logo
konto fb rss email
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
INZERCIA

Moja cesta: Rajmund z Peňafortu

Publikované: 07.01.2017 o 00:00Autor: Mária Kohutiarováhodiny Prečítate približne za 4.5 minúty
Dávame priestor ľuďom, ktorí žili dávno, niektorí pred niektorými rokmi. Voláme ich svätci. Sú tými, ktorí kráčali svojou životnou cestou. Predstavia vám ju a ukážu, v čom sa od nich môžete inšpirovať.

(Liturgická spomienka: 7. januára)

Slúžiť, slúžiť, slúžiť... to bol môj život. Hoci som na to vôbec nebol odkázaný, hoci som sa mohol mať dobre, ba priam skvele. Nielen v luxusnom sídle mojich bohatých šľachtickiých rodičov vo Vilafranca del Pandés pri Barcelone, kde sa mi dostalo všetkého, po čom som zatúžil.

Bolo mi nadelené viac rozumu, ako by sa na moje postavenie čakalo a ako bolo zvykom. Boh vedel, na čo to je... ale ako ťažko tomu rozumeli mnohí okolo mňa! Poslali ma preto študovať, ale štúdiá v Barcelone boli pre mňa príliš ľahké. S nadšením ma poslali prednášať filozofiu. Ale ja som cítil, že toto nie je moje miesto, kde ma Boh chce mať – vzdal som sa teda lukratívneho postu a šiel som znovu študovať. Bologna a štúdium svetského i cirkevného práva mi už boli bližšie a na svoj doktorát som bol hrdý, aj Bohu vďačný. Znovu mi však ponúkli miesto profesora... a ja som tak túžil dávať len preto, že mám! Nepotreboval som, a priečilo sa mi za dary, ktoré som dostal zadarmo od Pána, prijímať ešte aj plat. Vyučoval som teda zadarmo, z čoho bolo vedenie univerzity aj moji kolegovia riadne vedľa. Nakoniec zo strachu, aby som si nerozmyslel vyučovanie, mi univerzita plat dala sama – ale ja som ani groš nepoužil pre seba. V tichu tie peniaze hneď putovali inde, na podporu tým, ktorí potrebovali pomoc.

Bol by som takto žil v Bologni dlho, keby neprišiel môj biskup barcelonský, Berengár, a neprosil ma o návrat domov. Veľmi potreboval moju pomoc, a tak hoci nerád, šiel som. Veď ešte aj pápež Honorius III. sa pridal k žiadosti a navyše, dostal som sa do skvelej spoločnosti mladých dominikánov, ktorých som obdivoval a trošku som nechápal, prečo sám Dominik chce, aby som im bol sprievodcom a učiteľom.

Môj biskup ma povýšil, ale mne duša túžila po inom. Hoci v mojom veku blízkom päťdesiatke by už nik nečakal, že zmením svoj život tak radikálne, prosil som po zážitkoch zázrakov a poznaní spoločenstva o prijatie k dominikánom  a od šťastia som urobil ešte aj viac, ako mi predpisy ako novicovi prikazovali. Cítil som sa v reholi ako doma a vnímal som, že moje dary tu majú skutočné pole pôsobnosti. Preto pre mňa nebol problém napísať na prosbu môjho provinciála prirúčku pre spovedníkov. Aj vtedy, keď som sa stal vicelegátom Jána Hlagrina a pomáhal mu pri motivácii v boji proti Maurom, som vložil do tejto služby všetko. Netušil som, ako nadšene môj šéf a legát referuje o mojom nasadení svätému otcovi Gregorovi IX... a čo bude nasledovať.

Bolo to pozvanie stať sa spovedníkom samého pápeža a tiež byť penitenciárom Cirkvi. Bola to náročná úloha, mnohí moji bratia vo viere poblúdili k albigéncom či valdéncom, a doba aj bez toho bola tak rušná, že som na svojom stole stále mal ťažké prípady. Stále som musel siahať po všetkých daroch, ktoré mi Boh dal a vložiť do tejto služby všetko, čo vo mne bolo dobré. Popritom ma pápež poprosil o zostavenie prvého cirkevného zákonníka, na čo bolo treba množstvo času pri prepisovaní, sumarizovaní, zvažovaní, rozlišovaní neuveriteľného počtu listov, dokumentov a zápisníc. Stalo sa a Gregor mohol vyhlásiť zákonník ako platný. Nielen z vďačnosti mi ponúkol miesto biskupa na uprázdnený stolec v Tarragone, ale ja som sa cítil byť po namáhavej službe vyčerpaný a prosil som o stiahnutie sa do mojej milovanej komunity dominikánov v Španielsku. Bolo mi to umožnené a tu v tichu som zbieral svoje sily tela.

Moje stíšenie však netrvalo dlho a Boh ma znovu volal do služby: tentokrát slúžiť priamo svojej komunite, kde som mal byť otcom všetkých bratov dominikánov. Chcel som ich viesť dobre a preto som celé pravidlá rehole znovu prešiel, spísal, upravil a ponúkol znovu do prežívania. Vnímal som potrebu dominikánskej rehole pri zvláštnej situácii v Španielsku: kde boj Maurov a kresťanov neprestával a zmierenie či cesta k maurským vojakom sa zdala nemožná. Videl som však, že stačí poznať ich jazyk  a cesta k nim je otvorená – preto som v komunitách v Španielku zakladal školy hebrejčiny a arabčiny. Hlásať im evanjelium už nebol potom problém.

Stále som bol v spojení s pápežom – a pomáhal mu hľadať skutočne čnostných a dobrých kandidátov na biskupov a tých, čo nevedeli slúžiť, som prosil, aby službu zložili... Videl som potreby a povinosti aj tohto stavu, preto som ich chcel usmerniť listom pre vedenie biskupstiev. Rovnako som videl život manželov a vnímal ich boje aj radosti z toho, čo som zažíval ako kňaz, spovedník, sprievodca, duchovný vodca... a aj im  som písal.

Stále som to vnímal ako obrovský dar môcť slúžiť tým, čo do mňa Boh vložil... rovnako, ako počet mojich dní, ktorý siahal od jedného storočia k druhému... všetky tie dni mi Pán požehnal, aby som bol k dispozícii druhým... až kým sa nenaplnil môj čas.

Rada do života: Raz si tu a raz si tam. Raz si hore a raz si dole. Poznáš to, však? Nikdy nevieš, kam ťa pošlú, čo bude tvojou úlohou, dni sa menia, ľudia prichádzajú a odchádzajú. Vždy je však každá chvíľa, každý človek poslaním od Boha pre teba: slúž! Máš dary, ktoré nemá nik okolo teba presne také, ako ty – dobre si to všimni! Boh si dal záležať na tvojej jedinečnosti práve preto, aby si mohol zo svojej jedinečnosti dávať tým, čo potrebujú. A nemysli si, nie je ich málo a nebudú prijímať tvoju službu len „zo slušnosti“...  Choď, rozbaľ všetko, čo máš, a dávaj s očami aj srdcom dokorán!

_ _ _

Pod čiarou

Rajmund z Peňafortu sa narodil okolo roku 1175 v bohatej rodine na zámku vo Vilafranca del Pandéz. Bol všestranne nadaný a štúdiá zvládal veľmi ľahko, čo ho po štúdiu a prednášaní filozofie v Barcelone priviedlo na štúdiá práva do Bologne, kde po doktoráte nielen zdarma prednášal, ale aj vnímal pôsobenie sv. Dominika. Pozvanie biskupa na návrat bolo aj impulzom vstúpiť do rehole dominikánov vo veku 47 rokov. Sv. Rajmund sa službou pre Cirkev stal známym až u pápeža Gregora IX, ktorý si ho zvolil za svojho spovedníka a penitenciára. Rajmund tak až do svojej smrti reišil ťažké problémy a spory od bludov až po napomínanie nehodných biskupov. Po vypracovaní prvého cirkevného zákonníka sa napriek ponuke biskupského stolca vracia do Barcelony na oddych, neskôr ho však zvolia za  provinciála dominikánov. Venuje sa aj jazykovým kurzom  hebrejčiny a arabčiny, aby sa priblížil Maurom a pomohol ich evanjelizovať. Zomiera v požehnanom veku 100 rokov, naplených službou iným, približne v roku 1275.

 

... 

Ilustračná snímka: www.quazoo.com 

DISKUSIA
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
Diskusia je zatiaľ prázdna. Buďte prvý, kto vyjadrí svoj názor.