logo
konto fb rss email
INZERCIA
INZERCIA

Pán nepotrebuje naše slová, potrebuje nás

Publikované: 02.12.2017 o 00:00Autor: Marcela Bagínováhodiny Prečítate približne za 4.5 minúty
Občas sa motám, dokonca aj v modlitbe. Hovorím piate cez deviate alebo sa mením na rapkáč. Chcem, aby ku mne prehovoril Boh, ale prajem si, aby povedal to, čo chcem počuť. Iné slová sú neprípustné. Poznáte to? Aj o tom je náš zápas s Bohom.

Jedno je však isté – Boh nám nedovolí, aby sme nad ním zvíťazili. Vedie nás po cestách i po blate. Je s nami a pozerá sa nie na naše pery, ale na srdce.

Ak sa rútime do záhuby, stavia nám do cesty prekážky. Vždy má pre nás plán, ako sa k nemu vrátiť. Dôležité je, aby sme ho hľadali celým srdcom a nežili vo svojej pravde. 

Spomínam si na svedectvo istej vysokoškoláčky. Išla z prednášok a náhodou zablúdila do kostola. Bola veriaca, pravidelne pristupovala k sviatostiam a nezanedbávala ani dobré skutky.  Do chrámu prišla len preto, aby mala na chvíľu pokoj. Lenže kňaz, ktorý práve stál na kazateľnici, nezmĺkol. Bolo to v čase Adventu a duše tejto dievčiny sa dotýkali slová:

„Vy, čo tu stojíte, dovoľte svojmu srdcu, aby sa vybralo na cestu do Betlehema. Nehrajte sa na silných a dobrých. Do maštale vojdite takí, akí ste, plní špiny, hriechov...“

„Ešte to,“ pomyslela si, „aby som do Betlehema prišla so špinavým srdcom. Mňa sa to netýka.“

A veru sa aj chvíľu zdalo, že má pravdu. Kňaz vymenúval, čo má robiť na ceste za Ježišom, a ona si v duchu robila fajky a mastila svoje ego.

Zarazilo ju, keď povedal, že traja mudrci boli múdri nie preto, že prekonali dlhú cestu, ani preto, že sa nevrátili k Herodesovi, aby mu podali správu o narodení Ježiša, ale práve preto, že odovzdali dary a s prázdnymi dlaňami, unavení z cesty čakali na to, čo im pripravil Boh.

„Máte prázdne dlane? Môže vám Boh niečo dať?“ Ozývalo sa z kazateľnice. „Ste pripravení prijať jeho dary?“

Vysokoškoláčka si pomyslela, že je dospelá a ak Ježiš nosí niekomu dary, tak sú to deti. Chcela sa zahĺbiť do seba, odísť mysľou od slov kazateľa, ale Boh ju akoby držal nakrátko.

„Neodchádzajte tieto Vianoce z Betlehema naprázdno,“ prosíkal staručký kňaz a hľadel pred seba. „Prijmite to, čo má pre vás pripravené malý Ježiš.“

Vyšla z chrámu. Uvedomila si, že má strach. Bojí sa prijať to, čo by jej Boh prípadne mohol dať.

Je jednoduchšie ísť za ním cestou skutkov, svätých omší či spovedí. Ale nechať sa obdarovať? To je už niečo iné! Dovoliť Ježišovi, aby vzal do rúk jej život? Čo ak bude chcieť od nej niečo, čo sa jej nebude páčiť? 

Bola rada, keď zatvorila za sebou dvere na internátnej izbe. No bolo neskoro. Boh sa prihovoril jej duši a ona začala pátrať po posolstve, ktoré v sebe skrývali slová kazateľa. Vzala Božie slovo a pred očami sa jej hneď objavil prorok Eliáš. (1Kr 19) 

Muž, ktorý naplno slúžil Bohu, ktorý bol svedkom zázrakov, sa zľakne ženy, hriešnej Jezabel. Dozvie sa, že ho chce zabiť, a preto pred ňou uteká. Je unavený. Prichádza na púšť a sadá si pod borievku. Opustila ho radosť zo života. Chce zomrieť. Ale má strach zo smrti, ktorú mi pripravuje Jezabel. Modlí sa: „Teraz už dosť, Pane! Vezmi si môj život! Veď ja nie som lepší ako  moji otcovia.“ (1Kr 19, 4)

Eliáš si uvedomuje svoje hriechy a prosí, aby sa jeho život skončil. Zaspáva a jeho srdce je naplnené bolesťou a vyčerpaním.

Boh sa s ním neháda, neprotirečí mu, nepresviedča ho o svojej pravde, ba dokonca ho ani nepovzbudí. Nechá ho na chvíľu v jeho vlastných „smrteľných“ úzkostiach a v biede. No keď už spí hlbokým spánkom, posiela anjela, ktorý ho prebudí a vraví: „Vezmi a jedz.“ Eliáš pri hlave nachádza podpopolný pecník a krčah vody. 

Až v tejto chvíli si vysokoškoláčka uvedomuje, že aj ona, rovnako ako Eliáš, má všetkého plné zuby. Neprosí síce o smrť, ale chcela by mať od všetkých pokoj. A Boh? Ten sa rozhodol prehovoriť, hoci ešte stále nerozumie tomu, čo jej chce povedať. No jedno je isté. Ako anjel priniesol Eliášovi jedlo, aj ona prijíma pokrm pre večný život.

Po odchode anjela Boh ešte chvíľu mlčí, no potom ho náhle pošle znova. Eliáš v akejsi neznámej sile ide znova na cestu. Putuje štyridsať dní a štyridsať nocí až k Božiemu vrchu Horeb. Tu nocuje v jaskyni a hoci je unavený po dlhej púti, počuje Pánov hlas. Ten sa ho pýta: „Čo tu robíš, Eliáš?“ A odpoveď. Už to nie je prosba o koniec, o smrť, ale o život.

Čas putovania využil na to, aby si usporiadal si myšlienky. S radosťou vyhlási: „Som plný horlivosti za Pána zástupov! Veď moji súkmeňovci porušili zmluvu s tebou, ničia tvoje dielo, prorokov zabíjajú mečmi. Ostal som len sám, ale aj mňa chcú zabiť, aj mne chcú vziať život.“ (porov. 1Kr 19, 9-10)

Už sa nesťažuje, skôr dôveruje. Vie, že Boh má moc ho uchrániť. A ten istý Boh ho pozýva na stretnutie s ním. Najskôr prichádza mocný vietor, veľký a prudký. Láme skaly, ale Boh v ňom nie je. Nie je ani v zemetrasení a ba dokonca ani v ohni. Prichádza až v lahodnom šume. Keď ho Eliáš vidí, zahalí si plášťom tvár a stojí pred vchodom do jaskyne, na mieste, kde mu prikázal Pán.

Už nepotrebuje slová. Stačia myšlienky. Je s Pánom a nazerá na neho. Pozerá sa do jeho srdca a vie, s istotou sa presvedčil o tom, že Boh neničí, ako to robí vietor, ani nerozdeľuje pevninu, ako sa to deje pri zemetrasení a ani nespaľuje prírodu, ako to robí oheň. Pán prechádza, Pán prichádza. Pán je a obdarúva dušu človeka svojou prítomnosťou.

Dievčina, ktorá v ten deň zložila skúšku z anatómie, netušila, že Pán si ju volá, aby zložila aj druhú. Rovnako ako Eliáša ju Boh vtiahol do školy načúvania i nazerania. Do školy ticha a kontemplácie.

Pán nepotrebuje naše slová, Pán potrebuje nás. Naše srdcia také, aké sú, a hlavne otvorené dlane.

Blížia sa Vianoce a aj teba, aj mňa pozýva do svojej školy. Túži, aby sme sa s ním stretli nielen v modlitbe, ktorá prúdi z našich perí, ale v modlitbe, ktorá vychádza z hĺbky srdca. Aby sme aj my, rovnako ako mudrci či pastieri, pokľakli pri jasličkách a v malom dieťatku z dreva či plastu videli oveľa viac. Božieho Syna, ktorý nám daroval večný život.

Pána všetkých pánov, ktorý rozumie každému nášmu dňu a túži po tom, aby sme boli pri ňom, spojení tak, ako keď matka hojdá v lone svoje dieťa.

Túži aj nám dať dar kontemplácie, dar nazerania, dar, kedy sa naše srdce spojí s tým jeho.

Ale túžime po tom aj my?

Možno áno, možno nie . Možno je Advent pre nás časom, kedy si povieme, že spoveď a polnočná stačí. No pravda je niekde inde. Boh nám chce dať dary a nie hocijaké, ale chce nám dať sám seba. Vyžaduje si to ticho a čas, prosbu k nemu, otvorené srdce... O ostatné sa postará on.

Iste nás osloví, možno cez slová kazateľov alebo Božie slovo. A možno sa nám prihovorí len tak, v tichu. Pravda, ak mu to dovolíme.

DISKUSIA
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
Diskusia je zatiaľ prázdna. Buďte prvý, kto vyjadrí svoj názor.