logo
konto fb rss email
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
INZERCIA
Ivona Roncová
hodiny Prečítate približne za 2.5 minúty
Trpasličí obor

Keby som mala opísať svoj život ako nejaký pohyb z miesta môjho narodenia na miesto, kde sa nachádzam teraz, keby som mala vymyslieť každému okamihu svojho života nejaký spôsob prepravy alebo by som mala hovoriť o krajinách či miestach, ktorými som prechádzala, keby som mala vymyslieť názvy rôznych období svojho života, bolo by to strašne nadlho.

Písala by som o obdobiach sucha, prázdnoty, ľadu, chladu, niekde na Sibíri či Antarktíde, zdieľajúc svoj život s tučniakmi a tuleňmi. Písala by som o obdobiach dažďov, bláznivého apríla, v ktorom som sa narodila, neustáleho chaosu a neporozumenia, mnohých otázok bez odpovedí. Alebo by som písala o jeseni, jej mnohých farbách, padajúcom lístí, jemnom vánku a daždi. Alebo by som písala o lete, o všetkej tej zábave na kúpaliskách, dovolenkách pri mori, sladkom a šťavnatom ovocí a dlhých voľných chvíľach ničnerobenia.

Každé obdobie prinieslo niečo iné. Občas ani neviem presne povedať, v akom sa nachádzam práve teraz a či je to vôbec dobré, alebo zlé. Jednoducho neviem. Obdobia sa neustále menia. Ľudia akoby odchádzali, aby mohli prísť noví. Odchod niekoho či strata nosí v sebe tak mnoho bolesti a smútku, že veľakrát nechceme vidieť, že už nastalo niečo nové. Že Boh nám dáva možnosť zakúšať svoju lásku, svoje objatie, svoje milosrdenstvo a milosť skrze niekoho iného, niečo nové. Že sme veľakrát tak veľmi premožení danou situáciou, že sa vôbec nevieme, ba ani len nechceme pohnúť z miesta. Lebo nás nečaká nič lepšie a vlastne, horšie to už tiež nebude.

Akoby sa pred nás postavil najväčší obor na svete. Vidíme mu akurát tak na kolená, je taký obrovský. Hovoríme si, že už nie je normálne, čo sa deje. Chce to odvahu, hľadieť mu na nohy a vidieť, že je dvakrát a možno aj viackrát väčší ako my sami. A tak stojíme a premýšľame. Takto to isto nedám. Tento boj už nevyhrám. Mala by som sa vzdať, lebo ma aj tak nič dobré nečaká. Nech už si s mojím životom robí, čo len chce.

A on si veru aj robí. Lebo nech už to bolo čokoľvek akokoľvek veľké, vo chvíli, keď sa mu oddáme, sa to stáva väčším. Lebo zrazu sa náš smútok zmnohonásobil, nastal čas depresie a tmy. A prečo?! Vzdali sme sa nádeje. Hej, aj toto poznám.

Chce odvahu čeliť takýmto obrom. Ale potrebujem ti niečo povedať. Potrebujem, aby si vedel, že mnohokrát, vlastne väčšinou ten obor vôbec nie je skutočný. Väčšinou vôbec nie je taký veľký. Väčšinou je on ten, ktorý hľadí na naše kolená a nevie, či sa mu podarí zastrašiť nás. No jemu sa to darí. Ale prečo?!

Jednoducho povedané, vzdali sme to s možnosťou, že Bohu je možné všetko. Jednoducho sme prestali veriť. Neprestávame veriť v neho, ale prestávame veriť jemu. Prestávame veriť v jeho moc hýbať vrchmi, oddeľovať moria, spôsobovať dážď, utišovať búrku. Zabudli sme na to, že keď mu dovolíme, môže prevziať kontrolu nad našimi obdobiami.

Boh, bezpodmienečná láska, nás pozýva k odvahe čeliť tým trpasličím obrom a správať sa ako víťazi. Lebo Ježiš už dávno zvíťazil!

Amen?!

...

Tí z vás, ktorí radi čítate moje príspevky, ma môžete aj častejšie čítať na mojom vlastnom blogu https://iwonblog.wordpress.com – ktorý je plný takýchto príbehov a všetkého možného o mojom živote.

A pokiaľ ma radi čítate, je možné dať mi hlas (v prípade, že sa vám moje písanie naozaj páči):

http://www.blogerroka.sk/2015/iwonblog/

Vďaka veľká všetkým! S láskou, Ivonka.

...

Snímka: Flickr.com (CC licencia)

INZERCIA
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
DISKUSIA
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
Diskusia je zatiaľ prázdna. Buďte prvý, kto vyjadrí svoj názor.
NEWSLETTER cesta+
Prihláste sa na odber :)