logo
konto fb rss email
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
INZERCIA

Moja cesta: Svätý František Saleský, biskup

Publikované: 24.01.2017 o 00:00Autor: Mária Kohutiarováhodiny Prečítate približne za 4.5 minúty
Dávame priestor ľuďom, ktorí žili dávno, niektorí pred niektorými rokmi. Voláme ich svätci. Sú tými, ktorí kráčali svojou životnou cestou. Predstavia vám ju a ukážu, v čom sa od nich môžete inšpirovať.

(Sviatok: 24. januára)

...

Papier a pero. Teda, veľa papiera a stále písanie. A ešte modlitba, ktorá ma nikdy neopúšťala: Rozpamätaj sa, najláskavejšia Panna Mária, že nikdy nebolo počuť... S tým som trčal v kraji Chablais už štvrtý rok, na prvý pohľad bez úspechu.

Pre tento krok som zanechal veľa. Čo tam po šľachtickom titule a majetku, to ma vôbec nemrzelo. Ani to, že mi otec po návrate zo škôl našiel nevestu hodnu môjho postavenia, inteligencie a majetku, ma nijako nevzrušovalo. Ba ani ponuka na lukratívne miesto v právnickom rangu, ktoré sa takým „mlaďasom“ ako ja udeľovalo veľmi zriedka. To som hneď zamietol.

Otec bol z toho mimo. Akože by nie: synátor, ktorý ľavou zadnou zvládal učivo aj jazyky a jeho vášňou a najmilším predmetom bola rétorika! Tej som sa veľmi nechcel vzdať... takisto, ako som mal pocit, že vietor vo vlasoch v cvale môjho rýchleho koňa už nezacítim.

Ale to, čo ma lákalo, bolo toho hodno. A paradoxne sa to začalo tým, pre čo tu už štvrtý rok spím v senníkoch či na strome (lebo aj vlky bývajú hladné a ja mám život rád). Totiž: v tej škole som mal krízu viery. „Šmrncnutý“ kalvinizmom začal som mať obavy, že nie som dostatočne hoden neba a nebudem vidieť Boha. Dosť som sa trápil, až som sa sám v sebe rozhodol, že keď teda nemám podľa tejto mienky istotu vstupenky k Bohu na večnosť, budem ho milovať zo všetkých síl už teraz. A poistil som sa - tak, ako by sa dobrý kresťan poistiť mal. Modlitbou k jeho Matke, ktorej nič neodmietne. Preto som sa popri tých papieroch modlil stále Rozpomeň sa...

Jednoducho, v tej škole som pocítil, že Boh pri mojom nadaní odo mňa očakáva viac, ako len skvelú právnickú kariéru... Že ma chce pre seba. V tichu som sa mu zasvätil, s ešte tajnejšou a skrytejšou túžbou presvedčiť mojich bratov kalvínov, že na nebo majú. Teda, otec bol najprv v šoku, ale pomaly to strávil. A potom mi to Boh doprial ako z rýchlika: čoskoro, vzhľadom na moje vzdelanie, som bol vysvätený a ešte skôr, viac-menej ako dobrodruh, iba s požehnaním biskupa a v sprievode svojho bratranca, odchádzam sem, do Chablais. To bolo to najkalvínskejšie miesto, kde priznať sa ku katolíckej viere znamenalo koledovať si o poriadny výprask, ak nie o odprevadenie do márnice.

Chodili sme, klopali. Klopali a chodili. Ale... nikde neotvárali. 

Nebolo čo jesť, nebolo s kým hovoriť. Namiesto prijatia lietali za nami skaly. Môj bratranec to vzdal, šiel domov v presvedčení, že kalvíni sa zlomiť nedajú. Ale ja... Ja som si povedal, že keď to nejde dverami, musí to ísť oknom. Chcel som, aby poznali skutočné tajomstvo Boha, ktorý pozýva a ktorý je iný, než tá ich tmavá, smutná podoba, o ktorej ich učili.

Tak tu teraz sedím, domodlil som sa Rozpomeň... a píšem. Ktovie, koľký papier s tým istým textom. Ale - je to šanca! Potom rozniesť v noci po uliciach a pribiť klincami či nahádzať do štrbín. Veď – ľudia sú zvedaví, nie? Trošku to bolo riskantné, pretože sme sa ráno stretali, však, bratia kalvíni... a mali ma už plné zuby, tak to chceli ukončiť ručne-stručne. Povedali mi potom, že nemohli, lebo som sa na nich díval inak, tak teplo, tak nežne, tak... ako na mňa Boh.

Oni to, čo som písal s láskou, všetkou múdrosťou a úctou k nim očividne čítali, lebo na moje omše a kázne začali pomaly pribúdať ľudia. Pôvodne som ich chcel obrátiť 6-tisíc, ale Boh povedal, že som trochár. Dal mi 25 000 obrátení, a nie hocijakých. Porozumeli. Možno aj preto, že som časom aj veľactenej pani Jane Frances de Chantal, neskôr mojej drahej sestre v Kristovi a matke predstavenej, písal rady do života, kde taký vtip a tanec patrili k základom radostnej kresťanskej duše. Však – aj Ježiš bol na svadbe, a že by tam iba sedel?

Nejako sa stalo, že som tu už biskupom, no pre mňa to znamenalo len toľko, že mám milovať a slúžiť pre viac ľudí a pre viac ľudí deliť môj plat a príjem. S radosťou, stále mi nerobil problém sa usmievať a prijímať láskavo kohokoľvek. Chodím, zas klopem, štverám sa po horách do každej chyže, kde žije človek, ktorý potrebuje požehnanie a Eucharistiu. Prešiel som všetkých 450 farností, ktoré som dostal ako dar a službu. A všade, v pôste či cez rok, som hovoril, aké dôležité je milovať Boha a blížneho, ako je potrebné po tom túžiť. A na rozdiel od mojich ctihodných bratov v kňazstve som bol presvedčený, že svätosť nie je len pre mníchov a mníšky, ale aj pre obyčajných ľudí!

Už si teraz nevládzem namáčať pero do atramentu, ani písať. Mám 55 rokov a jediné, čo ešte vládzem, je usmievať sa, prijímať, darovať dobro a láskavosť pre každého, kto prichádza k mojej posteli. Dal som všetko. Miloval som Boha tu na zemi do krajnosti cez každého človeka, ktorého mi poslal. Dúfam, že tam v nebi bude nejaký kôň, pero a papier a že sa tam bude dať s niekým vtipkovať a tancovať.

Moja rada:

Hovoríš, že nevieš, ako evanjelizovať v tejto geniálnej mediálnej dobe? Neblázni! Veď už nemusíš čakať na to, kedy kto príde na kázeň a či sa vydarí! Sadni k počítaču a píš, a to nielen o tom, čo bolo v škole a či tvoj pes mal dobrý deň. Napíš, čo Boh urobil v tvojom živote a zaves to na Facebook. Svedči a neboj sa! Možno nie sú teraz v kurze kalvíni, ale stále je komu zvestovať. A máš to byť ty!

Pod čiarou:

Sv. František Saleský sa narodil 21. 8. 1567 v Sales v Savojsku do šľachtickej rodiny. Po skvelých štúdiách sa vracia domov, ale paradoxne odmieta ponuku prestížneho miesta a dobrej ženby. Prejaví túžbu byť kňazom, čo mu otec s váhaním povolí. František po vysviacke odchádza čoskoro do kraja Chablais, aby tam obrátil kalvínov. Po štyroch rokoch neúspechu pokračuje písaním slova a jeho vysvetľovaním, letáčiky pripevňuje na domy. Robí to tak láskavo a príťažlivo, že čoskoro hlási do Ríma obrátenie množstva kalvínov. Stáva sa biskupom Ženevy a intenzívne slúži všetkým, vedie, usmerňuje, žije s chudobnými, s kňazmi aj laikmi. Zomiera vyčerpaný ako 55-ročný 28. decembra 1622 v Lyone. Svätorečený bol roku 1665, pápež Pius IX. ho vyhlásil za učiteľa cirkvi (1877). Je patrónom katolíckych novinárov a spisovateľov, zobrazuje sa s biskupskou berlou.

 

 

DISKUSIA
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
Diskusia je zatiaľ prázdna. Buďte prvý, kto vyjadrí svoj názor.