logo
konto fb rss email
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
INZERCIA

Rektor seminára Ján Viglaš: Za bohoslovca, ktorý si je vedomý svojich limitov, sa viem ľahšie zaručiť

Publikované: 06.01.2014 o 15:52Autor: Martin Ližičiarhodiny Prečítate približne za 20 minút
Sedeli sme v pracovni rektora banskobystrického kňazského seminára, ktorý, paradoxne, nikdy nechcel byť kňazom ani učiteľom. V zaujímavej debate sme hovorili o tom, čo motivuje mladých mužov ísť do seminára, ako sa bohoslovci trénujú na kázne a spovede a prečo potrebujú ku kňazstvu gréčtinu a hebrejčinu. A napríklad aj o tom, prečo počet povolaní klesá. Rektor Kňazského seminára sv. Františka Xaverského v Badíne. Kňaz a učiteľ Ján Viglaš (43).

Kedy ste začali vnímať povolanie byť kňazom?

Nikdy som nevedel, čím chcem byť, a preto som nemal rád otázky typu: čo chceš v živote robiť? Napríklad na hodinách výtvarnej výchovy bolo pre mňa utrpením, keď sme mali kresliť to, čím chceme byť. Spoľahlivo som vedel povedať iba, že nechcem robiť dve veci: byť kňazom a učiteľom.

Je to paradoxné, sedíme dnes pred vami, máte kolárik a ste rektorom seminára.

(Smiech).  Áno, momentálne som aj kňazom, aj učiteľom. A ešte som nechcel byť lekárom a dnes sa venujem aj morálnej teológii a v nej špeciálne bioetike.

Cesta k môjmu povolaniu prišla postupne. Nemôžem povedať, že by som nikdy tieto myšlienky necítil. Skôr som sa im bránil, preto som nemal rád otázky, či by som nechcel byť náhodou kňazom. Ak som tušil, že by mohla táto otázka od kňazov padnúť, vyhýbal som sa im.

Kedy prišiel ten zlom?

Bolo to na konci komunizmu, keď sa dalo ísť na teológiu len z gymnázia. Chodil som na gymnázium, často som miništroval, mnohí prirodzene očakávali, že pôjdem za kňaza. Keď som v 18 rokoch maturoval, nemal som ešte v tejto otázke jasno. Cítil som však, že tu ide o moje celoživotné smerovanie. Dal som sa teda ešte na dvojročné nadstavbové štúdium, postupne som prestať miništrovať, a potom som šiel aj na vojenčinu, aby som sa stiahol z okruhu ľudí, ktorí to očakávali. Potreboval som si tieto veci ujasniť sám v sebe a rozhodnúť sa bez vonkajšieho tlaku. Chcel som byť sám so sebou a sám pred Bohom. Definitívne som sa rozhodol vo veku 20 rokov, krátko pred odchodom na vojenčinu. Svojmu okoliu som to však oznámil až o rok a pol, keď som si podával prihlášku do seminára.

Musím však spomenúť aj to, že predsa len pri rozhodovaní mi veľmi pomohol jeden kňaz, jediný, s ktorým som dokázal o tom hovoriť – práve preto, že ten ma do toho nikdy netlačil. Pritom to bol kňaz, ktorý si všimol, že by som mohol mať kňazské povolanie, keď som mal nejakých 11 – 12 rokov a pôsobil v našej farnosti ako kaplán menej než jeden rok. Získal si ma, tak som s ním zostal v kontakte. Poznal ma najlepšie a vedel čakať, kým sám túto tému neotvorím. A to bolo prvýkrát asi až v 18 rokoch.    

 

MUSÍME PRESKÚMAŤ ICH MOTIVÁCIU

S akými úmyslami prichádzajú dnes mladí muži študovať do seminára?

Takmer všetci majú úprimný úmysel stať sa kňazom. Vychádzame z toho, že sú presvedčení o tom, že ich volá Boh, a našou úlohou je preskúmať ich motiváciu. Úmysel a motivácia sú veci, ktoré sa prelínajú. Občas zistíme, že skutočnou motiváciou môže byť niečo, čo si sami dostatočne neuvedomujú. Napríklad predstava pomerne pohodlného života alebo dobrého zabezpečenia. Nie je to len problém afrických krajín, kde chlapci vedia, že ak sa stanú kňazmi, budú mať zabezpečené sociálne istoty. Rovnako to môže byť aj u nás. Život kňaza nie je väčšinou extra luxusný, ale dá sa zariadiť pohodlne.

Našou úlohou je prejsť cez tieto motivácie a pripraviť ich na to, že život kňaza sa síce dá zariadiť s pohodlím, ale nikdy to nebude šťastná voľba a beda kňazovi, ktorý tak urobí. Musíme ich pripraviť na to, že ak sa naozaj chcú stať kňazmi, bude tento život možno omnoho ťažší, ako si to dnes myslia. Ale aj krásny zároveň.

Existujú aj ďalšie motívy?

Môžu byť skryté motivácie, ktoré taja. Niekto môže byť homosexuálne orientovaný, a tak logicky inklinuje k prostrediu, ktoré je jednopohlavné. Inými slovami: jeho pravou motiváciou je viac čisto mužské prostredie než kňazstvo.

Je to podobné ako pri sviatosti manželstva, že ak človek niečo zatají, sviatosť je neplatná?

Sviatosť manželstva si vysluhujú snúbenci navzájom, preto sa ich kňaz pýta, či pred sebou nezatajujú niečo, čo by raz mohlo byť príčinou ich manželského rozkladu. Ak by jeden z nich po uzatvorení manželstva prišiel na nejakú závažnú skutočnosť, o ktorej predtým nevedel, napríklad trestné stíhanie, väznenie alebo psychické ochorenie, a ktoré ten druhý partner zatajil z obavy, aby si to nerozmyslel ešte pred sobášom, tak sa ten prvý partner oprávnene bude cítiť podvedený.

Pri sviatosti kňazstva je to trochu iné, lebo ak bola dodržaná forma (biskup položil ruky a vyriekol konsekračnú modlitbu) a je tam matéria (svätenec), vysviacka je platná. Muselo by sa dokázať, že daný kandidát vôbec nemal úmysel stať sa kňazom a celé to bolo z jeho strany fingované, napríklad išlo o nastrčeného agenta, ako to bývalo za komunizmu.

 

NIEKEDY UŽ PRI PRVOM KONTAKTE VIDIEŤ, KTO NIE JE SÚCI

Existuje pred vstupom do seminára nejaký filter, ktorým vyberiete "správnych" uchádzačov?

 

Tí, čo sa hlásia, musia spĺňať základné predpoklady: dosiahnutý vek, krst, birmovka, odporúčanie od farára alebo kňaza, ktorý záujemcu pozná. Treba priložiť aj svedectvo lekára o zdravotnom stave. Psychické a inteligenčné schopnosti sa preverujú najmä počas štúdia. No ešte pred prijatím do seminára sú pre nás dôležitým filtrom psychotesty ako súčasť prijímacích pohovorov.  V seminári môžeme potom každodenne pozorovať, ako sa študenti prejavujú.

Máte štatistiky, koľko mužov prejde alebo neprejde?

Je to rôzne; z týchto čísel nerobíme štatistiky. V niektoré roky vypadne viac kandidátov, v niektoré ani jeden. Niekedy sa hlásia šiesti, vezmeme šiestich, inokedy siedmi, troch nezoberieme.  Občas je už pri prvom kontakte evidentné, že niektorí nie sú súci. Veľmi nám môžu pomôcť farári a kňazi, ktorí by mali byť takým prvým „filtrom“. Ak dobre poznajú záujemcov o kňazstvo a vedia, že by boli problematickí, tak je pre nás veľmi užitočné, ak im povedia otvorene a úprimne: Nehnevaj sa, ale naozaj na to nemáš. Je zbytočné, aby si si podával prihlášku, pretože ťa poznám a viem aj o kritériách, ktoré sa na kandidátov kňazstva kladú. Bolo by odo mňa neférové, keby som ti to nepovedal takto otvorene.

Je toto svedectvo dôležité?

Je pre nás veľmi dôležité. Aj počas celej prípravy na kňazstvo v seminári sa pýtame kňazov na ich svedectvo, ale aj na to, aké svedectvo vydávajú veriaci z danej farnosti o kandidátovi, ako sa napríklad správa doma počas prázdnin. Iste, nemusí to byť vždy smerodajné. Sú situácie, keď vieme, že si bohoslovec s kňazom nerozumie alebo samotný kňaz má nejaké problémy: môže byť konfliktný typ a nepozerá sa na veci objektívne. Aj tak si však svedectvo pýtame. Niekedy stačí jeden postreh, ktorý sa napokon ukáže veľmi dôležitý.

Dá sa slovami popísať to, akým spôsobom Boh volá človeka?

Každé povolanie je individuálne a volanie vždy originálne. Vo väčšine prípadov je tiché a jemné a človek si musí vytvoriť priestor, aby ho vôbec počul. Boh sa neprihovára hlučným spôsobom, poznáme príbeh o Eliášovi, keď Boh neprišiel v búrke, ani v ohni, ale vo vánku.

Sú udalosti, ktoré človekom zatrasú, radikálne zmenia jeho myslenie a človek potom uvažuje úplne iným spôsobom. Napríklad prípady konvertitov, ktorí sa obrátili z okamihu na okamih, ako bol André Frossard, ktorý vošiel do kostola ako neveriaci a vyšiel z neho ako veriaci. Keď však vo svojom živote opisujú všetko, čo ich k tomuto okamihu priviedlo, je možné vidieť, že aj toto náhle obrátenie je výsledkom procesu, ktoré v týchto ľuďoch dozrievalo už predtým a vyjadrilo sa zlomovým okamihom.

Vo väčšine prípadov však k tomu prichádza postupne. Sú chlapci, ktorí od malička radi miništrujú, žijú tým a tešia sa z toho, keď im niekto povie, že by z nich bol dobrý kňaz. Mňa to netešilo (smiech). Iní nad tým začnú uvažovať až na strednej škole, ďalší až na vysokej. Skoro každý však vie identifikovať nejaký zásadný okamih v živote, keď pocítil veľmi intenzívne, že ho KTOSI volá. Asi tak ako v prípade mladého Samuela.

Sú v štúdiu medzníky, keď študenti končia a rozmyslia si štúdium?

Väčšinou sa to vyselektuje do dvoch, troch rokov. Niektorí pochopia veľmi rýchlo, že táto cesta nie je pre nich. Iní na to prídu až v piatom, šiestom ročníku. To je však už pomerne neskoro, aj keď vždy lepšie ako po vysviacke. Urobili by však lepšie, keby si to zvážili skôr, než aby prežívali život v pochybnostiach. Neodporúčam preto, aby vstupovali do seminára tí, ktorú sú neistí vo svojom rozhodnutí, s nádejou, že sa to počas tých šiestich rokoch nejako utrasie.

Samotná formácia je sprevádzaná rôznymi krokmi, ktoré môžu uľahčiť rozhodovanie. Sú to takzvané ministériá, ustanovenia do služby, o ktoré slobodne žiadajú . V treťom ročníku je to lektorát – možnosť čítať pri svätej omši. Vo štvrtom ročníku je to akolytát – rozdávanie svätého prijímania. V piatom ročníku vstup medzi kandidátov na kňazstvo. Nasleduje diakonát, väčšinou na konci piateho ročníka. Sú to určité stupne, ktoré vyjadrujú, že bohoslovec sa približuje ku kňazstvu a verejne deklaruje rozhodnutie ísť po tejto ceste.

 

FILOZOFIA JE NEVYHNUTNÝ ZÁKLAD PRE TEOLÓGIU

Čím všetkým si musí prejsť kandidát kňazstva od vstupu do seminára až po vysviacku?

Príprava by mala obsahovať štyri oblasti: ľudskú, intelektuálnu, duchovnú a pastoračnú formáciu. Intelektuálna (akademická) formácia má dve podstatné časti: filozofickú a teologickú časť. Filozofia je príprava na teológiu, učia sa logicky uvažovať, vnímať svet nielen ako matériu. Je to nevyhnutný základ pre teológiu, lebo teológia čerpá z filozofického uvažovania. Podobne ako pri štúdiu medicíny, kde sa musia študenti prelúskať niektorými ťažkými vecami, aby mohli ísť ďalej.

Čo nasleduje?

Sväté písmo, cirkevné dejiny, kánonické právo a samotná teológia – fundamentálna, dogmatická, morálna, pastorálna. Ale aj viaceré pomocné predmety, napríklad jazyky: latinčina, gréčtina, hebrejčina. Z gréčtiny a hebrejčiny sú to iba základy, aby bohoslovci vedeli čítať biblický text, nie konverzovať. Hebrejčina, ktorá sa študuje, je knižná, staroveká, výrazne odlišná od modernej hebrejčiny. Aj biblická gréčtina je vlastne dialekt, v ktorom bol napísaný Nový zákon, nie klasická homérovská gréčtina. Dôležité je, aby budúci kňazi poznali výrazy ,ktoré sú dôležité pre exegézu a výklad Písma. Bez znalosti niektorých výrazov v ich pôvodine nie je možné správne vyložiť Sväté písmo. Latinčina je zasa dôležitá kvôli dogmatike.

Vracajú sa kňazi k týmto jazykom aj neskôr a využívajú ich?

Niektorí áno. Dôležité je, aby pochopili, že na správny výklad treba poznať niektoré termíny a spôsob myslenia semitských a antických národov. Keď si chystajú homíliu k evanjeliu, väčšinou sa opierajú o slovenský text a komentáre, čo nemusí byť vždy presné.

Napríklad?

Poznáme príbeh z evanjelia, kde Ježiš hovorí:  "Zatiahni na hlbinu." Častý výklad je, že Ježiš nás pozýva k hlbšiemu duchovnému životu. Pritom biblické vnímanie takýto výraz nepozná. Intenzívny vzťah s Bohom je vo Svätom písme prirovnávaný k výstupu na vrchol, nie k ponoru do hĺbky. Navyše more je symbol zla, miesto, kde prebýva tajomný leviatan. Aj samotný výraz zatiahnuť na hlbinu znamená vlastne len odraziť ďalej od brehu. Neznamená to, že by táto aplikácia bola nesprávna alebo zavádzajúca, ale nie je exegeticky celkom správna, lebo na toto nemyslel ani svätopisec, ani Ježiš, keď to vyslovil.

Môže sa stať, že kňazi povedia na homílii niečo, čo je mimo?

Iste, a aj to je úlohou teologických štúdií, aby sa upozornilo na najčastejšie omyly, ktorých sa kňazi už v minulosti dopustili. Sme omylní a robíme chyby. Najmä starší kňazi hovoria úsmevne, na odľahčenie, že v jednej kázni sú prípustné maximálne tri bludy (smiech).

Je úplne bežné, že človek sa pomýli v dátume alebo číslach a ani si to neuvedomí, ak ho na to nikto neupozorní. Väčší problém je vtedy, ak kňaz opakovane hovorí to, čo nie je v súlade s náukou Cirkvi. Jedna vec je omyl, ku ktorému môže dôjsť, iná vec je nedostatočná znalosť základných alebo nových vecí. Najzávažnejšie je však to, keď kňaz predostiera svoju teológiu, a nie teológiu Cirkvi.

 

NEBOJÍM SA O TÝCH, KTORÍ SA BOJA. BOJÍM SA O TÝCH, KTORÍ SA NEBOJA 

V príprave na kňazstvo je aj príprava na kázanie. Majú z neho študenti strach?

Majú obavy z toho, že budú kázať pred publikom. Prvé publikum sú totiž ich spolužiaci v seminári a je to vo všeobecnosti najkritickejšie publikum. Jedným z pomocných predmetov je práve homiletika, ktorá učí, ako kázať. Je to určitý spôsob rétoriky, ako sa prihovárať, ako majú vyzerať homílie a príhovory. Homiletika je forma, dogmatika a morálka učí, čo kázať, v čo veríme a ako máme žiť. Základom homílie je samozrejme biblický text.

Bohoslovci sa pripravujú aj na spovedanie.

To je výsledok intelektuálnej prípravy najmä z morálnej teológie, cirkevného práva a spirituálnej teológie. Od jednotlivých vyučujúcich závisí, akú formu prípravy na spovedanie si zvolia – či prednášky, seminár, alebo praktický nácvik simulovaných spovedí. Pri jurisdikcionálnej skúške, po ktorej dostane fakultu (právomoc) spovedať, musí kňaz demonštrovať, že má nevyhnutné znalosti a vie sa k prípadu triezvo postaviť.

Veľa sa naučia až praxou spovedania alebo konzultáciami so staršími a skúsenými kňazmi. Musia však dávať pozor, aby pri tom rešpektovali spovedné tajomstvo. Keď predostrú nejaký prípad, musia ho zovšeobecniť tak, aby kajúcnik v žiadnom prípade nebol identifikovateľný.

Neboja sa bohoslovci zodpovednosti, ktorá vyplýva zo spovedí?

Nebojím sa o tých, ktorí sa boja. Bojím sa o tých, ktorí sa neboja. Ísť do tejto služby suverénne, že máme na všetko schémy a hotové odpovede, môže byť veľmi nebezpečné. Takýto kňazi väčšinou dobre neporadia. Kňaz musí pristupovať k sviatosti zmierenia a ku kajúcnikovi s veľkým rešpektom a  s tým, že jeho problém môže byť jedinečný. Musí sa vžiť do jeho situácie, aby sa ten človek cítil prijatý a pochopený. Nemôže dávať odpovede skôr, ako pozná celú situáciu, ktorú chce kajúcnik predostrieť.

Je to niečo podobné, ako keby lekár stanovil diagnózu už vtedy, keď človek vojde do ambulancie, a nemal čas ho počúvať. Riskuje, že sa fatálne pomýli. Veľmi sa mi páči, čo hovoria profesori medicíny na lekárskych fakultách študentom, budúcim lekárom: "Počúvajte pacienta, hovorí vám diagnózu!" Ak dajú pacientovi priestor a budú pozorne počúvať aj detaily, tak pacient ich bezpečne dovedie k diagnóze. To isté platí aj v oblasti duchovného lekárstva, duchovnej medicíny: pozorne počúvať a niekedy priznať, že nemáme hneď všetky riešenia. Vždy sa však dá naznačiť aspoň smer, ktorým treba ísť.

 

NIEKEDY MOŽNO RÝCHLEJŠIE DOZRIEŤ MIMO SEMINÁRA

V akom veku môžu bohoslovci prijať diakonát a kňazstvo?

Na diakonát je vek 23 rokov, na kňazskú vysviacku 25 rokov. Biskup môže dišpenzom znížiť hranicu o rok. Ak treba viac ako jeden rok, treba o to žiadať vo Vatikáne, ide zväčša o misijné oblasti.

Je to podľa vás dostatočný vek? Zrelosť mladých ľudí sa posúva nahor...

Vedú sa o tom opakované diskusie. Kedysi bol vek na vysviacku 23 rokov, už niekoľko desaťročí sa to posunulo na súčasnú hranicu 25 rokov. Možno bude treba ešte aj túto hranicu posunúť. Bohoslovci sú biologickí dospelí, od 18 rokov aj trestnoprávne zodpovední, no nie vždy sú zrelí aj psychicky či psychologicky. Vtedy odporúčame odklad vysviacky, prípadne prerušenie štúdia.

Niekedy je možné intenzívnejšie dozrieť v prostredí, kde je človek odkázaný viac na seba, keď musí riešiť praktické záležitosti, ktoré v seminári riešiť nemusel. Ide nám o to, aby mali bohoslovci reálnu predstavu o živote bežných ľudí.

Hrozí tiež nebezpečenstvo, že ak niekto príde do seminára hneď po maturite a vyrástol v prostredí, ktoré bolo vždy veľmi ústretové, môže mať neskôr problém, ak sa ocitne v proticirkevne naladenom prostredí. Ak vyrastal v sociálne dobre zabezpečenej rodine, môže byť prekvapený, ak bude pôsobiť v oblasti, kde je vysoká nezamestnanosť, sociálne neistoty, nebude vedieť porozumieť ľudom, ktorí denne riešia, čo dať deťom jesť a z čoho zaplatiť všetky výdavky a rastúce dlhy.

Kňaz sa bude počas pôsobenia stretávať s rôznymi situáciami, napríklad s médiami... myslíte na to?

Existuje niekoľko smerníc, na čo všetko by mali byť seminaristi pripravení. Čo sa týka kontaktu s  médiami, mali by predovšetkým poznať aspoň základné techniky, ako médiá pracujú.

Sú aj praktické semináre, čo robiť napríklad pred kamerou?

Myslím, že na hodinách pastorálnej teológie sa dotýkajú aj tohto. Nie je však možné venovať sa počas štúdia všetkému. Veď len masmediálna komunikácia je samostatný niekoľkoročný vedný odbor.

Stále nám prichádzajú požiadavky na to, aby kňazi boli dobrí vo filozofii a teológii, aby boli dobrí spovedníci, dobrí duchovní otcovia, aby boli dobrí v oblasti špeciálnej morálnej teológie, lebo bioetické problémy sú stále nové a aktuálne. Aby boli dobrí v médiách, v psychológii, v občianskom práve... Tieto požiadavky sú veľmi náročné.

Počas základného štúdia však môžu dostať iba základy a ako kňazi sa musia stále vzdelávať. Potom sa vykryštalizuje, na čo sa hodia. Niekto napríklad rád píše blogy, súčasťou jeho pastorácie môže byť aj internetový priestor. Iný zas má k modernej technike odpor a zostane len pri základných funkciách počítača a vie si iba skontrolovať maily. Môže však byť nesmierne trpezlivý poslucháč chorých ľudí a jeho pastorácia môže byť v nemocnici.

Budúci kňazi sa budú stretávať aj so starými, postihnutými, zomierajúcimi. Pripravujete ich na to?

Deje sa tak počas pastoračnej formácie. Bohoslovci v prvých ročníkoch sa venujú miništrantom, lebo aj s nimi najskôr prídu do kontaktu ako kňazi. V ďalších ročníkoch majú prax v škole, v nemocnici, v hospici. Po ukončení piateho, niekedy šiesteho ročníka, to závisí od konkrétneho seminára, nasleduje diakonská prax v niektorej farnosti.

Ako sa pripravujú na špeciálne životné alebo hraničné situácie?

Tomu sa venuje predmet pastorálna teológia a pastorálna psychológia, aby študenti vedeli aspoň to, aké sú základné psychické poruchy. Aby vedeli rozoznať, či je niekto horlivý alebo psychicky chorý, lebo tieto veci sa môžu niekedy javiť podobne. Ale aj spomenutá pastoračná prax v nemocnici či hospici, teda kontakt s chorými ľuďmi,  umierajúcimi alebo ich príbuznými, je dobrou prípravou.

Kňazi sa často stretávajú aj s tým, že  treba rekonštruovať a opravovať staré stavby...

V tejto oblasti pomáhajú biskupské úrady, ktoré majú na to zriadené komisie. Máme vyčlenených ľudí, ktorí vedia poradiť pri komunikácii s ministerstvom, pamiatkarmi, vybavujú granty. A každá farnosť by mala mať farskú radu (pastoračnú a ekonomickú), v ktorej ak sú schopní ľudia, tak kňazovi veľmi pomôžu.

 

NIEKTORÍ SA NETAJA, ŽE SEMINÁR JE LEN JEDNA Z MOŽNOSTÍ

V Európe klesá počet duchovných povolaní v seminároch. V čom vidíte tento pokles? Zaujímavé je, že napríklad radikálne mníšske rehole tento pokles nepociťujú.

Aj z dejín Cirkvi je známe, že najprísnejšie rehole vždy prežili. Nenastal tam deficit, alebo počet povolaní ostal na stabilnej úrovni. Treba však brať do úvahy aj to, že týchto kontemplatívnych kláštorov nie je veľa, napríklad trapisti majú na území Česka a Slovenska jeden kláštor. Kartuziáni, najprísnejší rád, sú najbližšie v Taliansku a Francúzsku. V krajine je často jedna, dve komunity, zatiaľ čo seminárov je viac, potreba kňazov je oveľa väčšia.

Potreba duchovného života je tu stále. No potreba existencie niektorej činnej rehole môže byť len na určité obdobie. Povedzme v minulosti bol problém so sirotami a chorými, a tak vznikli rehoľné rády, ktoré zakladali sirotince a hospice. Dnes táto potreba už taká výrazná nie je, túto úlohu prebral z veľkej časti štát. Kedysi bolo veľa ľudí negramotných, a tak Cirkev zakladala školy, dnes celý školský systém reguluje štát. Niekedy sa stane, že vďaka reholi sa zmobilizuje aj sekulárne prostredie a rehoľa už nie je potrebná. Buď zanikne, alebo objaví novú charizmu – čiže to, čomu sa treba aktuálne venovať.

Prečo je úbytok v kňazských seminároch?

Faktorov je viac. Dnes je rok 2014 a do seminára sa nám hlásia chlapci narodení v prvej polovici deväťdesiatych rokoch. Bolo to obdobie, v ktorom došlo k rapídnemu poklesu pôrodnosti. Predtým, za komunizmu bola pôrodnosť cez dve deti na ženu. Aby spoločnosť ostala na rovnakej úrovni, priemer musí byť 2,1 dieťaťa na ženu. Ak pôrodnosť padne pod toto číslo, populácia začne klesať. K tomu došlo v deväťdesiatych rokoch, otvorili sa hranice, s nimi aj nové možnosti štúdia, kariéry. Mladí, ktorí za socializmu uzatvárali manželstvo vo veku okolo 22 – 26 rokov, začali vstup do manželstva odkladať a klesla aj pôrodnosť. Odvtedy sa tento prepad nepodarilo zastaviť a je to aj problém ekonomický. Dnes môžeme povedať, že rodiny, ktoré si zachovali vyššiu pôrodnosť, sú prevažne rodiny katolícke.

Vychádzajú kňazi z mnohodetných rodín?

Vo väčšine prípadov áno, ale pribúdajú aj takí, ktorí sú z neúplných rodín. Najčastejšie chýba otec. Sú tiež aj z rozvedených rodín.

Môže byť ďalším faktorom aj napätejšia atmosféra voči Cirkvi?

Áno. Atmosféra spoločnosti sa výrazne zmenila a aj proticirkevné nálady sú oveľa silnejšie, ako to bolo pred desiatimi alebo pätnástimi rokmi.

Paradoxne niekedy to môže pomôcť. V krajinách, kde boli najväčšie škandály pedofílie a sexuálneho zneužívania, no biskupi sa k tomu postavili veľmi otvorene, počet povolaní stúpol. Hovoril nám to bývalý prefekt Kongregácie pre klérus, kardinál Mauro Piacenza, keď tu bol v júni minulého roku. Mal prehľad o počte povolaní na celom svete aj súvisiacich okolnostiach.

Ak je atmosféra proticirkevná, zvyčajne klesne aj záujem o kňazstvo, no z dlhodobého pohľadu to môže byť pre Cirkev prínosné. Vyčistia sa úmysly záujemcov, ostanú verní a tí, ktorí pochopili, aké je poslanie Cirkvi. Takí, čo sú ochotní pre Cirkev aj niečo vytrpieť a láka ich naozaj život s Kristom a chcú ho nasledovať aj v tomto svete.

Vnímate ešte ďalšie veci, ktoré k tomu prispievajú?

Mení sa mentalita generácií. S rozvojom informačných technológií sa mení aj spôsob myslenia mladých. Chlapci, ktorý nám nastupujú do seminára, nielenže si nepamätajú komunizmus, ale pomaly ani dobu bez mobilov. Ich spôsob komunikácie je úplne iný. Sú navyknutí na komunikáciu cez e-mail, mobily, sociálne siete, a ovplyvňuje to ich myslenie. Zvykli si na množstvo informácií a ľahkú dostupnosť, no majú problém ich vytriediť.

Dnešní mladí stoja pred možnosťou rozmanitej voľby, napríklad pri výbere školy. Nevyberajú si už len odbor, ale aj mesto, kde budú študovať: či u nás, v Čechách alebo v zahraničí, majú množstvo ponúk. Niektorí, čo sa hlásia do seminára, sa ani netaja, že počítajú ešte aj s ďalšími možnosťami: napríklad žurnalistikou, právom alebo medicínou. Pre staršiu generáciu kňazov je to takmer nepochopiteľné, lebo vychádzajú z toho, že ak niekoho volá Boh, je to také jedinečné, že človek je kvôli tomu ochotný zanechať všetko. Ako to bolo pri povolaniach v evanjeliu, keď apoštoli opustili rodičov, ženu, deti, polia. Prirodzene očakávajú, že ak sa niekto hlási do seminára, tak kňazstvo bude mať pre neho takú vysokú hodnotu, že sa kvôli nej zriekne všetkého. Ja si však veľmi vážim takúto otvorenosť, lebo takýto mladík úprimne priznáva, že má dilemu.

Ako vplýva na rozhodnutie byť kňazom rodinné prostredie?

Kedysi bol kňaz vnímaný ako vážená osoba, bol to určitý stav, vzdávala sa mu veľká úcta. Traja najvzdelanejší ľudia v dedine boli kňaz, učiteľ a starosta. Niekde aj lekár. Sú aj dnes oblasti, kde kňaz požíva veľký rešpekt, a to môže niekomu imponovať. To je však veľmi biedna motivácia.

Dnes, keď sa všetko meria materiálne a neustále sa v spoločnosti porovnáva, kto koľko zarobí, je pravdepodobnejšie to, že samotní príbuzní môžu odhovárať chlapca od kňazstva, lebo platy duchovných nie sú vysoké. V diskusiách sa často objavuje kritika, že kňazi to všetko len hrajú, ale inak sú dobre zabezpečení, berú od ľudí peniaze a ešte ani celibát nedodržujú. Pýtam sa teda, prečo nemáme nával do seminárov, keď je to také jednoduché? Sú to skôr námietky, ktorým ani sami kritici neveria.

 

ZA KANDIDÁTA, KTORÝ SI JE VEDOMÝ SVOJICH LIMITOV, SA VIEM ĽAHŠIE ZARUČIŤ

Stáva sa, že rodičia nesúhlasia s rozhodnutím svojho dieťaťa?

Áno. Poznám spolubrata, s ktorým sa mama, ktorá sa považovala za dobrú katolíčku, nerozprávala dva týždne, keď si podal prihlášku do seminára. Jej predstava bola taká, že sa ožení a bude mať rodinu. Sú situácie, keď to rodičia nevedia spracovať a jeden z nich prestane komunikovať. Otec sa napríklad nevie vyrovnať s predstavou, že jeho syn nebude pokračovať vo vedení firmy, alebo matka že nebude mať vnúčatá. Zvlášť ak majú len jediného syna, a ten išiel za kňaza, môže to byť pre nich rana.

Obracajú sa takíto rodičia na vedenie seminára, aby ste im to vyhovorili?

To väčšinou nie. Ak by sa tak stalo, povieme im: Nehnevajte sa, ale váš syn je predsa dospelý človek, je to jeho rozhodnutie, ktoré treba akceptovať. Sme ochotní sa s nimi porozprávať, ale skôr preto, aby to dokázali prijať, nie aby sme riešili povolanie ich syna.

Môže byť kňazom aj ten, čo nedokáže zvládnuť vysokoškolské štúdium?

Teoreticky áno, ale len výnimočne. O svätení za kňaza rozhoduje totiž v konečnom dôsledku biskup. Ak by biskup usúdil, že bohoslovec síce nezvládol štúdium, no napriek svojim obmedzeným schopnostiam má určité veľké kvality, aby bol dobrým kňazom, biskup ho môže vysvätiť. Za normálnych okolností je však jedným zo základných predpokladov pre vysviacku úspešne zvládnuté štúdium. Už pri prijímacích pohovoroch skúmame, či je záujemca schopný vysokoškolského štúdia.  Ak zistíme, že nie, môže to byť vzhľadom na súčasnú dobu a požiadavky, ktoré sa kladú, veľký problém.

Zväčša však nie je problém obmedzená intelektuálna schopnosť, lebo usilovnosťou a motiváciou sa dá veľa zvládnuť. Problémom býva nedostatočná intelektuálna kapacita a zároveň príliš veľké sebavedomie. Poviem to takto: keď je niekto hlúpy a k tomu ešte nadutý. Ak niekto nemá brilantné myslenie, no je si toho vedomý a je pokorný a usilovný, zväčša dokáže vydrieť nevyhnutné teologické základy, aby mohol byť kňazom. Problém je s tými, ktorí si to nechcú priznať, alebo s tými, ktorým sebavedomie nechýba. Tých treba poslať čím skôr preč.

Je pre vás vysviacka akási bodka za štúdiom bohoslovca? Ako to prežívate?

Určite nie tak emocionálne ako rodičia. Viem totiž, aká služba ich čaká. Pre mňa je dôležité, aby som vysviacku mohol prežívať pokojne. Aby som mohol s pokojom vo svedomí povedať, keď sa ma biskup spýta, či som si istý, že je kandidát súci, že naozaj súci je. A aby som mohol byť po vysviacke kolegom tým, ktorým som bol dovtedy predstaveným.

Je to ťarcha zodpovednosti?

Áno, ale nie je to niečo, čo by sa nedalo uniesť. S každým povolaním, ktoré Boh dáva, dáva aj potrebné milosti. Je samozrejmé, že nikto z nás, ktorí dávame o novokňazoch svedectvo, nemáme metafyzickú (absolútnu) istotu, že tento kňaz nikdy nezlyhá. Skôr môžeme povedať, že sme urobili všetko pre to, aby sme preverili jeho povolanie a motiváciu, a že nás presvedčil, že to myslí úprimne. Že si je vedomý svojich slabostí a aj s nimi a s pomocou Božej milosti do toho ide. Pri takomto kandidátovi, ktorý si je vedomý svojich limitov, je ľahšie povedať: som si istý, že je súci. Ale nie pri tom, ktorý si je príliš sebaistý, že jemu sa nikdy nemôže stať, že by ako kňaz niekedy zlyhal.

 

Autor: Martin Ližičiar
Fotografie: Mária Jakušová. 
© Copyright cesta+(2014). 

INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
DISKUSIA
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
Diskusia je zatiaľ prázdna. Buďte prvý, kto vyjadrí svoj názor.
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.