logo
konto fb rss email
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
INZERCIA

Moja cesta: Svätý Anton, opát

Publikované: 17.01.2017 o 00:00Autor: Mária Kohutiarováhodiny Prečítate približne za 4.5 minúty
Dávame priestor ľuďom, ktorí žili dávno, niektorí pred niektorými rokmi. Voláme ich svätci. Sú tými, ktorí kráčali svojou životnou cestou. Predstavia vám ju a ukážu, v čom sa od nich môžete inšpirovať.

Chcel som veľmi počuť Boha. Tak, aby Jeho slovo preniklo až do môjho vnútra, cez starosti, cez bežné myšlienky a aby ma nadobro zmenilo podľa Jeho obrazu. To bolo jediné, po čom som túžil celý svoj život od okamihu, ako som stál v chráme a počul som slová evanjelia: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš...“ Ani som si nesadol do lavice. Slová Písma sa ma tak dotkli, Boh mi prehovoril až do vnútra tak, že som šiel domov a začal robiť presne to, čo som počul.

Nebolo to jednoduché. Ostal som bez rodičov, ktorí mi po smrti zanechali nejaký majetok – ale mal som ešte malú sestru, zverenú mne do opatery a mal som za ňu zodpovednosť. Kým som dospel k odvahe byť striktne verný výzve z chrámu, najprv som si nechal len toľko z majetku, koľko mi bolo treba so sestrou na prežitie. Aj tak ma to Slovo stále hnalo dopredu a nedalo mi pokoja.

Urobil som teda rez: moju drahú, milovanú sestru som zveril do dobrých rúk na výchovu aj s potrebnými financiami na zabezpečenie, zvyšok som definitívne rozdal a ostal bez ničoho. Nakoniec, nič mi ani treba nebolo do toho životného projektu, ktorý mi Boh ponúkol.

Chcel som byť iba s Ním. Ak som nejaký čas vyhľadával ľudí, tak iba tých a takých, ktorí žili s Bohom a bolo to na nich poznať. Chcel som vidieť a zažiť, akí sú to ľudia a spoznať, ako Boh v nich pôsobí, aby som si ujasnil svoju cestu a uistil sa, že žiť s Bohom sa dá, že takí ľudia sú a nie sú „divní“.

Odišiel som do samoty. A pretože som stále, celý život mal obavy z toho, aby som nespyšnel, začal som najprv bývať v hrobke. Dosť dobré miesto na to, aby človek ostal v pokore a pri zemi. Neskôr som prešiel na neobývanú horu, aby ma nik nerušil tak, ako pri prvom „bydle“.  Chcel som byť len ja a Boh, počúvať ho, hovoriť s Ním, meniť sa, vnímať Jeho hlas... iné prostredie ma rušilo. Nezabudol som okrem skromnosti tela a jedla na to, že k samozrejmosti modlitby patrí aj každodenná práca, ktorá má byť prejavom spoluúčasti na spravovaní sveta a zároveň aj prostriedkom na zveľaďovanie seba a pomocou iným.

Mal som návštevy, a neboli to hocijaké stretnutia. Veľmi často za mnou prichádzal aj niekto, koho som svojím odovzdaním sa Bohu riadne provokoval. Liezlo mu na nervy môj radikálny, láskou k Bohu motivovaný život a dal si teda riadne veľa námahy, aby ma všetkými možnými prostriedkami od neho pokúsil odvrátiť. Nuž, musím povedať, že repertoár diabla na mne bol skutočne impozantný od brnkania na city („máš sa starať o svoju sestru“), cez pokúšanie mamonou („čo bude s tvojím majetkom? Mohol by si sa mať dobre“), až po priame fyzické útoky a zápasy, z ktorých som občas vychádzal riadne dorantaný na tele – ale duch ostal stále pri mojom Pánovi.

Stále viac som túžil byť sám, a tak som poprosil priateľov, aby ma zamurovali do jednej miestnosti. Nosili mi len nevyhnutný kúsok chleba, ale ani tu, napriek prosbám som nebol nerušený. Dokonca mi nakoniec ľudia od potreby byť pri mne vyvalili zamurované dvere. Prečo prichádzali do tej nojej nehostinnosti? Ktovie...

Niektorí zo zvedavosti, niečo o mne počuli a nechápali, ako sa v časoch, tak ťažkých už len samých o sebe na prežitie, dá žiť ešte chudobnejšie a to dokonca dobrovoľne! Iní prichádzali, pretože počuli, že žijem s Bohom a Boh mi dáva moc vidieť do nich alebo ich uzdraviť. Mnohí prichádzali aj o radu, boli si istí, že pri toľkej komunikácii s Ním mám s Ním veľa vecí prediskutovaných a viem povedať, čo má pre nich On sám za plán. Nakoniec, ja som nebol odľud, ani mrzút... chcel som len mať čas, nekonečný čas pre môjho Boha. Ale ak prišla potreba, ako v čase prenasledovania za cisára Maximina, opustil som svoju milovanú samotu a šiel som slúžiť tým, ktorým hrozila smrť pre vieru. Jednoduchý odev roľníka bol dosť nenápadný na to, aby sa toľkým z nich dostalo znovu daru života. A pochopil som, že potrebujem slúžiť radou aj tým mocným a vzdialeným ľuďom, ktorí spravujú svoj dielik sveta – a tak som viedol korešpondenciu vo všetkej vzájomnej úcte a láske aj s cisárom a jeho synmi.

A potom ešte raz som musel opustiť svoj úkryt, tentoraz zmenený v púšti, kam ma zaviedli priatelia Sarecéni. 

Volal ma sám biskup Atanáz, prosil o pomoc, pretože hľadal niekoho, kto by rozprával s ariánmi a obhájil vieru. Mal som síce požehnaný vek a vedel som, že mi neostáva veľa dní, ale šiel som. Misia bola náročná, ale vďaka sprevádzaniu Boha v slove a poznaní, úspešná. Mohol som sa znovu vrátiť tam, kde mi bolo s Bohom najlepšie. Ale On už mal zas iný plán, a nebol o samote v horskej púštnej oáze, ani o ľuďoch, ktorí prichádzali a chceli žiť ako ja, fascinovaní tým, ako v tichu dobre počuť Boha.

Môj Boh mi dal pozvanie, ktoré sa neodmieta. A tak som rád nechal svoju pustovňu a aj svoje telo tu na zemi a presťahoval sa k Nemu. Bližšie a intímnejšie, osobnejšie a nádhernejšie to už ani nejde.

Rada do života:

Žiješ v ultra hlučnom svete, plnom správ, informácií, zvukov, stretnutí, internetu, povinností, nákupov a tlaku, čo všetko určite musíš vidieť, zažiť, stihnúť, počuť, kúpiť, mať...  A tak ti uniká mnoho z toho, čo ti Boh ponúka a čo chce s tebou prebrať, aby si bol požehnaný a plný Neho. Aby si žil Jeho plán, taký dokonalý a na mieru šitý pre teba. Preto ti radím: urob si v sebe a vo svojom čase priestor na púšť. „Zamuruj“ sa na nejakom mieste tak, aby si mal priestor na ticho s Bohom, bez všetkých tých „vymožeností“ a aj ľudí, ktorí ťa rušia pri počúvaní Jeho hlasu... a uvidíš, čo Boh bude hovoriť, ako bude konať a ako ti požehná...

Pod čiarou

Sv. Anton opát sa narodil bohatým rodičom  okolo roku 252. Po ich smrti, keď mal cca 20 rokov, sa ho radikálne v chráme dotkla veta o rozdaní majetku a začal tak žiť. Svoju mladšiu sestru dal do starostlivosti, rozdal majetok a začal žiť ako pustovník, čo bolo dovtedy nevídané. Čoskoro ho vyhľadávali nielen ľudia s prosbou o radu a vedenie, či prví nasledovníci, z ktorých vďaka sv. Pachomiusovi, jeho žiakovi, vznikali prvé komunity pustovníkov, ale aj diabol, ktorý ho všemožne pokúšal. Anton znovu a znovu zápasil nielen s ním, ale aj s pokusmi nájsť skutočnú samotu, no ľudia ho všade našli. Vo vysokom veku musel na prosbu sv. Atanáza urobiť dlhú cestu a obhájiť vieru proti ariánom. Po návrate vyčerpaný vo veku 105 rokov zomiera.  Je patrónom rytierov, mäsiarov, pastierov prasiat, tkáčov, cukrárov, hrobárov, košikárov, tiež je ochrancom domácich zvierat, prasiat, pomáha proti chorobám, moru, ohňu a proti dobytčiemu moru. Býva zobrazovaný ako starec s palicou a knihou, často s prasaťom alebo s démonmi

 

...

Ilustračná snímka: www.wga.hu

INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
DISKUSIA
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
Diskusia je zatiaľ prázdna. Buďte prvý, kto vyjadrí svoj názor.
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.