logo
konto fb rss email
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
INZERCIA

Režisér Ladislav Kaboš: Je neuveriteľné, akú cestu prešiel Maroš Kuffa

Publikované: 17.01.2014 o 18:48Autor: Martin Ližičiarhodiny Prečítate približne za 8.5 minúty
Do slovenských kín príde 12. februára dokumentárny film o farárovi Marošovi Kuffovi s názvom Všetky moje deti. Cesta+ sa rozprávala s režisérom dokumentu o tom, ako prebiehalo nakrúcanie, kedy vznika myšlienka ho natočiť a o zážitkoch s Rómami a ich mentalitou. Režisér, scenárista a uznávaný dokumentarista MgA. Ladislav Kaboš.

Kedy ste počuli po prvý raz o farárovi Kuffovi? 

Už je to dosť dávno. Viac ako pred 15 rokmi mi o Mariánovi Kuffovi s rozžiarenými očami rozprávala riaditeľka Katolíckej charity v Hradci Královom pani Aneta Maclová. Bola veľmi prekvapená, že ho nepoznám. Ona chodila so svojim manželom už niekoľko rokov do Žakoviec. Fotografovali žakovskú komunitu a načerpávali atmosféru lásky, ktorú okolo seba šíril farár Maroš Kuffa. Chodili tam samozrejme aj preto aby „odkukali“, ako pracovať s problémovými ľudmi, s ľudmi na okraji spoločnosti.

Presviedčal som vtedy dramaturgičku v TV Markíza, že chcem nakrútiť film o Žakovciach. Nebola proti tomu, ale vyhlásila, že ona už za farárom Kuffom bola a on o žiaden film nestojí... S malou dušičkou som sa vydal do Žakoviec a už si ani nespomínam, čo som tam vtedy rozprával, čím som argumentoval, ale Maroš súhlasil s nakrúcaním. A tak vznikol v poradí môj prvý film o Marošovi Kuffovi pre TV Markíza.

Ako ste ho vnímali vtedy, keď ste ho nepoznali a ako ho vnímate teraz?

Netušil som samozrejme, čo ma čaká. Videl som len desiatky fotografií od pani Anety Maclovej, ktoré zachytávali zmeny v komunite, priebeh stavebných prác, a vždy, keď si na to spomeniem, si vybavím Anetin rozžiarený výraz tváre, úsmev a radosť, ako o ňom rozprávala...

Je neuveriteľné, akú cestu Maroš prešiel. Čo všetko sa musel naučiť. Ako sa postupne učil pracovať s bezdomovcami, postihnutými, ale aj alkoholikmi, vrahmi, prostitútkami... Musel vybudovať celý systém, vymyslieť logistiku, aby zvládol nápor záujmu do Žakoviec a aby toto zariadenie ľudia nezneužívali.

Veľmi prísne sa v komunite dodržiava zákaz pitia alkoholu, počas celého pobytu. Ľudia musia po vychádzke absolvovať test na alkohol. Kto ním neprejde, hneď sa balí a ide preč. Dnes Maroš veľmi bedlivo zvažuje koho prijať. Potenciálni klienti musia podstúpiť aj psychologické vyšetrenie. To sa samozrejme pred takými desiatimi rokmi v Žakovciach nerobilo.

Komunita sa rozrastá, záujem dostať sa do nej je zo strany problémových ľudí a hlavne ich rodín veľmi veľký.

S farárom Marošom Kuffom spolupracujete dlhodobo, čo všetko máte už za sebou?

Okrem spomínaného filmu pre TV Markíza, som neskôr ešte nakrútil dva dokumenty pre Českú televíziu. Polhodinový dokument „Kde končí naděje, začíná peklo“ (2003) mal rovnaký názov, ako ten z Markízy. Mnohí Maroša poznajú práve z tohto filmu. Bol mnohokrát odvysielaný v Českej republike a doteraz ho nájdete v ivysielaní ČT. Zistil som, že spolu s ďalšími servermi, kde sa nevedno ako dostal, ho videlo na internete viac ako 70 tisíc ľudí.

Neskôr som nakrútil tiež pre ČT s Marošom dokument o Bielej Vode na Jesenícku s názvom „Když němé hroby křičí“. Išlo o film, ktorý sa venoval príbehu mníšky, ktorá sa po násilnom vysťahovaní kláštorov v päťdesiatich rokoch dostala na Bielu Vodu. Biela Voda je obec na hranici s Poľskom, záhrada kostola v Bielej Vode už patrí Poľsku. Obec je na konci úzkeho výbežku, ktorý z troch strán končí česko-poľskou hranicou. Pre komunistov to bolo ideálne miesto. Tu sústredili ženské rády. Do obce viedla jediná cesta, takže sa ľahko kontroloval pohyb osôb. Boli prakticky ako vo väzení. Na cintoríne v Bielej Vode odpočíva viac ako 700 rádových sestier zo 14 rádov... Maroša zaujal osud jednej mníšky a inšpiroval ho k založeniu Inštitútu Krista Veľkňaza v Žakovciach – sekulárneho inštitútu, ktorý legislatívne zastrešuje chod žakovskej komunity.

Do kín prichádza váš dokumentárny film Všetky moje deti, prečo taký názov?

Maroš  sa v Žakovciach venuje predovšetkým  ľuďom na okraji spoločnosti, problémovým ľuďom. Nikdy im nehovorí vrahovia, kriminálnici, alkoholici, vždy hovorí, že sú to „jeho chlapci“. Dobrí, zlí, ale jeho...

Keď som sa neskôr rozhodol nakrútiť v poradí štvrtý dokument s Marošom, aby som časozberne nakrútil jeho „Rómsku misiu“, na začiatku som netušil, aký bol jeho pravý dôvod, prečo sa rozhodol pomáhať chudobným v blízkych rómskych osadách. Veď v Žakovciach má na krku okolo 250 ľudí! Až neskôr mi prezradil, že jedným z dôvodov, prečo sa vydal na „Rómsku misiu“ bolo, keď videl v osade rómske deti čvachtať sa v blate, v snehu, častokrát polonahé, vychudnuté, napospas svojmu osudu. „Oni nemôžu za to, že sa narodili v osade. Treba im pomôcť. U detí je najväčšia šanca zmeny...“

A tak si ku žakovským chlapcom zobral do svojho srdca aj Rómov a ich deti. Tak vznikol názov: Všetky moje deti.

Kedy a ako vznikla myšlienka natočiť tento film?

Po desiatich rokoch som sa chcel vrátiť časozberne k dokumentu Kde končí naděje, začíná peklo. Pri návšteve v Žakovciach som sa dozvedel, že Maroš je v rómskej osade. Vozil tam vtedy so žakovskými „chlapcami“ starý nábytok a oblečenie. Na druhý deň som sa vydal do osady spolu s ním. Keď som videl tú obrovskú biedu a beznádej, tak ma to filmársky a hlavne ľudsky tak uchvátilo, že som sa rozhodol, že v poradí môj štvrtý film o Marošovi bude o jeho pomoci v osadách. Nazval som ho pracovne  „Rómska misia“. Postupne sme k nemu, ako k hlavnej postave filmu pridali príbehy niekoľkých rómskych rodín.

Ako prebiehalo natáčanie, bolo to nebezpečné?

Rómovia majú celkom inú mentalitu. Vyznávajú celkom iné hodnoty ako my bieli. To však neznamená, že sú horší a my lepší. Problém s ktorým sme zápasili bol, že boli nevyspytateľní. Nakoniec sa nám podarilo získať rómskych pomocníkov, ktorí nám veľmi pomáhali v priebehu nakrúcania. Oni nám vopred dali vediet, či sa dá do osady ísť a či radšej sa osade vyhnúť.

Raz sme sa dostali do víru bitky. Opití Rómovia napadli kameramana – môjho syna Michaela, ktorý dovtedy držal kameru a nakrúcal, kým sme doslova nemuseli utiecť. Maroš tomu hovorí „branno-bezpečnostný beh“... Pozná podobné situácie. Pri jednej návšteve osady na Maroša zaútočil jeden Róm sekerou. Len o vlások sekera minula jeho hlavu...

Zo začiatku sme sa do osád neodvážili ísť bez Maroša. Myslím, že najmenej rok trvalo, kým sme sa tam odhodlali vstúpiť sami.

Pri každom nakrúcaní sme sa snažili byť maximálne obozretný. Dávali sme pozor, aby sme nevyprovokovali konflikt, aby sme boli maximálne empatický. V každom prípade tá neistota a nevypočítateľnosť je veľmi nepríjemná a veľmi komplikuje nakrúcanie.

V dokumente predstavujete niekoľko rodín, ako ste ich vybrali a čím Vás oslovili?

Vďaka podpore európskeho programu MEDIA sme mali možnosť opakovane navštevovať rómske rodiny v osadách, skamarátili sme sa s niekoľkými rodinami, dozvedeli sme sa ich príbehy. Potom sme sa museli rozhodnúť pre maximálne 5 hlavných postáv (okrem Maroša), aby sa nám to zmestilo do stopáže filmu.

Chceli sme, aby bola každá z postáv niečim unikátna, zaujímavá a ľahko zapamätateľná. Tu mi pomohla manželka Svatava, ktorá sa podieľala na tvorbe scenára a veľmi intenzívnou prácou sa jej súčasne aj ako producentke podarilo získať na tento projekt dostatočné finančné prostriedky.

Film sa vyvíjal mimo vašich predstáv, dve účinkujúce deti zhoreli v chatrči. Čo ste vtedy prežívali?

S Mirkou, ktorá uhorela, sme nakrútili niekoľko záberov. Všimol som si ju, lebo všade, kde hrala nejaká hudba, tancovala. Bolo vidieť, že veľmi cíti hudbu, že má veľký talent pre tanec.

Uvažoval som, že mi bude tančiť nad osadou. Mal som s ňou vymyslenú jednu sekvenciu. Keď som sa dozvedel o požiari, neveril som, že umrela. Práve Mirka, jediné dievčatko, ktoré som si vybral z osady... Bol to taký pocit, akoby vám zomrel niekto veľmi blízky. V tej chvíli skutočne nevnímate, či ide o Rómku, alebo niekoho iného. Nejako sa vám dostala do srdca a je vám veľmi, veľmi smutno.

V tom čase, keď sa to stalo, bol jej otec vo väzení. Mirkina matka vbehla do horiacej chatrče a vrhla sa na svoje deti. Objala ich a schovala pod sebou, aby prežili. Všetci však zahynuli...

Keď sa otec rodiny vrátil z väzenia, vyhľadal som všetky fotografie, ktoré sme urobili s Mirkou a jej mamkou a doniesol som mu ich na pamiatku. Ešte teraz vidím prázdnu, nezariadenú maringotku, ktorú dostal od obce a jeho ruky, ktoré si dokolečka prezerajú fotografie...

Dokument nemá komentár. Nie je potrebný?

Určite nie. Využili sme desiatky hodín rozhovorov s Rómami, desiatky hodín s Marošom Kuffom, ktoré dostatočne nahrádzajú komentár a navyše pôsobia veľmi prirodzene a nevyumelkovane. Celý film je snímany veľmi autenticky, neštylizovane. To bola náročná výzva pre zvukárov, aby v „bojových podmienkach“ nakrútili kvalitný zvuk. Či Peter Zubaľ, alebo Martin Králik mali čo robiť, aby stíhali nasnímať zvuk v profi kvalite s tak dynamickým človekom ako je pán farár Marián Kuffa.

Marián Kuffa je výborný rečník, skvelo improvizuje. Tým, že sa poznáme už dlhé roky, vložil do mňa plnú dôveru, aby som sa sám rozhodol, čo vo filme použijem a čo nie. Verím, že jeho dôveru nesklamem.

Hovoríte, že film je o pochopení Rómov. Chápete ich vy viac ako predtým?

Určite! Verím, že aj diváci nášho filmu sa čosi nového dozvedia o našich bratoch Rómoch.

Nechceli sme, aby film vyznel „čiernobielo“, nechceli sme prikrášľovať rómsku problematiku. Išlo nám o maximálnu pravdivosť, maximálnu vierohodnosť. Vychádzali sme z reálnych autentických situácií.

Maroš nám povedal, že kto sa chce venovať Rómom, toho táto robota celkom pohltí: „Ideálne je žiť a pracovať s nimi a v osade aj zomrieť. Proste obetovať sa... Len tak človek môže urobiť smerom k Rómom veľké dielo...“

Film prichádza do slovenských kín, do ktorých?

Premiéra filmu Všetky moje deti bude 13.2.2014 v kine Lumiere v Bratislave. Od 13.2.2014 sa film dostane do kinodistribúcie na celom Slovensku. Premiéra v Kežmarku – v rodisku Mariána Kuffu bude 20. 2. 2014. Na webových stránkach www.vsetkymojedeti.eu budú zverejnené termíny premietania v jednotlivých mestách Slovenska.

Film nie je len o projekcii, ale aj o pomoci, ako chcete ďalej pomáhať dielam Maroša Kuffu?

Vždy po odvysielaní filmu s Marošom Kuffom sa rozdrnčia telefóny v žakovskej knižnici. Podnikatelia, ale aj obyčajní ľudia z celého Slovenska, či Čiech sa hlásia, že chcú niečim prispieť. Potravinami, oblečením, vyradeným nábytkom. Už aj tým, že prídu do kina, pomôžu. Časť zo vstupného chceme venovať priamo IKV. Rovnako aj časť zisku z predaja DVD poputuje do Žakoviec a na podporu „Rómskej misie“.

Okrem kinodistribúcie film chceme film premietať aj v menších mestách, v klubových kinách. Pri mnohých projekciách rátame s účasťou tvorcov. K projektu sme pripravili webové stránky www.vsetkymojedeti.eu, kde plánujeme aj blogy.

Zacielenie tohto projektu je samozrejme omnoho širšie - aby sa každý bez ohľadu na to, kde žije, zamyslel, či nie je niekto v jeho okolí, kto je na tom horšie ako on, bez ohľadu, či je to bezdomovec, človek v núdzi, bez ohľadu na farbu pleti, náboženské vyznanie – aby k tomu človeku vystrel pomocnú ruku.

Bol by som veľmi rád, keby tento film inšpiroval ľudí, aby vyrástli noví Kuffovia, nové Žakovce na inom mieste Slovenska, či na inom mieste sveta a Marošove dielo lásky pokračovalo ďalej. Myslím, že z toho by mal farár Marián Kuffa najväčšiu radosť.

 

Fotografie: MEDIA FILM

Oficiálna stránka filmu: www.vsetkymojedeti.eu

ZOZNAM KÍN

 

......::::::......

ČÍTAJTE TIEŽ NA CESTE+:

Do kín prichádza dokumentárny film o farárovi Kuffovi 

DISKUSIA (1)
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
+
1
|
-
0
13.02.2014 22:50
Miloš
Vďaka Maroš,z Vás vyžaruje pokora a nádej
REAGOVAŤ