logo
konto fb rss email
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
INZERCIA

Moja cesta: Svätý Martin z Tours

Publikované: 11.11.2016 o 00:00Autor: Mária Kohutiarováhodiny Prečítate približne za 4.5 minúty
Dávame priestor ľuďom, ktorí žili dávno, niektorí pred niektorými rokmi. Voláme ich svätci. Sú tými, ktorí kráčali svojou životnou cestou. Predstavia vám ju a ukážu, v čom sa od nich môžete inšpirovať.

(Liturgická spomienka: 11. 11.)

Na obrazoch, ktoré vidíš, môj príbeh vyzerá nesmierne romanticky, však? Chrabrý vojak na krásnom koni zastane, a pohnutý odsekne pol svojho plášťa chudákovi. Niekto poslzí, niekomu príde chuť na pečenú hus a čerstvé lokše. Lebo aj to súvisí so mnou.

Čo o mne viete viac? Lebo toto je primálo aj  na dôvod kúpiť a upiecť na moju oslavu hus.

Môj otec bol vojak rímskej armády. Po rokoch bojov a velenia zatúžil po pokoji a usadil sa ďaleko od Ríma, až v dnešnom Maďarsku. Netušil,  že so sebou vezie dieťa, ktoré si z rodnej Pavie nieslo sny o Kristovi, prvé slová viery a túžbu byť raz pustovníkom.

Ani vtedy, keď som sa stal katechumenom, nebral vážne moje slová a túžbu žiť svoju vieru. Rozhodol, ako to vtedy platilo, po otcovsky: a aj ja som musel k armáde, kde môj otec videl skutočnú budúcnosť a dobrú kariéru a plat. Nič ma k tomu neťahalo, ale bol som vo svojej službe poctivý a dôsledný, čo videli aj predstavení a nie pre konexie som sa stal dôstojníkom.

Takto v plnej paráde som stretol onoho žobráka pred bránou. Prosil o jedlo či  o niečo na pomoc a ja som sa hanbil, lebo som nemal ani kúsok chleba, ba ani čutoru s vodou. Predsa sa mi žiadalo niečo mu dať – a jediné, čo stálo za reč, bol ten môj nádherný plášť dôstojníka, tá pýcha, ktorá okrem frčiek  a zlatých lemovaní bola znakom mojej hodnosti. Preťal som ho bez rozpakov, pre mňa neznamenal v tej chvíli nič.

Príhoda s plášťom mi vnikla hlboko do srdca, v noci som uvažoval, kam ďalej so svojím životom. Rozhodol som sa dať konečne pokrstiť – a život v armáde sa vôbec nezlučoval s mojou predstavou o žití viery. Odišiel som ďaleko, až do Francie, kde žil Hilárius. Počul som o ňom mnoho, o jeho múdrosti a svätosti. Stal som sa jeho žiakom a bol mi doživotným vzorom. Čim viac som sa od neho učil litere aj životu viery, tým viac som bol presvedčený, že musím ísť späť domov a obrátiť celé Uhry. Bola to priam vášeň! Doma... ma čakalo tvrdé pristátie. Áno, moja mama prijala vieru, aký to bol dar! Ale to bolo všetko. Napriek snahe, odvahe, nadšeniu jediné, čo bolo výsledkom, bolo vyhnanstvo z vlasti – ariáni od biskupov po obyčajných ľudí nechceli o skutočnej pravde ani počuť.

Trpký odchod som ukryl na ostrovčeku Gallimara a konečne som žil ako pustovník. Ktovie, ako by to so mnou bolo, keby ma späť nezavolal Hilárius. Usadil som sa teda v Ligugé znovu ako pustovník, aj keď čoskoro z mojej pustovne vznikol kláštor, prvý v Galii a ja som svojimi rukami postavil v ňom baziliku. Prečo ľudia prichádzali na toto skryté miesto, som celkom nepochopil: žil som skromne, jednoducho, s láskou som prijímal všetkých tak, ako toho pamätného žobráka. Ak toto bola sláva či povesť, ktorá zapríčinila, že som bol zvolený za biskupa v Tours, tak neviem... Lebo aj tam som žil rovnako: odišiel som z parádnej biskupskej kúrie do chátrajúcich domčekov na predmestí, a znovu žil napoly pustovnícky, napoly kláštorný život, spätý s modlitbou a ľuďmi okolo mňa. Len Boh vie, prečo aj z tohto miesta, takého premodleného, povstal kláštor Marmoutier, ktorý pre Galiu priniesol po stáročia toľko požehnania.

Vzal som svoje zvolenie ako Božiu vôľu: v spravodlivosti a horlivosti v službe som chodil a hlásal evanjelium aj na vidieku, kde ešte vládlo pohanstvo. Svoju diecézu som po tých cestách poznal ako svoju dlaň, rovnako, ako ľudí v nej, vedel som o každej bolesti a trápení a stál som pri nej, aby som ju miernil. Bolo to ťažké: moji kňazi zrovna neboli nadšení týmto príkladom a nehrnuli sa, aby slúžili... Bola to bolesť rovnaká, ako bieda tých, ktorým som slúžil. Napriek tomu som neustal: a po tridsiatich rokoch služby som na jednej tejto ceste odovzdal svoj život Pánovi ako naplnený.

Už zhora, kde ma Pán prijal, som videl tie zástupy ľudí, mníchov cez tisíce sa 11. novembra 397 náhlia na rozlúčku so mnou do Candes, kde som vydýchol...

Rada do života: Deliť sa je misia a umenie kresťana jednom. Delenie nie je z toho, čo máš navyše a vlastne nevieš, čo s tým. Delenie je z toho, čo musíš rozdeliť na polovicu, ako ja svoj plášť: svoj čas, svoje peniaze, svoju prácu, svoje jedlo...  Vyžaduje to veľkú vieru v starostlivosť nášho Pána a tiež lásku, ktorá ti dá odvahu to urobiť.  Vyžaduje od teba okamžitý čin, nie premýšľanie a špekuláciu, či predsa sa to nedá inak... Daj zo srdca, možno aspoň ten desiatok z toho, čo máš, možno aj ten pekný kabát, čo sa páči tvojej skromnej kamarátke, ktorá naň nemá, lebo ty máš ešte druhý. Na delení s odvahou vidno, kde je tvoja skutočná viera.

_ _ _

Pod čiarou

Sv. Martin z Tours sa narodil v Itálii v roku 316, ale detstvo prežil ako chlapec v Uhorsku, kde sa jeho otec usadil. Napriek jeho prinesenej viere z Pavie ho otec vo veku 15 rokov poslal do vojska, kde Martin poctivo slúžil, hoci to necítil ako svoje miesto. Tu sa udial aj príbeh s delením plášťa žobrákovi, ktorý ho presvedčil o odchode z vojska. Dal sa pokrstiť a stal sa žiakom Hilária v Galii, odtiaľ odchádza nadšený obrátiť svoju vlasť. Stretáva sa však s odporom ariánov, hlavne biskupov a zatrpknutý, lebo sa mu podarilo obrátiť len mamu, sa usídlil na zabudnutom ostrovčeku ako pustovník. Odtiaľto ho Hilárius v roku 360 povolal k sebe, Martin sa usadil kúsok od Poitiers v Ligugé, kde založil pustovňu a neskôr kláštor. Povesť o jeho živote sa rozniesla a Martin bol zvolený za biskupa v Tours. Žil veľmi skromne, celkom pre ľudí a hlásanie evanjelia. Zomiera na misijnej ceste 8. novembra 397 v Candes. 

Jeho hrob bol cieľom pútnických ciest a je francúzskou národnou svätyňou. Najčastejšie je znázorňovaný pri delení plášťa, ale aj pri vzkriesení mŕtveho dieťaťa. Je patrónom množstva profesií, napríklad vojakov, jazdcov, koní a kováčov, zbrojárov, tkáčov, kožiarov, krajčírov, výrobcov pásov, rukavičkárov, mlynárov, kefárov, klobučníkov, hlásateľov, hoteliérov, bednárov, vinárov, pastierov a hostinských, cestujúcich, chudákov a žobrákov, zajatcov a abstinentov. Je ochrancom domácich zvierat a husí, pomáha proti vyrážke, hadiemu uštipnutiu a „ruži“, prihovára sa za úrodu na poliach.

 

...

Ilustračná snímka: printablecolouringpages.co.uk

DISKUSIA (1)
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
+
0
|
-
0
28.11.2016 12:39
Pavol Adam
Len faktografická poznámka: žiadne Uhorsko vtedy neexistovalo, Uhri a Maďari boli vtedy kdesi hlboko v Ázii.... radšej hovorte o Panónsku... Prosím, čo sa myslí pod "ružou" v poslednej vete článku?
REAGOVAŤ