stále okolo seba a už aj vaše múdre výskumy potvrdili, že mnohé choroby vznikajú a bujnejú z neuzdravenej duše. Je preto jedno, či žiješ svoj život ako lekár, zdravotník, mama, kolega alebo sused. Ak vieš, že je niekto chorý, poslúž mu – minimálne návštevou. No nezabudni k nemu ísť s modlitbou na perách, so žehnaním a prosbou o uzdravenie na tele aj na duchu. A ak si už pri ňom, čo ho liečiš len dobrým slovom a blízkosťou srdca (čo nesmie nikdy chýbať), nezabudni mu spomenúť, že uzdravenie dáva len Boh... a že Mu veľmi záleží, aby mal v prvom rade zdravú dušu. Ako veľmi takto požehná teba aj chorého, ak sa vráti späť k Pánovi!

_ _ _

Pod čiarou: 

Svätý Kozma a Damián sa narodili v Ázii v 3. storočí v bohatej a vznešenej kresťanskej rodine. Najmladší bratia boli dvojičky a vybrali si cestu lekárov, ktorá im bola blízka aj ako najlepšia forma služby bližnym, tak, ako im to do sŕdc  pri výuke viery vkladali rodičia, zvlášť ich mama Teodora.  Ako lekári boli veľmi uznávaní a úspešní, a poznali ich ako tých, ktorí nikdy nevzali peniaze za svoju prácu. Oni sami si boli vedomí, že bez Boha a jeho požehnania, bez vyprosenia uzdravenia by ani so svojimi znalosťami neurobili nič. Pacientov uzdravovali nielen na tele, ale hlásali im aj slovo o Bohu, čo pri ich povesti malo úspech a mnohí pohania zanechávali svoj niekdajší život.

Obaja bratia boli povestní tým, že cestou k chorému sa intenzívne modlili. Ich počínanie bolo tŕňom v oku pohanským kňazom, ktorí ich zažalovali miestodržiteľovi a ten pri vyhlásení prenasledovania kresťanov siahol najprv po bratoch. Ani presviedčanie a muky im však nevzali vieru. Ich telá tajne kresťania pochovali, no čoskoro na to pápež Félix IV. postavil kostol zasvätený obom bratom. Na ich príhovor sa udialo množstvo zázrakov. Sú patrónmi lekárov, medikov a farmaceutov, často sú zobrazovaní s palmou a lekárskym náčíním.

 

Ilustračná snímka: frjeromeosjv.wordpress.com

DISKUSIA (1)
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
+
1
|
-
0
23.09.2014 08:14
daniela
Maruška, ďakujem za krásny článok. Ako vždy obohatil.
REAGOVAŤ