logo
konto fb rss email
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
INZERCIA

Moja cesta: Svätý Guido Maria Conforti, biskup a zakladateľ

Publikované: 05.11.2016 o 01:00Autor: Mária Kohutiarováhodiny Prečítate približne za 3.5 minúty
Dávame priestor ľuďom, ktorí žili dávno, niektorí pred niektorými rokmi. Voláme ich svätci. Sú tými, ktorí kráčali svojou životnou cestou. Predstavia vám ju a ukážu, v čom sa od nich môžete inšpirovať.

(Liturgická spomienka: 5. novembra)

Misie! Môj sen, ktorý sa so mnou ťahal celý život. Sen, kvôli ktorému som ako jedenásťročný prekročil prah seminára a nevedel sa dočkať dňa, keď budem môcť ja slúžiť tým, čo nepoznajú Krista.

Len... Boh zvláštnym spôsobom zatiahol ručnú brzdu a ak by som mu ako seminarista neveril v takej plnosti viery, mal by som dôvod na depku.

Veď ani len moja vysviacka sa nekonala v čase, keď sa z mojich spolužiakov stali veľadôstojné osoby... Bol som skúšaný chorobou, ktorá sa javila ako epilepsia. Liečba bežala, mne bežal čas.

Ale nebol márny. Kým som sa dočkal vkladania rúk a vysvätenia, z poslušnosti sa zo mňa stal vicerektor toho istého seminára, ktorý mi toľko dal. Chcel som vrátiť všetko dobro a s nadšením som sa vrhol do výchovy a predkladania vzoru svätosti. Moji predstavení nevychádzali z úžasu: zo seminára sa stala liaheň skutočných povolaní, skutočných svätých kňazov, ktorí šli ďalej, než bola ich povinnosť a úradné hodiny.

Vysvätili ma! A poverili šírením viery, čoskoro nato som cestoval po diecéze ako generálny vikár. Či som mal obavy z toho, že som ako tridsaťročný s takým poslaním? Nestaral som sa o to: slúžil som rovnako ako Kristus, a ten začal v rovnakom veku.

Stále som sníval o misiách, odísť niekam ďaleko a tam hovoriť tie nádherné slová o Spasiteľovi. Bolo mi jedno kam, len byť misionárom. Moje zdravie však hovorilo kadečo iné, len nie áno pre takúto službu. Tak som do toho namočil Františka Xaverského a založil som Zbožnú spoločnosť svätého Františka Xaverského pre zahraničné misie. Pamätám si ten rok 1889: žehnal som pred odchodom prvých dvoch odvážnych bratov v kňazstve, ktorých cieľovým miestom bola Čína. Ak nemôžem ísť ja, nech idú iní, ktorým ja poslúžim prípravou. Čoskoro sa ich počet rozhojnil.

Do tejto nádhernej práce, pri ktorej som zabudol, že nemôžem ísť ja sám, prišlo povolanie viesť diecézu v Ravene. Lev XIII. mal vo mňa veľkú dôveru... a ja som ju prijal. Deň biskupskej vysviacky sa stal ešte iným odovzdaním sa pre službu: zložil som večné sľuby, aby som mohol byť celkom pre tých, ktorým ma Boh posielal. Nič som nerobil polovičato, diecézu som chcel počuť dýchať, plakať, smiať sa... v tom nasadení ma však po dvoch rokoch zradilo zdravie a ja som musel prosiť pápeža o uvoľnenie.

Tragédia? Nie... 

Bral som to ako výzvu Boha vrátiť sa do spoločnosti a s Ferkom Xaverským znovu pripravovať misionárov. Ale pápež si ma sledoval... akonáhle vedel, že som fit, prišlo poverenie viesť diecézu v Parme. Srdce mi pre ňu bilo dvadsaťštyri rokov. Prešiel som si ju a prvé, čo som cítil a vnímal ako potrebné urobiť, bolo vyučovanie viery. Hodiny náboženstva, školenie a vedenie katechétov, až natoľko, že som vyskúšal stráviť s nimi celý týždeň... a učiť katechéze. To, čím žije moja diecéza, som chcel sám zažiť. Prešiel som si ju po poslednú malú farnosť sám, osobne. A potom som o jej potrebách dvakrát debatoval na synodách diecézy. Všetko, čo robilo život mojich zverených bratov a sestier lepším a svätejším, mi stálo za to podporiť: od dobrej tlače cez eucharistické či iné kongresy, školenia kňazov po dôkladné praktické formácie laikov. A k tomu výchova misionárov. O misiách hovorím už v celom Taliansku, združujem k tomu kňazov a konečne cestujem do Číny, aby som videl prácu „svojich“...

Znovu vizitácia, už piata. Ale – uprostred nej som dostal iné povolanie. Nie od pápeža. Ešte vyššie. Bolo treba vycestovať ďalej ako do Číny. A hneď. Boh si ma volal k sebe. Túto misiu som nemohol odmietnuť.

Moja rada:

Snívaš o tom, že by si bol misionárom? Alebo si možno mimo, ako to urobiť, keď nie si kňaz a nemáš také schopnosti? Či ťa brzdí niečo iné, vážne, v tvojom stave? Staň sa tým, kto misie šíri slovom, srdcom, pomocou – pre tých ďaleko. A misionárom, ktorý slúži slovom o Bohu tým, čo ho nepoznajú, tu, za rohom, na ulici či vo vedľajšej kancelárii. Nemusíš cestovať do Uzbekistanu... slovo o láske nášho Boha je potrebné stratiť aj tu, kde práve si.

Pod čiarou

Guido Maria Conforti sa narodil v Parme, Ravadese, 30. marca 1865. Už ako jedenásťročný vstupuje do seminára, na vysviacku však čaká dlho kvôli liečeniu choroby s epileptickými príznakmi. Zdravie mu nikdy nedovolí byť misionárom, no objavuje dary na výchovu, sprevádzanie a zanietenie pre iných kňazov, a tak zakladá Spoločnosť svätého Františka Xaverského pre zahraničné misie. Medzitým slúži ako generálny vikár, dva roky v diecéze v Ravene, ktorú opúšťa pre zdravotné problémy. Po ich prekonaní žije dvadsaťštyri rokov v plnom nasadení pre diecézu v Parme, popritom stále vychováva misionárov. Pred smrťou navštívi Čínu, kde má misionárov a ich farnosti, zomiera pri piatej vizitácii Parmy. Zázraky vedúce k jeho beatifikácii a kanonizácii sa stali v Burundi a Brazílii. Za blahoslaveného ho vyhlásil Ján Pavol II. 17. marca 1996, za svätého Benedikt XVI. 23. októbra 2011 v Ríme.

...

Snímka: www.xaverianos.org.br 

INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
DISKUSIA
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
Diskusia je zatiaľ prázdna. Buďte prvý, kto vyjadrí svoj názor.
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.