logo
konto fb rss email
INZERCIA
INZERCIA

Učiteľ Marek Šefčík: Boh je Matematik a Fyzik

Publikované: 15.12.2013 o 16:20Autor: Martin Ližičiarhodiny Prečítate približne za 24 minút
Pochádza z dedinky pod Spišským hradom, no s celou rodinkou sa presťahovali na Záhorie, do Holíča. Dôvodom bolo Gymnázium Jána Bosca v Šaštíne, kde učí matematiku a fyziku. O týchto predmetoch, o šachoch, o dvoch okamihoch života, kedy sa pozeral smrti do očí, o blogoch a tiež o jeho rodine, rozpráva cesta+ so stredoškolským učiteľom Marekom Šefčíkom (35).

Tvojím vzorom je Ján Krstiteľ, ktorý sa nebál povedať pravdu, aj keď mu hrozilo, ako ty hovoríš, že dostane "na hubu". Stretávaš sa s takýmito situáciami?

Človek sa dostáva občas do situácií, kedy si môže vybrať. Buď prezentuje svoje názory, ide s kožou na trh, aj keď je v týchto názoroch osamotený a môže mať z toho nepríjemnosti, alebo ostane tichučko a iba sa vezie s davom. U mňa je to ten prvý prípad. Keď sa mi niečo nepáči, tak sa snažím argumentovať a brániť svoj názor.

Pamätáš si na niečo konkrétne?

Raz som cestoval v lete vlakom, v preplnenej chodbičke. Istý pán si tam bezohľadne zapálil. Vulgarizmy, zdatná postava a pár podobných kamarátov okolo neho z neho robili nedotknuteľného. Napriek tomu sa jeden môj žiak ohradil, že ako si to dovolil?! Tak začali nepríjemnosti. Automaticky som sa k nemu pridal. „Ty sa čo ozývaš?“ – ozval sa chlap a snažil sa predrať ku mne, že mi to „vysvetlí“. Vedel som, že môžem dopadnúť zle a aj tak som sa ozval. No nie ja, ale môj žiak bol vtedy hrdinom. A ja som bol naňho hrdý...

Druhý vzor je paradoxne patrón pokoja, František z Assisi. Čím sa inšpiruješ od neho?

Kopírovať Františka je ťažšia úloha ako Jána Krstiteľa. Aspoň pre mňa. Aj František povedal nahlas pravdu. Všetkým. Aj svojmu otcovi, hoci to muselo veľmi bolieť. Z tohto svätca vyžarujú tri veci, ktoré stoja za povšimnutie a nasledovanie. Pokora, jednoduchosť a ešte sloboda. Je neskutočne pokorný, vie že všetko čo má, predovšetkým život, má od Neho. Ťažké je človeku byť pokorným. Keď si poviete, že ste pokorným, automaticky pokoru strácate, lebo ste pyšný na seba samého (smiech).

František je jednoduchý a miluje všetko a všetkých jednoduchou detskou láskou. A je slobodný, lebo mu neprekáža, že o ňom hovoria, že je blázon, že naňho pokrikujú. On vie, že kráča po tej správnej Ceste.

 

AK VERÍME, ŽE SA ŽIVOT NEKONČÍ SMRŤOU, OPLATÍ SA ČAKAŤ NA SPRAVODLIVOSŤ


Tvoj obľúbený citát je z knihy Sirachovej (4, 33): "Za pravdu bojuj, akoby ti išlo o život, až do smrti máš zápasiť za spravodlivosť a Boh porazí tvojich protivník za teba". Čím ti je sympatický?

Bol som gymnazista, keď som si tento výrok obľúbil. Prečo? Lebo nepripúšťa žiaden kompromis. Niekedy mi ľudia z môjho okolia vyčítajú až prílišnú „tvrdosť“ a nechuť meniť názor. Myslím, že nie som rigídny a pod váhou argumentov som ochotný názor  zmeniť, či korigovať. Čím viac mám rokov, tým viac si uvedomujem, že sme v štádiu hľadania, ktoré nemá konca. Sme predsa iba omylní ľudia, ktorí hľadajú.

No Niekto, kto sa kedysi prechádzal po tejto Zemi povedal o sebe „Ja som Pravda“ a ešte „Nebo a Zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú.“  Teda v tomto zmysle skutočne neexistujú kompromisy. Za, alebo proti?

Spomína sa tam spravodlivosť. Existuje v dnešnom svete?

(Úsmev). Výrok ľudí o božích mlynoch má niečo do seba. Na druhej strane majú „spravodlivosť“ (justíciu) v rukách ľudia, ktorí sú náchylní k chybám. Môžu sa snažiť ako chcú, vždy ostávajú ľuďmi. Keď sa dívam napríklad na súdnictvo a jeho prácu u nás, je mi veľmi smutno, lebo faktory ako korupcia, peniaze a moc krivia aj charaktery tých, ktorí by mali byť výkladnou skriňou spravodlivosti. Je ťažké dívať sa na utrpenie nevinných, poznať pozadie vykonštruovaných procesov v minulosti, ktoré poznačili celé rodiny, na to, že niekto pracuje tvrdo za dolár denne v strašných podmienkach a deti jeho zamestnávateľa sa kúpu v peniazoch... Je ťažké čakať na spravodlivosť, no treba si spomenúť na príbeh boháča a Lazára, ktorých situácia sa razom zmenila. Ak veríme, že smrťou život nekončí, tak čakať na spravodlivosť sa oplatí.

Vie ťa veľmi nahnevať nespravodlivosť?

Je mi ľúto, že sme tak nedokonalí a slabí, že sa k spravodlivosti nedokážeme priblížiť viac. Mám dvoch synov. Dvojčatá. Sú úplne iní nielen výzorom, ale aj povahovo a sám cítim svoju nedokonalosť v niektorých výchovných rozhodnutiach. Zlostí ma niekedy vlastná neschopnosť rozhodnúť spravodlivo. Snažím sa o to i v škole pred žiakmi, no je to často tenký ľad. Veľmi ma zlostí a mrzí, keď sa občas stane, že som nerozhodol spravodlivo. Aj keď je to stále nechtiac, snažím sa to napraviť. Či už v škole, alebo pri mojich vlastných deťoch platí, že spravodlivosť bez milosrdenstva by bola krutá a neznesiteľná. Snažím sa to skĺbiť, len nie vždy sa to podarí...

 

MILUJEM SVOJU RODINKU A CHCEM PRE NICH ŽIŤ

Aký máš dnes deň?

Práve dnes je to "o dršku" (smiech).

Vyzerá to tak, že sa dnes štvrtákom celkom vydarila písomka z matiky. Aspoň sa mi to tak zdalo z ich reakcií.  Prváci ma na matike počúvali, ako som im vysvetľoval odkiaľ sa vzala Euklidová veta a ako sa pomocou nej dá presne nakresliť úsečka s dĺžkou „odmocnina z 27“. Druháci sa snažili kresliť grafy mocninových funkcií a vyzeralo to tak, že premýšľajú, a o to mi ide. Potom som zabezpečoval organizačne (cestovanie, hráči) sobotňajší piatoligový zápas šachového klubu v Šaštíne, tiež B družstva v Holíči. No a A družstvo Holíča máme ísť v nedeľu do Cífera. Riešim veľmi veľkú maródku v družstve. Mám starosti, lebo nemám dosť hráčov... Lianka (dcérka) je chorá, aj Marek (syn). Manželka Milka je s nimi doma. V práci som bol na bicykli. Mnohí si ťukajú na čelo, keď ma vidia. Je okolo nuly a ja stále ešte jazdím. Baví ma to. Vyvetrám si hlavu, udržiavam sa v kondičke. Nerád robím Milke starosti a nemám veľmi radosť, keď má o mňa strach. Idem ráno za šera, blikám, mám reflexné prvky, ale nebezpečné to je tak, či tak. Milka však iste vie, že mi šport pomáha a formuje ma (nemyslím telo, ale vnútro (smiech)) a preto si myslím, že mi v podstate fandí.

Otázku som položil preto, lebo máš za sebou dve situácie, kedy si tu už nemusel byť. Vieš si život viac vychutnávať?

Áno. Triasol sa mi mozog (smiech). V lete som nevybral zákrutu na kruháči a, po salte cez zvodidlá, som si spôsobil otras mozgu, nejaké tržné rany na nohách a bol som doudieraný. Prišiel som o novučičkú prilbu, ale úlohu splnila na tých kameňoch dokonale. Pýcha. Hneď som si povedal, že som dostal "po papuli", lebo to už prerastalo do pýchy. Lietal som a myslel som si, že sa mi nič nemôže stať. Paradoxne som sa vtedy viezol z Bijacoviec (moja rodná obec) do Levoče na Mariánsku horu. Deň predtým som sa tam vyspovedal a ráno v nedeľu sa mi tú cestu už zopakovať nepodarilo. No a nasledoval pobyt v nemocnici...

Pozeráš sa teraz na život inak?

Vážil som si život predtým aj potom. Nemyslím, žeby sa v tomto smere niečo podstatné zmenilo. Ešte sa asi niečo odo mňa očakáva. Milujem svoju rodinku a chcem pre nich žiť. Ale nikdy to nebude tak, ako poviem ja... Rozhodne aj tak niekto iný.

Ako si spomínaš na svoje prvé stretnutie zoči-voči smrti, keď si mal 10 rokov?

Bola to dráma. Nie pre mojich kamarátov (tí nerozumeli tomu, čo sa stalo) a dokonca som to tak nevnímal ani ja. No moja mama mi to neskôr povedala: „Držala som ťa za chladnú ruku a cítila som, že je zle...“ Bolo to zlé. Nemohol som dobre vydychovať, mal som roztrhnutú pečeň. Nijako som si nemohol polepšiť. Bolo mi veľmi, veľmi chladno, ale v istom momente sa mi začali zatvárať oči a necítil som nič. Myšlienky mi zablúdili aj ku koncu. Mal som blbý pocit, že sa mamka trápi, ale osobne som bol zmierený s tým, že to môže byť koniec. Na druhej strane som veril, že tí v bielych plášťoch okolo mňa ma idú zachraňovať, a že sa im to podarí. Slabý a odovzdaný, s viečkami privretými, neschopný sa hýbať  som povedal len „Nemusíte ma pripútavať (na operačný stôl)“. No a potom som sa zobudil v nemocničnej izbe, kde sa mi ihneď zapáčilo. Áno, mal som bolesti, vývod z brucha na moč, na hnis a na bruchu veľký  zvislý rez. Bolelo. Ale... Otvoril som oči a starali sa o mňa sestričky. Veľmi pekné. Ani som sa nenechal neskôr preložiť na detské oddelenie. Chcel som tam ostať. Bolo to na prízemí a moja teta, ktorá pracovala v Levoči, mohla kedykoľvek prísť k oknu, krásavice sestričky som už spomínal, no a v neposlednom rade tam bola dlhá chodba, po ktorej som neskôr už surfoval na invalidnom vozíku (smiech).

 

OKOLO NÁS JE TOĽKO KRÁSY, NIEKTO ZA TO MUSÍ BYŤ ZODPOVEDNÝ

Druhý raz išlo o autonehodu s Hummerom, ktorý si nazval tank na kolesách. Čo si pamätáš?

 „Pane Bože, už idem k Tebe... už som tam.“ To bola myšlienka, ktorú som vyslovil pred čelnou zrážkou. Takto som si to v duchu povedal, lebo som bol presvedčený o tom, že je to moja posledná veta v živote. Slzy sa mi tisnú do očí, ale nemám problém o tom hovoriť. Prebratie sa, bolo ako zlý sen. Nie preto, žeby som bol na tom nejako zle. Vyrazený dych a silná bolesť na hrudi sa nedali prehliadnuť, ale doudieranie celého tela prehlušil adrenalín nahromadený v mojej krvi. Až neskôr, keď došli hasiči, som si začal úplne uvedomovať, čo som to vlastne prežil... Horšie bol na tom Gusto. Vodič v našom aute. „Pane Bože, nech žije...“ bola moja prosba, ktorá bola vyslyšaná. A dostal sa zo všetkého. Trvalo to, ale je z toho von.

Moment pozerania sa smrti do očí je skutočne momentom zapamätateľným na celý život. Myšlienky, ktoré napadnú človeku potom, na lôžku v nemocnici, sú už iná téma. Keď prišla za mnou Milka a sklonila sa ku mne... doteraz cítim jej pery na tých svojich. Jej utrpenie je aj mojim utrpením. A ona sa veľmi bála. Mnohé z toho môjho trápenia berie ona ako bleskozvod na seba. Mne sa uľaví, keď viem, že to tu ťahá so mnou a jej sa priťaží, keď vie, že trpím. Milujem ju.

Čo môže urobiť človek, aby bol pripravený odísť, keď ho zavolá Boh?

Nie som kompetentný odpovedať na túto otázku. Necítim sa ako ten, ktorý by mal v tomto poradiť, pretože sám sa cítim slabý. Kto z nás môže o sebe povedať, že je pripravený?

Si blogger. Vieš o tom, že téma smrti sa tiahne aj tvojimi príspevkami?

(Úsmev). Nemám s tým problém. Mnohí ľudia sa tomu vyhýbajú, je pre nich nepríjemné o tom hovoriť. Smrť je prirodzenou súčasťou života. Moje deti boli pri smrteľnej posteli mojej babky, mojej prababky a často to nebol príjemný pohľad. Ak z ich života vytesníme smrť, nebudú sa ochotní pozerať ani na nás, keď raz budeme opúšťať tento svet. Nebudú schopní a ochotní prijať umieranie blízkeho človeka, keď im nikto neukáže a nevysvetlí, že je to rovnako prirodzené ako rodenie sa detí.

Dnes som bol u druhákov na modlitbách (niektorí učitelia i saleziáni sa chodíme krátko pred vyučovaním modliť so žiakmi) a opýtal som sa ich, či sa boja smrti. Povedali, že trošku hej. Tak som im povedal jeden vtip o tom, ako prišla smrtka s kosou do nemocnice a keď ju zbadal starček na Internom, tak v takom stave ako bol, aj s rožkom v ruke, zdrhol na novorodenecké oddelenie. Tam predsa zubatá tak často nechodí. Narval sa do inkubátora a čakal. Samozrejme, že ho tam naša Pani našla. „Čo tu robíš?“ opýtala sa ho. „Papám,“ odpovedal tíško. „Tak dopapaj a ideme pá-pá,“ kývla naňho (smiech).

 Nikto z nás nemá šancu ujsť. Každý skôr či neskôr pôjde. A teraz ide o to, či si dokážeme povedať so sv. Pavlom, že „pre mňa žiť je Kristus a smrť zisk!“ Ak to dokážeme, nemáme sa čoho báť – povedal som ešte ráno druhákom.

Aj vaše dieťa, ešte z bruška mamy, odišlo do neba. Pýtaš sa často, prečo sa veci dejú tak, ako sa dejú?

Pokiaľ ide o život, tak to skutočne nechávam v Jeho kompetencii. Mimochodom, je aj iná možnosť? Aj keď sa „na hlavu postavíme“, aj tak sa niektoré veci udejú pre nás nepochopiteľne a často aj proti srsti. Všetko má svoj zmysel, ktorý my nemôžeme, hoc by sme boli ako inteligentní, pochopiť. Sme napríklad „obmedzenci“, ktorí si nedokážu predstaviť neexistenciu času. Sme vsadení do vesmíru, ktorý je vlastne zakriveným priestorom a každý bod v ňom má ešte časovú súradnicu. Od Veľkého tresku „to“ všetko začalo. Priestor aj čas. Všetky historické udalosti ukladáme na akúsi časovú os. Toto sa stalo vtedy, toto potom, toto predtým... Ale ešte som nikdy nepočul žiadnu uspokojivú definíciu času. Pracujeme s tým v bežnom živote, vo vedeckých disciplínach, ale čo to vlastne je? Boh vníma všetko oslobodený od časovej obmedzenosti... Možno som to skomplikoval, no chcel som len naznačiť, že nájsť zmysel všetkého znamená postaviť sa na Jeho úroveň mimo času, priestoru.

Niekto raz povedal, že dobrý vzťah s Bohom je vtedy, ak sa s ním nebojíš pohádať a hnevať sa na neho. Stáva sa ti to?

Myslíš tak, ako to povedal Bohumil Stejskal vo filme, keď mu zdochla koza? „Tos mi neměl delat! Deset dní se nemodlím!“  (smiech).  No, tak také nerobím. Preferujem však modlitby vlastnými slovami.  Áno, aj Otče náš aj Zdravas sú nádherné modlitby, ale ja to veľmi rád popretkávam tými svojimi nedokonalými. Ale žeby som sa vyložene hneval na Boha? To asi nie... Asi nemám až tak dobrý vzťah. Pokúsim sa to „vylepšiť“ (smiech).  Koniec koncov, mám sa prečo hnevať? Možno tak na seba.

Na svoj blog si napísal, že Boh je lepidlom tvojej rodinky, tvojím pohoničom, zrkadlom, cestou, optikou, cez ktorú vnímaš svet. Akým spôsobom ti odovzdali vieru rodičia a odkiaľ ju čerpáš dnes?

Okolo nás sú mnohí, ktorí majú rozbité rodiny. Je mi ľúto detí bez rodičov, tých, ktorých opustil partner, je mi ľúto blúdiacich. Áno, nehovorím, že je to univerzálne pravidlo, u nás však platí. Máme s Milkou veľmi podobný rebríček hodnôt a to nám pomáha prekonávať ťažkosti inak, ako opustením vlastných detí... Rodičia ma vychovali vo viere a boli pre mňa vzormi. Žili a žijú to, v čo veria.

Dnes posilňuje moju vieru všeličo. Napríklad aj to, keď som sa minule pozrel do očí tvojej dcére Dorotke. Okolo nás je toľko krásy, za ktorú musí byť niekto zodpovedný.

 

DETI TREBA ŤAHAŤ VLASTNÝM PRÍKLADOM

Tvoji rodičia ti povedali tiež: "Marek, ak aj všetko v živote stratíš, vieru, ktorú sme ti s mamou vštepovali, nestrať. Je to poklad, ktorý si stráž!". Vnímaš svoju vieru ako poklad?

Ja si dosť dobre neviem predstaviť život bez nej. Je to teda poklad?

Si  otcom. Ako odovzdávaš svoju vieru ďalej - svojim deťom?

Najdôležitejšie je ťahať ich vlastným príkladom. Je to ťažké, ale nemôžem „vodu kázať a víno piť“. Mnohí rodičia sa trápia a hovoria „všetko sme im dali, vodili sme ich do kostola, naučili sme ich modliť sa... a oni sa teraz otočili k viere chrbtom.“ Možno spravili chyby a možno nie. Možno ich syna, či dcéru zlákali kamaráti... Ak však majú rodičia v tomto čisté svedomie, nemajú si čo vyčítať. Semienko viery zasiate v ich dieťati môže na chvíľu zaspať. Tá chvíľa môže byť veľmi, veľmi dlhá. Vždy  je však nádej, že sa semienko prebudí a znova vzklíči a rozkonári sa, zakorení. A to je zásluha aj rodičov.

Si tiež manželom tvojej Milky. Často ju spomínaš vo svojich blogoch a ďakuješ jej. Za čo si jej vďačný?

Za to, že je. Že dopĺňa to, čo mi chýba, že sa teší z toho, keď prídem domov. Za všetky tie veľké veci i drobnosti, ktoré sa ani nedajú vymenovať.

Váš príbeh zoznámenia je úsmevný. Spomenieš si ešte na tú dedinskú diskotéku?

Moje odhodlávanie sa ísť pre ňu tancovať bolo síce dlhé, ale nie nekonečné (smiech). Keď som s ňou potom tancoval, bol to zvláštny pocit. Príjemný.  Nevedel som kto je, koľko má rokov, ako sa volá. Ani ona o mne toho veľa nevedela. Iba sme ticho tancovali. Ona síce povedala vetu, že „my sa ešte nepoznáme...?“, ale na moju odpoveď „nie“, s  jemným úsmevom a bez akéhokoľvek dodatku, už nereagovala. Bolo to ticho v hluku reprákov. Ale v našich srdciach sa už rozohrával nejaký orchester. Teda, tam na začiatku len asi triangel, ale postupne sa pridávali ďalší členovia orchestra a hrajú dodnes.

 

JE JEDNO, KDE, LEN ABY SME BOLI SPOLU

 

Ako sa obyvateľ dedinky pod Spišským hradom dostane učiť na gymnázium na Záhorí?

Keď som končil štúdium na vysokej škole v Prešove, hľadal som si prácu. Nemal som nič. Moja babka mi dala prečítať inzerát v Katolíckych novinách, že v Šaštíne na Gymnáziu potrebujú fyzikára. Brutálna vzdialenosť... ale bez práce po výške ostať nechcem. Už vtedy sme boli s Milkou spolu, deti sme ešte nemali. Dohodli sme sa, že budem chodievať na týždňovky, kým si nenájdem niečo u nás. Na rok. Zdvihol som telefón, kdesi v centre Prešova v telefónnej búdke, a ozval som sa vtedajšiemu riaditeľovi. Jeho prvá reakcia bola, že ma nechce. Povedal som mu, že som ženatý a on hneď na to, že je to ďaleko, a že on mi nebude rozbíjať rodinu. Vy potrebujete fyzikára a ja som sa s manželkou dohodol, že k vám na rok pôjdem. Potom uvidíme. Dal sa presvedčiť... a už to je jedenásty rok, čo som tam. Napokon sme sa, po dvoch rokoch týždňoviek a únavného cestovania nočnými vlakmi, presťahovali sem. Milka povedala: „Je jedno kde, len aby sme boli spolu.“ Opustili sme svojich rodičov, súrodencov, príbuzných a šli sme na opačný koniec Slovenska.

Ak by si mal možnosť pozvať žiakov zo základných škôl študovať do Šaštína, čo by si im povedal? Čím môže byť táto škola pre nich výnimočná?

Ja sa mením, ty sa meníš, naši žiaci sa menia, škola sa mení. Nedá sa povedať, že Gymnázium Jána Bosca stagnuje. Vyvíja sa. Niečo je lepšie, niečo asi horšie ako v minulosti, záleží aj na tom, z akej strany sa na to pozrieme. Už pár rokov necharakterizuje Gymnázium internát a ani to, že je to škola pre chlapcov. Kvôli situácii, v ktorej sa naša spoločnosť nachádza, sme boli nútení spraviť niekoľko rozhodnutí, ktoré zachránili školu pred zánikom. Bolo treba ju otvoriť pre dochádzajúcich žiakov z blízkeho okolia a tiež pre dievčatá. Dnes vieme, že to boli nutné kroky a že škole pomohli. Na internáte je momentálne iba zopár žiakov, ktorí sú z väčšej vzdialenosti. Ide o malú školu (vždy do 100 žiakov rozdelených v 4 triedach) a ako taká má problémy s financovaním vykurovania priestorov bývalého kláštora s hrubými múrmi. Napriek tomu by bolo nezmyslom GJB sťahovať. Tá škola jednoducho patrí k nohám Sedembolestnej. Stratila síce mnohé charakteristické črty minulosti, ale nie je porovnateľná so senickým, ani so skalickým Gymnáziom. V niečom si zachovávame vlastnú, nezameniteľnú tvár.

Hovorí sa, že atmosféra v škole je rodinná. Je?

Je a nech to znie ako akékoľvek klišé, hovoria to o nás aj tí, ktorí k nám prichádzajú z vonku. Vianočný večierok, Cecilfest, Imatrikulačky, Stužková, Shasward, Deň otvorených dverí, Červené stužky, hokejbalové turnaje, vlastný Šachový klub,... je toho dosť. Mimoškolské akcie, výlety, školské omše v Bazilike. Všetko toto je charakteristicky pretkané atmosférou, ktorá na iných školách chýba. Vzťahy medzi učiteľmi a žiakmi sú nadštandardné. Škola má silného partnera v podobe exallievov. Sú to naši bývalí žiaci, ktorí nám pomáhajú. Ich projekt Škola života je tiež originálnym. Ide o to, že lekári, právnici, podnikatelia, farmaceuti, umelci, otcovia rodín, tí, ktorí od nás vyšli a už v živote čo-to dosiahli prichádzajú späť a delia sa o svoje skúsenosti s našimi súčasnými žiakmi. Najväčšou boľačkou, ktorú škola má, sú financie.

Čím je škola výnimočná pre teba?

Osobne som so školou tak spojený, že sa dá povedať, že s ňou žijem. A nie len ja, ale aj celá moja rodinka. Moji synovia sú kamaráti mojich druhákov, rodinní  príslušníci pedagógov sa tiež poznajú a pravidelne stretávajú na stužkových slávnostiach. Pre mňa je toto Gymnáziou oázou v stredoškolskom systéme na Slovensku. Nechcem, aby to vyznelo zle. Nemáme lepšie výsledky ani v športoch ani vo vzdelávaní ako susedné gymnáziá. To však súvisí aj s tým, že majú neporovnateľne viac žiakov ako my a reprezentácia na čokoľvek sa vyberá ľahšie. No cítime, že vychovávame a vzdelávame ľudí, ktorým nechýba dobré srdce a vlastnosti, za ktoré sa netreba hanbiť. Mnohí sa ozývajú a ďakujú, že mohli drať lavice práve u nás.

 

UČITEĽ MÁ OBROVSKÚ MOC
 

Dnešní študenti sú vraj horší ako tí predchádzajúci. Je to tak?

Často mám pocit, že niektorí veľmi ľahko rezignujú. Učím matematiku, a to je pre viacerých kameň úrazu. Majú medzery zo základných škôl a tie sa dajú zaplátať len zvýšeným úsilím a otlakmi na zadku od učenia. Ale to je tak vo všetkom. V športe, všeobecne v živote. Treba sa zahryznúť a bojovať. Ľahšia cesta nemusí priniesť žiadané ovocie, ale naopak sklamanie. Mne by sa páčilo, keby sa percento zahryznutých bojovníkov zvýšilo.

Je to odraz dnešnej doby?

Vzdelávame pre potreby súčasnosti . Aj my pedagógovia, sa snažíme ďalej vzdelávať a byť lepšími. Ale vychovávame pre ľubovoľnú dobu. Dobrí ľudia sú nedostatkovým tovarom v každej dobe (smiech).

Je učiteľ ten, kto formuje žiaka? Mnohí si odučia a tým to pre nich končí. Ty máš napríklad konzultačné hodiny, kedy sa môžu študenti prísť porozprávať o čomkoľvek.

Učiteľ má obrovskú moc. Môže žiakov povzbudiť, pomôcť im, ukázať im dobrý príklad, ale tiež ich ťahať zlým smerom. Nikdy som nepraktizoval systém „odučím, čo musím a dovidenia“. Žiaci za mnou chodia aj mimo vyučovacích hodín, ale väčšinou je to práve kvôli tej nešťastnici matematike (smiech). Ale stane sa, že sa to na niektorých hodinách zvrtne na nejakú aktuálnu tému „zo života“.

Na aké témy sa dáš "zakecať" namiesto skúšania v úvode hodiny?

Skúšam výnimočne. Preferujem písomky a myslím, že to je, predovšetkým z matematiky, objektívnejšie a lepšie. Skúšanie mi zaberá veľa času. Takže ústne skúšanie je častejšie v prípadoch, keď si niektorí žiaci chcú, ešte pred vysvedčením, opraviť známky. Ale späť k tvojej otázke. Tém je naozaj veľa (smiech).

Napríklad?

Rodina, zážitky z minulosti, spoločenská alebo politická situácia, maturita a budúcnosť mladých ľudí, odpovede na otázky "načo nám to bude?"... Stačí?

Ale viem sa aj naštvať a poriadne zvýšiť hlas, ak treba "spiace krásavice" prebrať, alebo razantnejšie usmerniť, a to tiež niekedy zaberie nejakú tú hodinu. Ale aj to treba... Bez výchovného faktora to nepôjde.

Aj na gymnáziu si sa stretol so smrťou, keď "odchádzali" tvoji žiaci. Ako sa pozerá učiteľ na tieto udalosti?

Nie je to príjemný pocit. Chcel by som si s nimi ešte pokecať. Matúš bol praktik, ktorý mi iniciatívne vyrobil kryt na kalorimeter, bol bezprostredný, všeobecne nadaný, no troška aj lenivý. Lenže to sme všetci (smiech). No a Mišo mi odišiel po tom, ako napísal dve písomky na seminári z matematiky. Opravoval som to po jeho smrti. Mal to najlepšie zo všetkých. Dve jednotky. Rozumel tomu, čo hovorím a bol to žiak, ktorému matematika nerobila problém. Tešil som sa, že ho budem skúšať na maturite. Žiaľ, už sme sa spolu nevybláznili ani na stužkovej...

Učitelia hovoria, že sú v dnešnej dobe nedocenení. Cítiš sa tak?

Keď som sa na gympli rozhodoval, čo chcem robiť, tak padlo rozhodnutie, že chcem učiť. Vtedy ma platy učiteľov nezaujímali. Šiel som na výšku s jediným cieľom – stať sa učiteľom. Bol to môj sen, ktorý sa mi splnil. Aby som bol presný, zahryzol som sa a bojoval, aby sa splnil. V treťom ročníku na didaktike fyziky sme si mali pripraviť hodinu a odučiť to pred svojimi spolužiakmi. Oni sa správali ako žiaci v škole, simulovali hodinu fyziky.  Vtedy mi povedal šéf katedry a vtedajší prodekan, ktorý nás učil didaktiku, že mám „výborné predpoklady stať sa dobrým učiteľom“. Veľmi ma povzbudil. No a do akej miery sa mi to darí, nech posúdia iní... Mám ale rodinku, ktorú musím živiť. Rád by som to zvládol aj v budúcnosti s tým povolaním, ktoré som si vybral, a ktoré mám rád. Je to ťažké a nejaký ten "bubáčik" navyše by len pomohol.

Dá sa to nejako poriešiť?

Ja si predstavujem taký ideál, aký bol kedysi v starom Grécku. Filozof, učenec, vzdelanec – vážená to osoba, ktorú vyhľadávali a posielali k nemu deti a mládež, aby ich niečo naučil. Postavenie učiteľa je dnes ďaleko pod touto úrovňou. A popravde, môžu za to aj samotní učitelia. Pedagogické školy vyrábajú davy absolventov, ktorí študovali predovšetkým kvôli titulu a učenie je posledná vec, ktorú chcú robiť (dôvodmi nemusia byť len peniaze, ale aj atmosféra, disciplína, správanie sa žiakov a pod.). Ak aj idú do školstva, sú často nedostatočne pripravení... nezávidím riaditeľom, ktorí si majú na trhu vyberať učiteľov do svojich škôl.

 

FYZIKÁLNE KONŠTANTY SÚ OTLAČKY BOHA V NAŠOM SVETE

Si učiteľom matematiky a fyziky. Čím sú tieto dve vedy pre teba inšpirujúce?

Tak to je otázka, na ktorú treba niekoľko strán (smiech). Pokúsim sa kratšie. Boh je Matematik a Fyzik. To si myslím. Fyzika je to prvé, čo tu po Veľkom tresku bolo. Neboli ani dejiny, ani jazyky, ani právo, ani biológia, ani filozofia, nič, iba vznikajúce častice, tlak, teplota, energia, priestor a začal plynúť čas. Rozvinulo sa to všetko do nádhery, do vesmíru, ktorý sa ešte stále zväčšuje a jeho rozpínanie sa dokonca zrýchľuje. Fyzika dáva predmet skúmania matematike. Matematika ako taká, je ten najprecíznejší „jazyk“, ktorý popisuje dianie okolo nás. Všetko tak, ako to Boh „naplánoval“ funguje s matematickou presnosťou.

Existujú také učebnice, onaké skriptá, ale školská matematika netrpí nedostatkom učebníc, ako iné predmety v školách. Môžete vziať do ruky trebárs zbierku úloh pre stredné školy z roku 1973 a nájdete tam rovnakú matematiku, ako v tých dnešných. Skúste to isté spraviť napríklad s učebnicou dejepisu... Matematika je nádherná skladačka, v ktorej je „šicko so šickym skapčano“ ako by povedali Poliaci. Matematika nás učí logicky myslieť, skladať argumentačný domček s pevnými základmi, rozvíja priestorovú predstavivosť, ... Elegancia niektorých matematických dôkazov plná dôvtipu je skutočne hodná velikánov, ktorí ich kedysi „vymysleli“...

Sú vo fyzike alebo matematike príklady, ktoré poukazujú, že Boh existuje a je Stvoriteľom?

Ani fyzika ani matematika nemajú a nesmú mať ambíciu dokazovať existenciu Boha. Pomocou fyziky a matematiky iba popisujeme náš svet. Existujú však oblasti vo fyzike, ku ktorým sa dá pristupovať rôzne. Spomeniem dva. Veľký tresk a fyzikálne konštanty. Vedci vedia teoreticky popísať, čo sa dialo tesne po Veľkom tresku, ale nevedia dôjsť až na úplný začiatok. Je tam istý nepredstaviteľne malý zlomok času, v ktorom sa ukazuje akási bariéra. Veriaci vedec si tam môže vložiť ten Boží impulz, z ktorého to všetko vzniklo...

Mnohé z toho, čo je, by nebolo, alebo by bolo úplne iné, vrátane samotného života, ak by boli základné fyzikálne konštanty čo i len trošička odlišné od svojich hodnôt. Nie je to teda tak, že kde to nejako vo vzorcoch fyzikom nesedí, tak tam "šľahnú" nejaké konštanty. Naopak, konštanty boli nastavené presne tak, ako sú z nejakého dôvodu (napríklad, aby tu vôbec mohol vzniknúť život) a sú preto pevnou súčasťou tých fyzikálnych rovníc. Ja to beriem tak, že fyzikálne konštanty sú odtlačky prstov nášho Boha v tomto svete.

Ak by bol Boh dokázateľný vedou, tak by to už nebola viera, ale poznanie. K poznaniu však dospejeme až tam...

Mnohí nemajú radi fyziku a matematiku. Ktoré predmety si nemusel ty?

Nerád sa učím naspamäť. Napríklad rozdelenia živočíchov, pomenovania kostí, roky v dejepise, kto kedy akú napísal poviedku a koľko mala hlavná hrdinka súrodencov... Nová maturita povolila používať matematicko-fyzikálno-chemické tabuľky. Je to legálny ťahák. Vzorec si vyhľadáte kedykoľvek a kdekoľvek. Podstatné je vedieť s ním pracovať a premýšľať.

Nemal som veľmi v obľube cudzie jazyky (to je dodnes môj handicap) a napríklad aj tie "zapamätávačky" z biológie. Na výške mi liezli krkom prakticky nepraktické všakovaké rozdelenia v pedagogike, v psychológii. Praktické časti tých predmetov (myslím teraz na riešenia situácii z praxe na seminároch, ale aj samotnú prax v školách) ma však bavili.

 

MÁM SLOBODU, ABY SOM PÍSAL

Patríš medzi niekoľkoročných blogerov. Odkedy bloguješ a čo bolo k tomu impulzom?

Od konca roku 2006. Presvedčil ma môj bývalý žiak. Najskôr som odolával, no potom ma zlomil. Že vraj mám zaujímavé názory a bolo by fajn, keby som to zavesil občas aj na web.

Na vlastnej koži si zacítil, že jeden krátky text môže zmeniť život. Ako to bolo?

Ja som vlastne nespravil nič, len som svoj hnev, alebo lepšie povedané rozčúlenie, dal na papier. Vlastne naťukal do blogu. Dôvodom bolo „vyrozprávať sa“ a odsúdiť chrapúňske konanie jedného otca, ktorý sa k svojej rodine správal nezodpovedne. Srdce mi poskočilo a slzy sa mi tlačili do očí, keď sa ozvala istá mladá pani, ktorá bola ochotná platiť nájom tejto opustenej mamičke s tromi malými deťmi. Mojou úlohou bolo zohnať dvojizbový byt. Podarilo sa. Tá rodinka bez otca mohla odísť z ubíjajúceho a bezútešného prostredia azyláku a mohli dôstojne žiť. Teraz sa situácia vyvinula tak, že tá milá pani kúpila dom a rodinka sa nasťahovala tam. Platia symbolické nájomné, deti chodia do školy, rastú a ich mama má viac dôvodov na úsmev...

Každý bloger sa musí vyrovnať aj s primitívnymi komentármi, ktoré sprevádzajú urážky a nadávky. Stretol si sa aj s týmto?

Z blogu SME som odišiel a mam vlastnú stránku. Čítanosť sa porovnať nedá, ale neľutujem to. Mám slobodu, ktorá je základným predpokladom toho, aby som písal. Odišiel som v čase, keď som písal viac a darilo sa mi v čítanosti i v karme. Bol som u nich kdesi v prvej desiatke (myslím ôsmy),  ale sú dôležitejšie veci. Bol som vyradený za názor z „Výberu SME“. Niekoľko článkov som ešte napísal, ale všimol som si v diskusiách, že to vyraďovanie „za názor“ postihlo aj iných blogerov. Pýtal som sa smečkárov prečo a dostal som odpoveď, že majú na to právo. Tak som sa z ich stránok odpratal. Blog beriem aj ako nejakú „kroniku“ mojich názorov, ktorú si snáď pozrú aj moje deti, či vnúčatá, keď tu už nebudem.

Na blogu SME to bolo s komentármi horšie, ale dokázal som sa baviť aj s nepríjemnými komentátormi. Len anonym má výhodu, že strieľa na vás zo zákopov a vy idete proti nemu s odhalenou hruďou. Je to nerovný boj, z ktorého treba vedieť aj vycúvať.

V ŠACHU SA ZA ZLÉ ROZHODNUTIA PLATÍ ROVNAKO AKO V ŽIVOTE

Hrávaš šachy. Ako si sa k tomu dostal?

Môj otec je mojim vzorom. Má charakterové vlastnosti, ako vytrvalosť, trpezlivosť, láskavosť a podobne, ku ktorým sa snažím priblížiť. A práve on ma priviedol k šachu. On hrával a ťahal k tomu aj svoje deti.

Aký je tvoj najlepší výsledok?

Najlepší turnaj i partie som odohral v Prešove ešte počas štúdií na vysokej škole. Boli to Medzinárodné majstrovstvá Slovenska. Tam som v jednom kole dostal súpera z Ukrajiny. Vitalij Zatonskih s Elom 2395. A senzačne som vyhral. (Ja som mal vtedy Elo niečo nad 1900 a teraz mám 2030.) V nasledujúcej partii som narazil na Vladima Ochotnika. Tiež Ukrajina, tentokrát Elo 2410. Držal som sa dlho, ale v časovej tiesni som spravil chybu a napokon prehral. Dnes, keď mám v rukách knihu od autora s menom Vladim Ochotnik, rád si na tých Ukrajincov spomínam.

Spomínaš elo. Čo to je?

Je to vlastne číslo (od 1000, čo je najslabšie, po momentálne najvyššiu hodnotu 2872, ktorú má čerstvý majster sveta Nór Magnus Carlsen), ktoré vyjadruje momentálnu výkonnosť šachistu. Vypočítava sa spravidla dva krát v roku. Existuje dômyselný vzorec (aha! zasa sme pri matematike (smiech)), ktorý obsahuje nejaký koeficient, ďalej je tam zahrnuté šachistovo momentálne Elo, priemerné Elo všetkých jeho súperov v danom období, percento bodov, ktoré získal. Potom sa z týchto hodnôt vypočíta, o koľko mu Elo stúpa, alebo klesá. Dalo by sa to ešte hlbšie a podrobnejšie, no niekoho by to mohlo unavovať. A kto túto srandu vymyslel? Fyzik. Americký profesor Árpád Élő. Pôvodom Maďar. Veľmi šikovný chlapec.

Šachy nie sú akčný šport, vyžadujú čas, ticho, premýšľanie. Čo ťa naučili?

Ďalšia otázka, pri ktorej treba premýšľať, ako skrátiť odpoveď. Šachy sú viac ako šport. A kto im rozumie vie, že akčnosti je tam až-až. Sústredenosť, trpezlivosť, cieľavedomosť, vytrvalosť, logické myslenie, boj so sebou samým a so svojimi slabosťami, uznanie kvalít súpera, pokora, ľudskosť, elegancia, rozmanitosť, nevyčerpateľnosť možností, kombinačné myslenie, pamäť. Všetko toto a nielen to sa spája so šachom. Keď som minule hral partiu so silným súperom a tá trvala 5 hodín, verte mi, že som prišiel domov uťahaný ako kôň. Myslenie a sústredenosť si vyžadujú energiu. A nie málo. V šachu sa za zlé rozhodnutia platí rovnako, ako v živote. Musíte mať cieľ, treba k tomu plán, hľadanie cestičiek. Šach formuje človeka. Ale šachu vďačím predovšetkým za jednu vec – je to výborný a prospešný zabíjač nepriateľa mládeže číslo 1 - nudy. Ja som také stavy nikdy nemal. Aj vďaka šachu.

Šachovnica je rozdelená na biele a čierne časti. Vnímaš svet a ľudí čiernobielo?

Boj dobra so zlom sa nedá vnímať nijako ináč len čierno-bielo. Ale medzi ľuďmi je to v tomto našom svete poriadne premiešané. Tento výrok poznáš? „Nechajte rásť spoločne aj pšenicu aj kúkoľ a potom...“ Raz sa všetko roztriedi, no my sme „odsúdení“ na hľadanie a nedokonalé rozlišovanie v poli. Každý z nás by mal prispieť aspoň malou kvapkou na misku váh, kde je nakvapkané dobro.

 

Fotografie: Mária Jakušová. 
© Copyright cesta+(2013).

 Fotografie vznikli aj v priestoroch Gymnázia Jána Bosca v Šaštíne, kde Marek vyučuje: www.gjb.sk

 

INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
DISKUSIA
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
Diskusia je zatiaľ prázdna. Buďte prvý, kto vyjadrí svoj názor.
NEWSLETTER cesta+
Prihláste sa na odber :)
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.