logo
konto fb rss email
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
INZERCIA

Monika Sabadková z trenčianskeho hospicu: Naučila som sa tu rýchlo riešiť konflikty

Publikované: 30.12.2015 o 19:40Autor: Martin Ližičiarhodiny Prečítate približne za 6.5 minúty
Počas decembra upriamujeme v seriáli #milosrdnacesta pohľad a pomoc na Hospic milosrdných sestier v Trenčíne. Súčasťou projektu je aj rozhovor s konkrétnym človekom. O práci, hospici, ale aj o tom, čo je pri smrti najdôležitejšie nám porozprávala sociálna sestra Monika Sabadková (26).

Aká bola tvoja cesta do hospicu?
Začala sa už na vysokej škole, keď som bola týždeň na stáži v hospici. Zažila som tu prvé sprevádzanie (pri zomieraní), prvá pacientka mi zomrela. Zasiahlo ma to a myslela som si, že sem prídem ako dobrovoľníčka. Nejako som to však počas školy nestihla. Neskôr som zistila, že hľadajú do hospicu sociálnu sestru, tak som sa prihlásila.

Bola tvoja predstava o hospici iná?
Vďaka tomu týždňu som už mala reálnu predstavu. Po stáži som tu bola ešte päťkrát, aby som si obzrela, čo zahŕňa práca sociálnej sestry. Nemala som z toho hrôzu (úsmev).

Mávajú ľudia predsudky, čo sa deje za múrmi tohto zariadenia?
Asi áno, predsudky majú. Často sa pýtajú, ako to tu zvládame, že to musí byť psychicky veľmi náročné.

Nám to tu príde veľmi pokojné a prirodzené.
Z toho sú viacerí prekvapení. Ale... možno to vyzerá pohodovo, možno to tak vidia len ľudia zvonku, keď sem prídu. Ak niekto zomiera, je tu vnútorné napätie, ktoré cítiť.

 

ABY ČLOVEK NEBOL SÁM

Neobávala si sa toho, že sa budeš stretávať so smrťou?
Asi to odbúral ten prvý kontakt so smrťou, viac som sa jej už nebála. Som skôr vďačná, že môžem byť pri niekom do konca. Cítim to ako milosť.

Máte pacientov, ktorým sa odchádza ťažko?
Mávame aj takých, čo zomierajú týždne. Potom premýšľame, či niekoho nečakajú, telefonujeme príbuzným. Dávame im aj telefón k uchu, aby ich počuli. Niektorí hľadajú či čakajú na odpustenie, iní sa boja, že tu zanechajú niekoho, kto je nezaopatrený alebo tu ostane sám.

Čo je najdôležitejšie na tom, keď zomiera človek?
Aby ten človek nebol sám. Máme tu pravidlo, že pri ňom vždy niekto je, či je deň alebo noc, popri iných povinnostiach. Voláme to sprevádzanie.

Čo je dôležité pre zomierajúcich?
Niektorí sú v takom stave, že to už nevedia vyjadriť. Nevieme, či sú radšej sami, alebo chcú, aby sme pri nich boli. Sme tam a modlíme sa. Niekedy si pacienti samotu pri zomieraní vyberú: sestra pri nich sedí celú nočnú, a na chvíľu odbehne na WC a pacient vtedy zomrie. Je to niečo, čo nepochopíme.

Stráviť čo len pár hodín v hospici je niečo, čo ovplyvní aj život iného človeka. Nebolo by dobré, keby tu mohli napríklad mladí ľudia prežiť nejaký čas ako prípravu na skutočný život?
Určite by to bolo dobré. Človek si v hospici mnohé uvedomí, stretáva sa tu vlastne s celým životom pacienta. Prežívaš ten príbeh s ním a musí ťa to ovplyvniť. Na druhej strane by to bolo rušivé, ak by sa tu striedali neustále noví ľudia, muselo by sa to zorganizovať tak, aby nerušili. Bola tu napríklad moja osemnásťročná neter a jej stačilo, že bola na svätej omši, na ktorej boli pacienti. Už len týmto bola zasiahnutá a nechcela viac. Musí ešte dozrieť.

Čím ovplyvnil hospic teba? Čo si jasnejšie uvedomuješ?
Asi to, že si vážim čas, ktorý mám s inými, dajme tomu s maminou. Nenechávam veci neuzatvorené, napríklad pri nejakom konflikte. Už sa to aj ona naučila, že sa snaží vec vyriešiť. Príklad: keď sa ráno pre niečo pochytíme, tak si po príchode do práce nájdem esemesku: „Prepáč. Ľúbim ťa!“ To je pre mňa dôležité, mať veci v poriadku.

Čo vaši pacienti najčastejšie ľutujú, aké majú priania?
Niektorí povedia, že by chceli ešte niekam ísť, napríklad zvládnuť turistiku v Tatrách. Mali sme jedného pacienta, ktorý nám poukazoval veľa fotiek zo svojich túr, no bol už vyrovnaný s tým, že nikam nepôjde. Iná pani by si priala, aby bola jej dcéra aspoň vydatá. Akoby chceli dokončiť niektoré veci, s ktorými by sa im ľahšie odchádzalo. Ľutujú tiež, že nestrávili viac času s rodinou.

 

ZIŠLI BY SA NOVÉ HOSPICE

Čo je to vlastne hospic?
Hospic je zdravotnícke zariadenie - pre nevyliečiteľne chorých a zomierajúcich v ich posledných štádiách choroby.

Stáva sa to, že sa status takéhoto pacienta zmení a odíde domov?
Niekedy sa jeho stav naozaj zlepší, stabilizuje sa a môžeme ho prepustiť. Je to však málokedy.

Koľko máte aktuálne pacientov?
Je ich 14 a od prvého januára sa kapacita zväčší na 24 lôžok, budeme môcť prijať viac pacientov. Stále však máme niekoho, kto čaká na prijatie a je zapísaný v poradovníku. Asi každý deň niekto zavolá so žiadosťou o umiestnenie.

Tento rozhovor robíme na podporu našej decembrovej zbierky. Aktuálne sa vyzbieralo 330 EUR, na čo sa peniaze použijú?
Budú použité na materiálne zabezpečenie na nové oddelenie. Teraz sme napríklad nakúpili antidekubitové matrace, potrebujeme odsávačky pre pacientov, kyslíkové oxikogenerátory, je viac vecí, ktoré ešte nemáme.

Na Slovensku je viacero podobných zariadení, ste s nimi v kontakte?
Bývajú nejaké stretnutia. Myslím, že vo všetkých hospicoch je plný stav, nikto nemá problém, žeby mali prázdno, ale nové hospice by sa určite ešte zišli.

Z čoho máš pri svojej práci najväčšiu radosť?
Asi z pacientov, z kontaktu a rozhovorov s nimi. Z toho, že majú chuť sa rozprávať o ich živote, hoci vedia, že sa už končí, že sa neboja otvoriť.

A čo sa ti zdá najťažšie?
Veľmi ťažký je kontakt s príbuznými po úmrtí. Niekedy už počas hospitalizácie pacienta vieme, že to bude ťažké. Niekedy sú príbuzní pri úmrtí, ak nie, musia vždy prísť, volá im zdravotná sestra alebo lekárka. Je to osobný náročný kontakt.

 

PRIJALI SME UŽ 900 PACIENTOV

Ako to prežíva personál, keď pacient zomrie?
Ťažšie je to vtedy, ak vznikne nejaká vzťah alebo je pacient u nás dlhšie. Prežívame to ako rodina, pozrieme si fotky, zaspomíname. Sú súčasťou nášho života. Je to smutné a človeka taká skutočnosť zasiahne – je to prirodzené. Neprirodzené by bolo, ak by sme si umelo držali odstup a nedotklo by sa nás to. Je to ľudské, že ťa to zasiahne.

Po mesiaci od úmrtia posielame príbuzným spomienku, že uplynul mesiac od úmrtia a my vkladáme ich príbuzného do modlitieb a spomíname si na neho. Ozvú sa, zavolajú alebo pošlú pozdrav, že ďakujú. Po troch mesiacoch organizujeme s pozostalými stretnutie, nazývame ho Zápis do knihy živých, vtedy bývajú prekvapení, že ich pozývame. Niektorí prídu po roku, prinesú koláčik alebo kvety do kaplnky, prídu nás pozrieť. Z niektorých príbuzných sa stávajú naši dobrovoľníci.

Stal sa už z nejakého dobrovoľníka váš pacient?
To sa nestalo. Stalo sa, že z dobrovoľníka sa stal príbuzný nášho pacienta, keď sme prijali jemu nikoho blízkeho.

Existujete desať rokov. Koľko ľudí ste už prijali?
V hospici bolo umiestnených približne 900 ľudí. Niektorých sme prepustili, iní sa sem znova vrátili, keď sa im opäť zhoršil stav.

Monika, čo je tvojou náplňou práce?
Je to kontakt s pacientom po prijatí, kontakt s poisťovňami, s úradom práce, so sociálnou poisťovňou. Vystavujem faktúry pre poisťovne, robím nákupy, organizujem stretnutia s pozostalými, pripravujem zápisy do knihy živých.

Bývaš unavená z toho všetkého?
(dlhé ticho) Tento piatok sme mali navyše ešte podpornú skupinku pre pozostalých, prišla som domov, ľahla som a spala. Ale asi je to normálne po týždni (úsmev).

Mnohí si náročnú prácu kompenzujú niečím na odreagovanie. Je niečo také v tvojom živote?
Mávam stretká s deťmi, chystali sme koledovanie. V lete pripravujeme tábor.

 

DOKEDY TU EŠTE BUDEM?

Koľko stojí jeden deň starostlivosti o pacienta?
Náklady na starostlivosť na jeden deň sú 72 EUR na jedného pacienta. Dostávame z toho niečo od poisťovne, každá to má inak, niečo máme od sponzorov, darcov, z dvoch percent z daní. Nepokrytá ostáva časť 18 EUR denne, ktorú tvoria dary od príbuzných a pacientov. Stane sa, že nie všetci majú túto sumu, to riešime individuálne.

Aké sú najčastejšie diagnózy vašich pacientov?
Sú to onkologické ochorenia.

Na záver by sme mohli skončiť veselšie. Keď sa povie hospic a veselý zážitok, čo si predstavíš?
Mali sme tu jednu paniu, a tá sa nevedela dočkať smrti. Hovorila nám stále: „Doparoma, kedy už tá smrť príde?“ alebo „Dokedy tu ešte budem?“ (úsmev).

 

Snímky: Alžbeta Hrušovská / cestaplus.sk

...

Článok vyšiel ako súčasť nášho projektu #milosrdna cesta, kedy predstavujeme každý mesiac Roka milosrdenstva iný projekt a čitatelia ho môžu podporiť. Aktuálne beží podpora na Hospic milosrdných sestier v Trenčíne. Pridajte sa posledné hodiny decembra;)

...

ČÍTAJTE AJ: REPORTÁŽ Z HOSPICU

#milosrdnacesta_hospic: Miesto, kde sa zomiera pre Život  

INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
DISKUSIA
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
Diskusia je zatiaľ prázdna. Buďte prvý, kto vyjadrí svoj názor.
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.