logo
konto fb rss email
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
INZERCIA

Vladyka Cyril Vasiľ na Skalke pri Trenčíne: Ľudia už nepracujú preto, aby mohli žiť, ale žijú preto, aby mohli pracovať

Publikované: 25.07.2017 o 16:08Autor: cesta+hodiny Prečítate približne za 11 minút
Prinášame Vám prepis časti homílie, ktorú predniesol vladyka Cyril Vasiľ na púti na Skalke pri Trenčíne.

...

Ktosi raz povedal tak vtipne povedal, že kultúru národa spoznáš podľa pomeru spotreby mydla a alkoholu, podľa čistoty staničných záchodov a úpravy dedinských cintorínov. Iní zas hovoria, že podľa postavenia a vnímania ženy v spoločnosti, podľa úcty k starším, podľa pomoci poskytovanej núdznym, chorým či postihnutým, podľa slovníka a spôsobu vyjadrovania mládeže alebo verejných činiteľov. A ja by som k tomu dodal, že aj podľa toho, kto je v danom národe uctievaný ako vzor, príklad hodný nasledovania.

A práve v tejto súvislosti, aj z mojich starých stredoškolských učebníc, aj popritom značnom ideologickom balaste, ktorým boli zaplnené, pamätám na svetlú výnimku. V gymnaziálnej čítanke bol uvedený kratší úsek z Maurovej legendy o živote svätého Andreja Svorada a Benedikta. Aj keď s mierne zľahčujúcim komentárom, že ide o typickú hagiografickú legendu. Ale slovo legenda nemá v pôvodine zmysel akejsi neoverenej rozprávky, ale ako niečo, čo je určené na čítanie, čo má slúžiť ako model, inšpirácia. A vtedy som sa prvýkrát dozvedel, čo pred tisíc rokmi považovali naši predkovia za vzor, model, ktorý formoval tvorbu ich hodnotového systému.

Pred tisíc rokmi si päťkostolský biskup Maurus považoval za dôležité predložiť našim predkom, žijúcim v uhorskom kráľovstve, bez ohľadu na ich národnosť, pôvod a stav, duchovný model svätého Andreja Svorada, pustovníka, žijúceho v dobrovoľne zvolenej samote, tvrdo pracujúceho na klčovaní lesov, premáhajúceho vlastné telo i jeho prirodzené potreby, zväzujúceho sa reťazou, ktorá prenikala až do vnútorností. A obraz mladého muža – svätého Benedikta, verne slúžiaceho svojmu duchovnému otcovi, nasledujúc jeho vzor, prijímajúceho bez odporu mučenícku smrť z rúk zbojníkov a nakoniec osláveného Božou milosťou cez osobitné znamenia.

 

Ora et labora

Teda na prelome prvého a druhého tisícročia, v časoch, keď sa Slovensko ešte len prednedávnom vynorilo na horizonte svojich aj európskych dejín, mal takýto model a vzor osobitnú výpovednú i formačnú hodnotu. Pozrime sa bližšie, v čom spočívala.

Začiatok druhého tisícročia bol obdobím, keď bol jednotlivec vnímaný a cenený len ako súčasť nejakého širšieho spoločenstva, člen kmeňa, gangu, obce, družiny či stavu. Pričom jeho spoločenské zaradenie bolo všetkým týmto nemenne určené. V takomto spoločenskom kontexte pustovník svojím životom dokazoval hodnotu a silu jednotlivca – jeho schopnosť individuálne sa presadiť, jeho osobnú, ľudskú dôstojnosť, patriacu každému človeku – bez ohľadu na jeho etnický či spoločenský pôvod. Pustovníkmi sa stávali mnísi, ktorí preukázali zrelosť v duchovnom živote. Stávali sa nimi aj kniežatá, králi, ako to uvádza jedna legenda o konci života kráľa Svätopluka. Ale rovnako aj tí, ktorých spoločenský pôvod nehral rolu pri tejto ich voľbe. A hoci neboli z urodzeného šľachtického rodu, ako napríklad svätý Andrej Svorad, ktorý bol zo sedliackeho rodu, ako hovorí legenda, svätosťou svojho života si získali úctu a vážnosť a o ich rady sa uchádzali mnohí, neraz aj najvýznamnejší predstavitelia spoločnosti.

V časoch, keď jedným z najhorších trestov bolo vyobcovanie – vyhnanie nejakého člena zo spoločenstva, čo sa prakticky rovnalo odsúdeniu na smrť, pretože pre jednotlivca bolo v tých časoch prežitie bez spolupráce s inými nepredstaviteľné, pustovník dokazoval, že samota nemusí byť odsúdením, strašiakom. Pustovník sa nebál samoty. Pretože zanechajúc všetko a všetkých, získal špeciálnu príležitosť na osobitné spoločenstvo s Bohom, nerušené žiadnymi rozptyľujúcimi faktormi. Ako rehoľník nasledoval regulu, zvolené pravidlo, ale súčasne dokazoval svoju osobnú zrelosť, keďže na zachovávanie tohto pravidla nepotreboval ochranné múry kláštora. Mních, živiaci sa tvrdou, každodennou, dobrovoľne zvolenou prácou.

Opäť to bola hodená rukavica starovekému, barbarskému, pohanskému vnímaniu práce, ako akejsi výlučnej povinnosti podriadeného – sluhu, ženy, čohosi, čo je časťou nemenného údelov otrokov, rabov, nevoľníkov.

Benediktínske ora et labora (modli sa a pracuj) bolo a je revolučnejšie ako Marxov kapitál aj manifest komunizmu dokopy.  Práca nemusí byť len božím trestom za hriechy či dôvodom triedneho boja, ani len údelom tej nešťastnejšej časti ľudstva, ktorá si nemôže dovoliť sladké ničnerobenie. Práve naopak, práca môže byť prostriedkom na transformovanie sveta. Môže byť aktívnou spoluúčasťou na božom diele. Toto učil svojím príkladom svätý Andrej Svorad. 

 

Zbojníci hľadali dukáty

Pustovník ako svätý Andrej si dokonca odpieral potrebné a dovolené veci, ako odpočinok, minimálne pohodlie. A spôsobom nevídaným, nenapodobiteľným a nenasledovateľným si ukracoval z jedla, zo sna. Zaiste, popis jeho dobrovoľných strádaní neudivuje len nás, pohodlím poznačených ľudí tretieho tisícročia, ale bol šokujúci aj pred tisíc rokmi, kedy všetci žili oveľa jednoduchšie, chudobnejšie, v menej pohodlných životných podmienkach. Pre nich bol Svoradov príklad dôkazom, že ľudská vôľa dokáže ovládnuť nielen okolitú prírodu, ale nejakým spôsobom dokonca aj naše prirodzené potreby a sklony. Aj telo sa dá dať na reťaz. Svätý Andrej Svorad to dokonca dokázal aj fyzicky, aby poukázal  na túto duchovnú možnosť.

V časoch, keď nezištná dobrovoľnosť , nezištná služba blížnemu bola viac-menej neznámym pojmom a sluhovské postavenie bolo nutným zlom, sa svätý Benedikt dobrovoľne stáva Svoradovým posluhujúcim a pomáhajúcim spoločníkom, svedkom jeho askézy, nasledovníkom jeho príkladu.

Keďže Cirkev prostredníctvom svojich inštitúcií stále dokazovala a dokazuje, že je v podstate schopná veľmi dobre a rozumne spravovať a zveľaďovať zverené pozemské dobrá, svätý Benedikt sa stal vo svojom mladom veku obeťou predstavy minulosti, rozšírenej u rôznych zbojníkov, že istotne každý mních či kňaz nerobí vo svojom živote nič iné, len sedí na truhlici plnej dukátov. A preto u Benedikta zbojníci hľadali dukáty. Jeho zavraždením nezískali nič, ale Cirkev získala nového mučeníka a vzor nezištnej bratskej lásky.

 

Pustovník nie je čudák

Keď som ako gymnazista prvýkrát čítal Maurovu legendu o svätom Andrejovi Svoradovi a Benediktovi, nemohol som tušiť, že sa raz na mieste našich starobylých svätcov budem môcť spoločne zamýšľať nielen nad tým, čo z ich vzoru bolo inšpirujúcim pre našich predkov pred tisíc rokmi, ale predovšetkým nad tým, ako môže byť ich vzor inšpirujúci aj dnes pre mňa osobne, pre všetkých nás, pre našu generáciu na začiatku tretieho tisícročia. Pokúsme sa ešte hlbšie, ďalej identifikovať niektoré prvky, ktorých aktuálnosť zaujme aj dnešnú dobu.

Pustovník svojím životom dokazoval hodnotu a silu jednotlivca – jeho schopnosť individuálne sa presadiť, i osobnú ľudskú dôstojnosť.  Súčasne sa pri pustovníkovi ako svätý Andrej Svorad, ale jedným dychom pripomína aj to, že bol členom kláštorného spoločenstva, s ktorým nestratil duchovnú spojitosť. Dnes, v časoch prepiateho duchom individualizmu, nám to pripomína, že aj najhodnotnejší jednotlivec potrebuje zdieľať svoj život, získané skúsenosti i dosiahnuté výsledky.

Pustovník – to nebol, ani nie je čudák, strániaci sa spoločenstva ľudí. To nie je egoista, uzatvárajúci sa do svojho vlastného sveta a mysliaci výlučne na svoje osobné, takzvané duchovné dobro. Práve naopak, je oporou, znamením pre tento svet.

Trochu mi tento aspekt kontemplatívneho života pomohla lepšie pochopiť jedna mníška, rehoľná sestra, dnes opátka kontemplatívneho kláštora v Ríme. Prvýkrát som ju stretol pred viac ako dvadsiatimi rokmi ako vedúcu skautingu. Dievča plné iskry, radosti života, optimizmu – dievča, ktoré priťahovalo všetkých ako magnet.  Jej vstup do kontemplatívneho kláštora bol pre mnohých prekvapením. Ten istý optimizmus, tá istá iskra, magnetizmus – to všetko ju charakterizuje aj dnes, a aj preto do kláštora zavítajú mnohí ľudia, hľadajúci svoju vlastnú životnú cestu.  Bol som pri tom, keď sa jej pri takomto stretnutí niekto spýtal, či jej nechýba vonkajšia aktivita, či by nebolo  lepšie, keby bola v nejakej činnej reholi. Jej jednoduchá odpoveď bola pre mňa prekvapením:  „Apoštolsky aktívny človek, či už laik, alebo zasvätená osoba v kňazstve či reholi, svojou činnosťou, životom ohlasuje, prináša Krista doprostred sveta – do prostredia, v ktorom žije, do ktorého vstupuje. Ja tu, v tomto uzatvorenom kontemplatívnom kláštore, som svojím životom v modlitbe účastná na tomto pohybe v opačnom smere – lebo tu prednášam a prinášam celý svet pred Krista, a to všeobecne i konkrétne – prosiac za tých, ktorí ma prosia o modlitbu a ktorí sa mi zverujú so svojimi životnými problémami.“

Povedal som si: „Bravo, sestra!“ Keď som počul túto jednoduchú odpoveď, pretože aj mne pomohla lepšie pochopiť zmysel kontemplatívneho zasväteného života. Jej odpoveď mi pomáha aj lepšie chápať odkaz svätého Andreja Svorada i svätého Benedikta. O svätom Andrejovi Svoradovi čítame, ako namáhavo klčoval les, ako takpovediac bojoval s prírodou.  Vytváral tak v našich starodávnych pralesoch miesto na život. To vždy bola, aj je, namáhavá práca – vydobýjať od prírody kus zeme a robiť ju plodnou, úrodnou, prospešnou.  Ale tento konkrétny prínos pri zveľaďovaní zeme má aj svoj duchovný rozmer, aj duchovný odkaz.

 

Bojovať s prírodou

Každý človek je povolaný k tomu, aby aj za cenu vynaloženej námahy, ba dokonca za cenu boja zveľaďoval, ovládal mu zverenú prírodu, aj tú našu vnútornú. Aj ja dnes musím každý deň klčovať prales mojich vášní, orezávať vytŕčajúce vety slabostí, skryté korene závislostí , presekávať sa džungľou egoizmu, dovoliť preniknúť lúčom Božieho slnka cez košaté koruny pýchy a chytráctva. Ak chcem, aby moja príroda bola užitočná, aby prinášala ovocie, musím s ňou neustále bojovať. Neustále klčovať, osekávať, plieť, preorávať, zasievať dobré semeno, o ktoré sa ďalej treba starať.

Svätý Andrej Svorad si vo svojej asketickej horlivosti opásal pás reťazou, ktorá mu prakticky vrástla až do tela. Dnes sa nám podobný typ askézy zdá absurdný, smiešny, neprijateľný... Možno dnes nikto neočakáva, že sa budeme navzájom povzbudzovať k tomu, aby sme sa obopínali reťazami, ale skúsme sa na toto Andrejovo asketické gesto spred tisíc rokov pozrieť trochu viac duchovným pohľadom a vnímať viac symbolický odkaz pre nás, ľudí začiatku tretieho tisícročia.

Aj dnes si totiž musíme uznať, že človeku vždy bolo, je a bude ťažko krotiť túžby vlastného brucha, a to nielen v jeho anatomickom význame, ale všetkého toho, čo vyplýva zo základných biologických inštinktov, požiadaviek či žiadostivostí, ktoré nás spájajú so živočíšnym svetom.

Dnes je slovo askéza v slovníku označované ako cudzie slovo. A je chápané skôr ako archaizmus, ako niečo, čo sa dnes už veľmi nepoužíva, nenosí. Dnes nepoužívame už nielen slovo, ale ani pojem, ktorý by zodpovedal zmyslu askézy. Nehovoríme už takmer vôbec  o pôste, v najlepšom prípade na limitovanie negatívnych dôsledkov bohatého jedla hovoríme radšej o diétach.

V iných oblastiach našich biologických potrieb a túžob sme ešte nedospeli ani ku konceptu diéty. Akoby sme zostali zaseknutí, alebo akoby sme sa vrátili do starorímskych čias. Pretože málokto sa dnes odváži hovoriť o tom, že existuje aj niečo také, ako možnosť či potreba zdržanlivosti. Ako všeobecné riešenie sa takmer výlučne ponúka len pestrá paleta priemyselnej, chemickej antikoncepcie, či dokonca ešte drastickejšie – takpovediac vražedné riešenia. Predstava asketickej reťaze, zväzujúcej či limitujúcej požiadavky môjho tela s jeho vášňami, by pre mnohých dnes bola na smiech. A to najmä pre tých, ktorí chcú žiť celkom slobodne, nespútaní nijakým, a už vôbec nie náboženskými, predstavami a predpismi neviazane, respektíve, ako sa niekedy hovorí – akoby z reťaze odtrhnutí.

Je naozaj smutné, že tento termín, ktorý sa u nás pôvodne používal pre nerozumný dobytok, ktorý sa utrhol z reťaze, nám dnes celkom spontánne napadá pri opise a komentovaní životného štýlu, ktorý je vraj považovaný za celkom normálny a slobodný, oslobodený od náboženských predsudkov. A myslím, že trochu aj od zdravého rozumu.

 

Regulovať svoj život

Svätý Andrej Svorad a Benedikt dodržiavali regulu, pravidlo. Ako často si na sebe uvedomujem, že moje rozhodnutia pre dobro, pre horlivejší kresťanský, ale aj hodnotnejší ľudský život sa síce rýchlo rodia, aj pod vplyvom istého pozitívneho nadšenia, správne orientovanej túžby, ale že po čase mnohé z mojich predsavzatí začínajú ochabovať.

Ak si niekto z vás tiež kládol také novoročné predsavzatia, ktoré už na Veľkú noc nevedel ani vymenovať alebo si na ne spomenúť. Niekedy dokonca akoby som aj ja tratil nádej, že si nejaké predsavzatia dokážem urobiť. Akoby jediným stabilným prvkom môjho duchovného života bola jeho nestálosť, nestabilita.

Príklad našich dnešných svätých nám dodáva nádej, pretože potvrdzuje, že napriek akejkoľvek ľudskej slabosti dokáže každý človek v spolupráci s Božou milosťou učiniť svoj život takým, že bude prispôsobený istému životnému pravidlu, že dokáže svoj život regulovať.

V časoch našich svätcov bola práca považovaná za niečo podradné, a preto bolo potrebné dať jej správny rozmer, dôstojnosť. Na prahu tretieho tisícročia sa stretávame s fenoménom takého zainteresovania o prácu, ktoré začína byť až prehnané. Niekedy sa totiž zdá, že ľudia už nepracujú preto, aby mohli žiť, ale že žijú preto, aby mohli pracovať. Často sú k tomu nútení okolnosťami, nie je to ich voľba. Často ich do takejto situácie vháňajú bezcitní a ziskuchtiví zamestnávatelia či tvorcovia ekonomických a sociálnych modelov a projektov, ale neraz sa k takémuto totalizujúcemu pracovnému nasadeniu „hecujeme“ tak trochu aj sami.

Stávame sa závislými na práci, workoholikmi. A v takých situáciách opäť potrebujeme, aby k nám cez príklad svätého Andreja Svorada a Benedikta zarezonovalo aj to prvé slovo z benediktínskeho dvojslovia – ora et labora. MODLI SA a pracuj. Maj na mysli aj svoj duchovný život vo všetkých jeho formách. Ak sa v návale práce, vymýšľania, plnenia povinností zamotám natoľko, že potom mi už chýba čas, chuť, ba nakoniec aj schopnosť pre modlitbu, pre ora; ak práca pohlcuje akýkoľvek môj čas, ktorý by som mohol venovať rozvíjaniu ľudských, rodinných vzťahov; ak je práca pre mňa všetkým, tak sa môj život stane opäť nevyváženým, asymetrickým, nakloneným na jednu stranu ako šikmá veža v Pise. Povestnú šikmú vežu ale trvalo monitoruje a zachytáva pred pádom celý tím inžinierov. Kto ale zabráni zrúteniu môjho vnútra, ak zanedbávaním modlitby, zdravých medziľudských vzťahov kvôli pracovnej vyťaženosti posuniem ťažisko mojej stability tak, až sa stane celý život nestabilným? Ak budem v mojom živote všetko podriaďovať len robote, tak riskujem, že sa stanem robotom. Nuž, hľa, koľko podnetov ponúkajú životy svätých Andreja Svorada a Benedikta počas celých stáročí, ako sa prihovárajú aj nám.

...

Snímky: Martin Ližičiar
Medzititulky: redakcia

DISKUSIA
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
Diskusia je zatiaľ prázdna. Buďte prvý, kto vyjadrí svoj názor.