logo
konto fb rss email
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
INZERCIA

Samuel Brečka z Modlitieb za kňazov: Dnes má každý pocit, že si môže dovoliť povedať čokoľvek voči komukoľvek

Publikované: 26.01.2014 o 21:06Autor: Martin Ližičiarhodiny Prečítate približne za 16.5 minúty
Paradoxne, s prvým kňazom sa stretol až v dospelosti, dnes vedie spoločenstvo, ktoré sa modlí za kňazov. Cesta+ s ním hovorila o povolaniach, o tom, ako sa zachovať, keď máme niečo proti svojmu kňazovi alebo biskupovi a o modlitbe za arcibiskupov Bezáka alebo Sokola. Vyštudovaný novinár, dnes opatrovateľ a vedúci spoločenstva Modlitby za kňazov Samuel Brečka (45).

Ktorí kňazi mali dôležité miesto v tvojom živote?

Určite všetci, ktorých mi Boh poslal do cesty. Ale asi najdôležitejšie už zosnulý otec Augustín Drška. Som konvertita a Boha som spoznal až v dospelosti. Bol som pokrstený ako evanjelik, no viera sa u nás nežila, nemal som s Bohom žiadny vzťah. Až som spoznal Augustína. Bol prvý kňaz v mojom živote. V tom čase - v roku 1992 – pôsobil v bratislavskej farnosti Vrakuňa a vďaka Bohu stál pri mojom obrátení.

Ako si sa k nemu dostal?

Boh si vtedy použil Stanleyho, známeho z kapely Stanley a Kapucíni. Stano bol  jediný človek, ktorého som poznal z cirkevného prostredia. Išlo o čisto formálnu záležitosť. S manželkou Jankou sme boli požiadaní, aby sme išli za krstných rodičov a tak sme začali tieto veci vybavovať. Keďže sme nepoznali žiadneho kňaza, cez Stanleyho sme sa dostali k Augustínovi.  Zostal som prekvapený, keď ma privítal slovami: "Čau brďo!" Takto slangovo. V tom momente vo mne zbúral všetky moje predsudky voči kňazom a ich správaniu.

Mal si voči nim predsudky?

Iste. Nebol som však naladený úplne proti. Možno to bolo preto, že som ako Bratislavčan vyrastal v prostredí, kde nikto nechodil do kostola, nikdy som neminištroval, nemal som s Cirkvou žiadny kontakt a nikdy som sa nerozprával s kňazom. Kňaza som si predstavoval ako koníka s klapkami na očiach, ktoré tam má, aby ho nevyrušovali okoloidúce autá, a s hlavou vyvrátenou nahor. Zahľadeného do neba, nevnímajúceho realitu tohto sveta.

Do toho prišiel otec Augustín, ktorý bol úžasným kňazom. Na prvom stretnutí, kde sme prišli žiadať o krst, nás privítal s prestretými švédskymi stolmi. Keď sme to odo dverí zbadali, povedali sme mu, že ideme preč, keďže niekoho čaká. On na to: Vás čakám! A pritom sme sa nikdy v živote nevideli. Stanleyho dovtedy videl len dvakrát, u neho v predajni.

Akým bol kňazom?

Otec Šuráb o ňom v jednej relácii výstižne povedal, že to bol človek s veľkým Č. Nenapísal ani jednu knihu, nie je známy svojimi prednáškami, ale dokázal si získať srdcia mnohých ľudí. Keď si ho Pán povolal, bola sa s ním v bratislavskom Dóme Sv. Martina rozlúčiť stovka kňazov a keď sme v jeho rodných Kútoch išli v zástupe na cintorín, ktorý je až za dedinou, zástup bol tak dlhý, že niektorí ľudia ešte stále čakali pred kostolom a čelo sprievodu už bolo na cintoríne.

Ako kňaz vo mne zanechal najväčšiu stopu. Ovplyvnil ma aj tým, že mi dal veľmi jasné pravidlá pre život, ktoré sa mi ešte aj dnes ozývajú v situáciách, keď sa snažím rozlíšiť, čo je dobré a čo nie.

O čom sú?

Sú to pravidlá, ktoré sa týkajú života Cirkvi, ale aj života vo svete. Za dlhé roky pôsobenia získal mnoho skúseností.

Na ktorých ďalších kňazov v tvojom živote si spomínaš?

Som vďačný za každého kňaza, či vo mne zanechal pozitívnu alebo negatívnu stopu. Možno práve tie negatívne stopy ma priviedli k tomu, o čo sa dnes usilujem v rámci spoločenstva Modlitby za kňazov.

Všetci kňazi v mojom živote mi niečo odovzdali zo svojich darov, každý z nich bol pre mňa autoritou a niečo pre mňa znamenal. Boh si ich použil, aby ma posunuli ďalej, v niečom mi otvorili oči a formovali ma na ceste k Bohu.

 

STRETOL SOM MNOHO KŇAZOV, KTORÍ MALI PROBLÉMY

Čo sa dialo od tvojho prvého stretnutia s kňazom až po založenie spoločenstva Modlitby za kňazov?

Vnímal som vo svojom živote dve volania. Prvé bolo modliť sa za starých ľudí, o ktorých sa hovorí, že im biologické hodiny ukazujú o päť minút dvanásť, no stále nepoznajú Boha. Spomínam si na jeden dokument v televízii, kde s nimi robili v domove dôchodcov rozhovor a pýtali sa ich, či sa neboja smrti. Viacerí z nich hovorili, že majú strach a nevedia, čo bude. Bolo mi ich ľúto, že im nikto nepovedal o Bohu spôsobom, cez ktorý by ho prijali. Bolo mi ich ľúto, že ho stále nepoznajú a o chvíľu odídu z tohto sveta.

Druhé volanie bolo modliť sa za kňazov: od svojho obrátenia som stretol aj kňazov, ktorí mali rôzne problémy. Nebolo to správne, no zo začiatku som ich porovnával s otcom Augustínom. Videl som, že títo ľudia majú svoje chyby, zranenia a problémy a sú rovnako zraniteľní ako my, laici. Vnímal som, že ľudia na to nereagujú pomocou, prihováraním sa u Boha, ale naopak.

Tieto myšlienky som nosil v srdci dlhšiu dobu, premýšľal som nad nimi, až na jednej duchovnej akcii, keď sa modlili nado mnou a mojou manželkou Jankou ľudia zo spoločenstva z Oravy, dostali sme slovo, že mám založiť spoločenstvo. Do jedného som v tom čase chodil. Bolo to spoločenstvo Modlitby otcov. Stretávali sme sa raz za mesiac, avšak to bolo pre mňa málo. Oslovil som preto niektorých otcov s ponukou vytvoriť nové spoločenstvo, ktoré by sa stretávalo častejšie a kde by sme sa modlili za kňazov, rehoľníkov a nové povolania.

Ako reagujú kňazi, keď sa dozvedia, že sa za nich modlíte a je to náplňou vášho spoločenstva?

Sú vďační. Neviem, či bol aj niekto nespokojný. Mnohí pritom vôbec nevedia, že sa konkrétne aj za nich modlíme. Niekedy máme aj spätnú väzbu, ak o tom vedia a takí nám aj poďakujú. Uvedomujú si, že nie je veľa ľudí, ktorí sa za nich modlia. Žiaľ je dosť takých, ktorí ich chcú naprávať alebo poučovať.

V spoločenstve sa zameriavate aj na novú evanjelizáciu. Prečo je nová?

Lebo doba je nová. Ľudí, najmä u nás v Európe už neoslovujú tie formy evanjelizácie, ktoré boli účinné a stačili v minulosti. Samotná podstata však nie je nová. Pri evanjelizácii vždy ide o odovzdávanie Boha ľuďom, ktorí ho nepoznajú. Nové sú formy, ako sa priblížiť ľuďom, aby mohli prijať Krista.

Aké sú to formy?

Môžu byť rôzne. Predovšetkým by to mal byť osobný príklad, máme byť kvasom, voňať Kristom, tak aby zatúžili spoznať ho. A potom to môže byť napríklad aj využívanie nových technických prostriedkov. Pri evanjelizačných kurzoch, ktoré organizujeme, využívame napríklad premietanie klipov, ponúkame nový, pre dnešnú dobu príťažlivejší, štýl hudby. Uvedomujeme si, že musíme v mnohom zmeniť spôsob zmýšľania, predovšetkým premieňať samých seba, naše vlastné životy. Treba sa priblížiť k človeku v tom, čo mu je blízke, pochopiť ho a až potom mu ponúknuť Krista. Na prvý pohľad jednoduché ale zároveň veľmi náročné. Ale s Božou pomocou zvládnuteľné. My sa síce dávame k dispozícii, ale je to Duch Svätý, kto koná.

Takým príkladom je dnes aj pápež František.

Presne tak. Dokáže sa priblížiť aj k tým ľuďom, ktorí sú na periférii spoločnosti. Napríklad stretnutie so štyrmi bezdomovcami pri svojich narodeninách. Toto je nová evanjelizácia.

Ty si novinár a teda si sa stretával aj s marketingom. Niektorí hovoria, že to, čo robí pápež je iba PR alebo reklamný ťah. Je?

Nemyslím si. Dnes sa snažia mnohí pátrať v živote Bergoglia, pátrajú v časoch keď ešte nebol pápežom a vidia, že jeho postoje sa nijako nezmenili. Určite to nie je PR, je to úžasný dar od Boha, že Cirkev má dnes takéhoto pápeža s takýmto štýlom života.

Ale k tomu chcem jedným dychom dodať aj to, čo ma vyrušuje. A to je, že sme náchylní ho porovnávať s pápežmi, ktorí tu boli pred ním. Porovnávať v zmysle, ktorí je lepší a ktorí horší. Duch Svätý nám dáva v každej dobe takého pápeža, ktorého Cirkev práve potrebuje.

Je to trend dnešných médií: prinášať rozdelenie, budovať prekážky. Ukazovať, že tento pápež je iný ako bol Benedikt XVI. alebo napríklad aj naši biskupi. Iste, aj sv. Pavol bol iný ako sv. Peter. Každý je jedinečný, avšak v tých podstatných veciach zostávajú  jednotní. Žiaľ, mnohí aj kresťania, dokonca aktívni kresťania, sa nechávajú médiami ovplyvniť.

A čo je pre dnešnú dobu humorné, že už aj ľavicoví liberálni intelektuáli sa cítia odborníkmi vo veciach Cirkvi, radi citujú slová pápeža Františka vytrhnuté z kontextu a chcú stavať našich cirkevných predstaviteľov proti pápežovi.

Adventný pastiersky list si si vypočul?

Vypočul a som s ním spokojný. Na jednom z Otvorených mesačných stretnutí nášho spoločenstva sme mali hosťa kňaza Petra Mášika. Tento kňaz rozoberal Božie Slovo o Jánovi Krstiteľovi, ktorý sa nebál Herodesovi adresovať aj tvrdé slová.  Na margo kritikov pastierskeho listu konštatoval, že s niektorými je to ani z voza, ani na voz. Najskôr biskupov kritizovali za to, že sa nevedia vyjadriť, no keď sa vyjadria, zasa sa im nepáči, ako sa vyjadrili.

Myslím, že kto je nastavený za každú cenu kritizovať biskupov, vždy si na nich niečo nájde.

 

SME RADI, ŽE MÁME BISKUPOV, AKÝCH MÁME

Modlíte sa za kňazov. Modlíte sa aj za biskupov?

Samozrejme, aj za rímskeho biskupa Františka. Modlíme sa aj za nové povolania, je to široká škála úmyslov (smiech).

Ty sa modlíš za svojich diecéznych biskupov?

Áno. Určite potrebujú našu pomoc. Celé naše spoločenstvo sa za nich modlí. Sme radi, že máme biskupov, akých máme. Či už ide o otca biskupa Stanislava Zvolenského alebo pomocného otca biskupa Jozefa Haľka. K aktivitám nášho spoločenstva boli vždy ústretoví. A keby aj neboli, stále zostávajú našimi duchovnými otcami. A to je dôvod, prečo sa za nich máme modliť. 

Dávaš im spätnú väzbu?

Áno.

Akým spôsobom?

Napíšem im, alebo im poviem, keď sa stretneme. Spätná väzba je dôležitá aj pre nich. Aj napríklad v súvislosti s pastierskym listom. Včera sme boli u kamaráta v Kaplnej a on mi hovoril, že písal našim biskupom list, v ktorom im ďakoval za pastiersky list. Povedal, že si uvedomuje, že je dôležité prejaviť sa, keď sa mu niečo páči.

Dostal aj odpoveď?

To neviem. Ale práve jeho list bol odpoveďou na pastiersky list biskupov. Viem si predstaviť, aké množstvo listov musí denne biskup dostávať. Kedysi za prezidenta Michala Kováča som pracoval v jeho Kancelárii na odbore pre styk s verejnosťou. Sem prichádzali všetky listy pre prezidenta. Nepamätám si už presné číslo, koľko nás tam pracovalo, ale viem, že to bol jednoznačne najpočetnejší odbor v Prezidentskej kancelárii. Z pohľadu počtu doručených listov môžeme úrad arcibiskupa metropolitu spokojne porovnať s úradom prezidenta republiky. Bolo by to kriku, keby si biskup dovolil zamestnávať také množstvo ľudí.

Ešte niečo k tej spätnej väzbe. Bol som na jednom stretnutí v Dome Quo Vadis, kde bola prezentovaná kniha otca Ondreja Šmidriaka Pastoračná spolupráca kňazov a laikov a bol tam vtedy prítomný aj otec biskup Haľko. Hovorilo sa tam aj o komunikácii medzi kňazmi a laikmi. On, ktorý je iste poriadne časovo vyťažený, mal počas tohto stretnutia odstavený mobil, a povedal, že keď skončia, nájde si niekoľko neprijatých hovorov. Zdôraznil, že pokladá za dôležité zavolať im po akcii naspäť. Pozitívne  ma to prekvapilo. Niečoho takéhoto nie sú schopní ani niektorí priatelia. Však keď niečo chce, zavolá opäť...

 

KŇAZI SÚ V PRVEJ LÍNII SPOLOČNÉHO BOJA

Možno častá otázka, ktorú dostávate: Prečo sa modliť za kňazov, keď sa oni majú modliť za nás a to je ich práca?

Všetci sme hriešnici, rovnako aj kňazi a preto všetci potrebujeme modlitbu. Za kňazov sa možno treba modliť ešte viac, lebo oni sú v prvej línii duchovného boja. Oni sú tí, ktorým bola zverená zodpovednosť, sú duchovnými otcami vo farnostiach a za to sa budú zodpovedať. Sú zraniteľní rovnako ako my, ale diabol vie, že keď udrie pastiera, stádo sa môže rozpŕchnuť. A preto sa o to stále pokúša. Treba sa za nich modliť, aby obstáli v službe.

Kňazi sú zodpovední za svojich farníkov. Majú aj farníci zodpovednosť za kňaza?

Štvrté Božie prikázanie hovorí o tom, že si treba ctiť svojich rodičov. Ak si ich ctíme, záleží nám na nich, na spáse ich duše a preto sa za nich aj modlíme. Farnosť je tiež rodina. Duchovná. Rovnako ako na spáse duše nášho biologického otca, nám má záležať aj na spáse toho duchovného. Duchovným deťom by nemalo byť ľahostajné, v akom stave je ich, možno práve teraz vážne chorý, duchovný otec... V tomto zmysle chápem aj zodpovednosť nás laikov za kňazov. 

Raz si povedal, že ak kňaz nezvládne ekonomické záležitosti, sexualitu, závislosť, je to predovšetkým nezvládnutý vzťah s nebeským Otcom. Ako si to myslel?

Vtedy v tej otázke redaktora išlo o nezvládnutie spôsobené hriechom. Ak niekto koná hriešne, posiela od seba Boha preč a to sa prejaví. Týka sa to všetkých, nielen kňazov. Záleží len na nás, či sa chceme k Bohu vrátiť a tento náš vzťah znovu obnoviť. Avšak môžeme si v tom byť nápomocní. Všetci sme časťou Kristovho tela. Aj kňazi. Preto je dobré sa za nich modliť, lebo bolesť jednej časti tela je bolesťou celého tela, celej Cirkvi a nie sme z toho vyčlenení. Sme na tom istom fronte, ibaže oni sú na čele. Vedú nás, no bojujeme spolu.

Modlia sa dnes ľudia za kňazov?

Je veľa jednotlivcov, ktorí si uvedomujú, že je to dôležité. Preto vzniklo aj naše spoločenstvo, aby sa tieto modlitby zjednotili a aby sme k tomu vytvorili akési zázemie.

No stále je dosť priestoru modliť sa za kňazov. Zvykneme sa modliť najprv za seba, potom za svojich najbližších: rodičov, súrodencov, deti. Potom za rôzne materiálne potreby, potom za druhých.  Modliť sa za kňazov nie je bežné. Bežné je na kňazov frflať. Staviame ich do pozície, že oni by mali byť automaticky svätí, ako by to boli osoby oslobodené od vplyvu Zlého a hriechu a keď na nich vidíme nedostatky, ešte sa na nich pohoršíme, miesto toho, aby sme sa k nim správali ako voči vlastným otcom.

Aký postoj zaujať?

Vždy to prirovnávam ku vzťahu dieťa - otec. Ako malí sme si otca zidealizovali, verili sme mu každé slovo. Keď sme vyrástli spoznali sme jeho chyby, nedostatky. To ale neznamená, že teraz vyjdeme na ulicu a začneme kričať: Môj otec má také a také chyby, toto urobil zle. Ale mali by sme sa snažiť za neho modliť.  Možno je môj otec alkoholik, možno hazardný hráč, možno má iné problémy, ale tie predsa nebudem riešiť  verejne.

Dnes sme v dobe, keď našich duchovných otcov verejne kritizujeme v médiách alebo posudzujeme, odporúčame otcom biskupom, ako by mali viesť svoje biskupstvá, ako by mali písať pastierske listy, zle na nich hovoríme... Česká spisovateľka, teologička Katka Lachmanová hovorí, že im týmto nasadzujeme akoby obruče, ktorými ich zväzujeme. Oni majú potom problém prijať božiu milosť.  

Vždy je to o vzťahu. Naša Cirkev je o vzťahoch - predovšetkým k Bohu a potom medzi ľuďmi. Veľmi sa mi páči jedna myšlienka: čím viac budujeme mosty medzi nami a druhými, v tomto prípade medzi nami a kňazmi, tým väčšia a ťažšia pravda môže po tomto moste prejsť na druhú stranu. Ak my nemáme vybudovaný žiadny vzťah, teda most, nemôžeme očakávať, že sa naša pravda na druhej strane uchytí a prinesie niečo pozitívne. Preto „biť“ do kňazov svoju pravdu za každú cenu a nesnažiť sa budovať vzájomný dobrý vzťah je nemúdre.

Ak sa tebe niečo nepáči, povieš to tomu kňazovi?

Áno. Stalo sa mi, že som vnímal vážne chyby kňaza, a vedel som, že mu to musím povedať. Mal som však aj veľké obavy z toho, ako mu to povedať tak, aby to prinieslo dobré ovocie. Dopredu som sa za toto stretnutie modlil. Keď som za ním prišiel, stalo sa to, čo som možno ani celkom neočakával. Bolo to pre mňa veľké prekvapenie. Ako keby sa niečo zmenilo. Prijal ma a v rozhovore sa mi zdôveril s tým, že sa cíti vyhorený, že je toho na neho veľa. Celé stretnutie sa nieslo v pokojnej atmosfére. Bolo to pre mňa veľké svedectvo, že ma prijal, vypočul a neposlal preč.

Čiže je dôležité najprv sa modliť a potom konať?

Je to veľmi dôležité. Veď každé dobro pochádza od Boha. Ak chceme dosiahnuť dobré ovocie, ako by sme mohli nechať za dverami jeho Pôvodcu. Ale je pravda, že často riešime veci, hľadáme pravdu a snažíme sa nachádzať riešenia bez Neho, bez modlitby.

Ak mám niečo proti tomu druhému, idem a poviem mu to medzi štyrmi očami, ak to nejde, prizvem si ďalších v Cirkvi. Taký je biblický princíp. Zatiaľ, čo my dnes využívame mediálny priestor, aby sme niečo dosiahli. Ako môže niekto napísať v médiách, že sa hanbí za svojich biskupov? Iste by tak nenapísal o svojom biologickom otcovi. Pýtal sa ten človek na pohľad druhej strany v tej konkrétnej veci? Prečo nekonali biskupi tak, ako si to on predstavoval? Radi zovšeobecňujeme, radi kritizujeme a vyjadrujeme sa ku všetkému a spomínaný biblický princíp sa obchádza a nezachováva.

Zareaguješ, aj keď sa ti niečo páči?

Ale áno. Snažím sa povzbudiť kňaza, keď sa mi niečo páči, keď som spokojný. Snažím sa mu dať najavo, že to, čo robí, je dobré. Môže to byť pre neho motivujúce.

 

NEVIEME PREBRAŤ ZODPOVEDNOSŤ ZA ROZHODNUTIA

Čítal si životopis Jána Mária Vianney, patróna kňazov?

Áno, čítal.

Čo ťa na jeho príbehu oslovilo?

Oslovilo ma to, čo je v akomsi rozpore s dnešným svetom. Pred Bohom nebolo podstatné, že Vianney nevynikal v učení. Takmer nezvládol seminár a nebol ani nejaký úžasný kazateľ, no dokázal pritiahnuť do chrámu ľudí aj z krčiem. Do spovednice za ním prichádzali ľudia z ďalekého okolia. My sa dnes snažíme byť úspešní v zmysle akýchsi ľudských kritérií, čo nemusí byť zlé, ale vzťah k Darcovi talentov akosi zanedbávame. Na tomto poli sa už nesnažíme o dokonalosť. Hovoríme, že svätosť je pre iných. Nám stačí byť svätý len tak trošku. Len aby sme prekĺzli do neba. 

Hovorí sa, že mladí nevedia ostať v tichu a musia mať každú minútu programu vyplnenú.

A keď si aj nájdeme čas, tak nevieme načúvať. Máme málo času na rozhovor s Bohom, no keď si ho aj nájdeme, nepustíme ho „k slovu“. Nie sme pripravení počúvať. Dnes mnoho kresťanov, ktorí hovoria, že majú vzťah s Bohom, majú problém rozlíšiť, čo je Božia vôľa, kadiaľ asi chce, aby sme išli, čo je pre nás dobré. Ale som veľmi povzbudený mladými, ktorých som zažil na takých akciách ako je napríklad 3DA (trojdňová adorácia), ktorá každoročne býva v Univerzitnom pastoračnom centre v Bratislave, kde sme tiež ako spoločenstvo slúžili. Tu bolo pekne vidieť, že mladí vedia byť aj v tichu a v bázni pred Pánom.

Prečo klesá počet povolaní?

Je to o atmosfére v spoločnosti. Kňazstvo sa neprezentuje ako vzácny dar. Spoločenstvo Modlitby za kňazov má aj v tomto svoj cieľ. Snažíme sa ukázať, aké je kňazstvo vzácne, aký má význam, aké je dôležité mať medzi sebou kňazov. Spoločnosť dehonestuje ich službu cez médiá, o kňazstve sa dobre nerozpráva.

Dôvodom poklesu povolaní je podľa mňa tiež nesprávny postoj k autoritám, nielen cirkevným, ale i svetským. Dnes má každý pocit, že si môže dovoliť čokoľvek voči komukoľvek: počnúc žiakmi v škole k svojim učiteľom, a končiac nami dospelými k mužom zákona, k predstaviteľom štátu, k politikom. Frfleme na nich, zlorečíme, no nežehnáme im, nemodlíme sa za nich. Ja sám nie som spokojný, akí sú dnes politici na čele nášho štátu, ale nemá zmysel na nich frflať, skôr sa za nich modliť. A určite aj sami niečo pre spoločnosť robiť.

Málo povolaní súvisí tiež s tým, že chlapci nemajú dosť odvahy rozhodnúť sa. Oni aj cítia, že ich Boh volá, ale budú sa donekonečna pýtať, stále si nechávajú otvorené zadné dvierka, nemajú odvahu a silu urobiť rozhodnutie. Niektorí mladí ľudia sa nevedia postaviť za to, čomu veria a prebrať za to zodpovednosť. Nie sú to len rozhodnutia pre duchovné povolanie, ale i pre manželstvo a aj v iných sférach života. Ale i tu vnímam istý pozitívny posun. Vnímam novú generáciu mladých kresťanov, ktorí sú ovocím, či už práce animátorských škôl v jednotlivých diecézach, alebo rôznych mládežníckych skupín pri rehoľných komunitách.

Za koho sa treba viac modliť, za arcibiskupa Bezáka či Sokola?

Všetci sme hriešni. Keď sa ráno zobudím a idem sa do kúpeľne umyť, v zrkadle hneď zbadám jedného veľkého hriešnika. Všetci máme náklonnosť k hriechu. A týka sa to aj arcibiskupa Bezáka, Sokola, či ostatných našich biskupov. Preto sa treba modliť za všetkých našich kňazov aj biskupov. A aj za Sv. Otca Františka. Nedávno sám o tom hovoril, že sa spovedá raz za dva týždne. Hneď pri prvom svojom vystúpení nás prosil a stále to opakuje, že prosí o modlitby. Za každého jedného sa musíme horlivo modliť, lebo chceme vytvárať jednotu v našej Cirkvi. A čo je dôležité a na čo nesmieme zabúdať, je pozerať sa v prvom rade do svojho vlastného zrkadla a prosiť Otca o zmilovanie.

Ak mám voči niekomu výhrady, alebo si myslím, že niečo robí nesprávne, o to viac sa mám za neho modliť a mať pre neho otvorené srdce. Nie odsúdiť ho vo svojom srdci a potom sa modliť s myšlienkou, že pozri Bože, aký on je zlý. To nie je príhovorná modlitba, to je žalovanie Bohu na svojho brata.  Dôležité je snažiť sa vcítiť do jeho problému s túžbou pomôcť mu, pretože je môj brat a záleží mi na ňom.

Kauza Bezák rozdelila mnoho ľudí, akú optiku by mal zvoliť na túto situáciu kresťan?

Dôležité je modliť sa. Musíme sa ešte viac primknúť k Bohu. A načúvať mu. Čo chce on odo mňa. Prosiť Ducha Svätého, aby mi dal hľadieť jeho očami na každého človeka, každú vec, každý problém, každú situáciu.

Vnímaš to tak, že Boh je nad všetkým, aj nad touto kauzou?

Iste. Nezobral si na tento čas dovolenku. Musíme veriť, že nás to posilní, posunie ďalej. Na každej bolesti sa môže zrodiť niečo mocnejšie, krajšie. Verím tomu, že si to Boh použije a že si možno viacerí na Slovensku uvedomíme, aké je potrebné modliť sa a vytvárať vzťahy, nie ich búrať. Neviem, či je dobré, že sa to stalo, ale Boh si dokáže čokoľvek použiť na dobré.

Mal by si radosť z toho, ak by dala tvoja rodina Cirkvi kňaza?

V spoločenstve sa modlíme za nové duchovné povolania a preto, ak by si Boh povolal aj z mojej rodiny do kňazstva, určite by som nebol proti. Modlím sa za to, aby naše štyri deti vedeli rozlišovať a vnímať to, čo má Boh pre nich pripravené. Či budú v manželstve, alebo v kňazstve, pre mňa je najdôležitejšie aby boli vo vzťahu s Otcom. Som si istý, že potom budú v živote šťastní. Mojou snahou je sprostredkovať im živého Boha, ktorému budú vedieť načúvať.

Myslíš, že sa rodičia modlia za duchovné povolania vo svojich rodinách?

Neviem. Málokedy počujem pri modlitbách s inými spomenúť aj takýto úmysel. Možno sa rodičia nielen málo za to modlia, ale túto možnosť ani len nepripúšťajú a pred deťmi o nej ani len nehovoria. Povieme: Keď budeš veľký a oženíš sa... Že Boh môže mať pre ich dieťa aj inú cestu, cestu do zasväteného života, o tom sa zväčša mlčí. Je však otázka, či sa v rodinách rozpráva vôbec o Bohu, či sa pripúšťa, že Boh nás môže viesť, že má pre každého pripravenú cestu, na ktorej budeme šťastní.

A zase tam, kde Boha poznajú, v aktívnych kresťanských rodinách, zvykne prevládať skôr obava, aby deti nemali pocit, že ich rodičia do niečoho tlačia. Preto o tejto možnosti radšej ani nehovoria. O manželstve však hovoria otvorene.

Ale aj v tejto súvislosti musím dodať, že som pokojný a plný nádeje. Dnes totiž už máme generáciu mladých, ktorí chodia do kostola za Pánom preto, že to tak cítia. Tradičné kresťanstvo je na ústupe, aj postávanie mladých pred kostolom, len preto, že ich tam niekto poslal.

Projekty ako napríklad Godzone, rôzne duchovné akcie, či kresťanské festivaly, ktoré nie sú len o kapelách, rôzne evanjelizačné kurzy a obnovy. To ma napĺňa radosťou, že prichádza doba duchovnej obnovy.

 

Webová stránka spoločenstva Modlitby za kňazov: www.mzk.sk 

 

Autor: Martin Ližičiar
Fotografie: Mária Jakušová. 
© Copyright cesta+(2014). 

DISKUSIA (11)
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
+
1
|
-
0
27.01.2014 16:17
Miro
Odpovede ma nepresvedčili. Sú síce sväté ako od Kuffu, ale chýbajú za nimi skutky alebo niečo hlbšie. Akoby tie odpovede boli len z presvedčenia, nie zo života. Na margo opýtania sa biskupov na ich dôvody konania - nuž, bolo niekedy počuť, že by biskup odpovedal človekovi na list? Že by za ním človek mohol prísť s otázkou? Ja o tom neviem. Ale môžem to skúsiť.
REAGOVAŤ
+
1
|
-
0
27.01.2014 22:44
Anonym
Ja som sa stretol s našim biskupom a pozhovárali sme sa. :-) Vopred som si dohodol termín.
+
3
|
-
0
28.01.2014 20:58
Mária
Mám tú milú skúsenosť že o.arcibiskup Orosh odpovedal na môj list.A nečakala som že mi odpovie ani nežiadala.ĎAKUJEM .
+
1
|
-
0
28.01.2014 21:26
Inge
A aké skutky by ste tam chceli vidieť? To že sa modlia za kňazov a obetujú čas, ktorí by mohli stráviť s rodinou alebo pred televíziou vo viere, že obeta pomôže kňazom a posilní aj ich rodiny nie sú pre Vás skutky? A, áno, bolo počuť, že biskup odpovedal na list. Normálna vec. Aj keď nemá veľa času nazvyš.
+
0
|
-
3
23.04.2015 13:12
Táňa
To, že tu spomínate svoje" milé skúsenosti" s prijatím a odpovedaním na listy, je súčasnosť a treba si uvedomiť, že to ešte v blízkej minulosti bola krutá realita, že sa na listy nereagovalo a dokonca ani, čo sa týka prosby o prijatie, nebola ochota tomuto vyhovieť. To, že sa lady pohli je práve preto, že sa z laických kruhov zdvihla vlna kritiky a poukázalo sa na tieto skutočnosti. Modlitby musia ísť vždy spoločne s činmi a aktivitou! Žijeme vo svete! Nemýľme si svoje miesto vo svete s Karmelom...
+
1
|
-
0
27.01.2014 22:33
Christian
Ako sa môže konkrétna rodina v každodennom živote navrátiť k týmto [kresťanským] hodnotám? Ak Cirkev prestane konečne experimentovať s tzv. hľadaním "nových pastoračných ciest" a pomôže rodinám navrátiť sa na hlbinu. Bude to paradox našej viery. Cesta späť bude smerovať dopredu. http://www.cestaplus.sk/tema/mesiac/december-2013/diakon-a-psychiater-max-kasparu
REAGOVAŤ
+
1
|
-
1
23.04.2015 01:52
Eva
Ako si možno vážiť biskupov, ktorí stratili úctu veriacich? Ktorí používajú metódy ŠtB? Ktorí zobrali veriacim aj posledné ilúzie o slovenskej cirkvi? Neuvedomujú si dopad svojich činov? Nezáleží im na masovom odchode strednej generácie a mladých z kostolov?
REAGOVAŤ
+
1
|
-
0
23.04.2015 09:16
anna
Asi neviete o čom hovoríte pani Eva
+
1
|
-
0
23.04.2015 09:27
dada
Aké konkrétne metódy šTB máš na mysli? A kde si videla masový odchod strednej generácie a mladých z kostolov? Asi do tých kostolov nechodíš. Ja práve vnímam, že mladí veriaci vytvárajú stále viac spoločenstiev na dedinách i v mestách. Svedčia o tom mnohé stretnutia mládeže, kde ich príde vždy ohromné množstvo. Napr. aj na stretnutí mladých na sviatok Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne. Ja som tam bola a udivovalo ma koľko mladých, zanietených pre vieru prišlo (a mnohí peši). Bola si na nejakej púti? Tiež sa ich zúčastňuje veľa mladých... Teraz sa pripravuje stretnutie mladých v Poprade... Biskupov a všetkých kňazov si treba vážiť. Skús ísť pár krát do kostola a počúvať. Ale počúvať s otvoreným srdcom a nie s nenávisťou a hnevom. Ja si vážim každého kňaza, aj keď si nemyslím, že sú bez hriechov. Patrím k strednej generácii, ale práve, že som v poslednom čase začala navštevovať bohoslužby častejšie a preto vidím, že vôbec nie je masový odchod veriacich z kostolov...
+
0
|
-
0
23.04.2015 13:26
Pmin57
Prvá veta je zacyklená, ako z toho bludného kruhu von? Viac lásky a dôvery, menej predpojatosti stránenia jednej strane, nenávisti.
+
1
|
-
1
23.04.2015 11:34
Táňa
Cítiť úctu a vážiť si našich biskupov, predpokladá, že si v prvom rade uvedomia, že biskupský post je o SLUŽBE! Že sa zbavia tej bolestínskej stygmi, že sa im každý, kto pristúpi ku konfrontácii a riešeniu aj nepríjemných problémov, snaží ubližovať a škodiť samotnej cirkvi. Už sa konečne zbavme tej nasládlej a zmäkčilej masky pokorného a svätého kresťana a uvedomme si, že Kristus priniesol aj meč a nebál sa bojovne prejaviť, keď si to okolnosti vyžadovali!!!! Náš vzťah s Bohom, to nie je len plavba po pokojnej hladine rieky, ktorú sa neuroticky budeme snažiť zachovať bez toku a rozvýrenej hladiny! Cirkev je živý organizmus, vyvíjajúci sa a v neustálom pohybe. To sme my, všetci a keď niekto z nás vidí,vníma a zažíva niečo čo sa nedeje v súlade s pravdou, má právo, ba dokonca povinnosť sa nie len vyjadriť, ale aj poukázať na daný problém, inak sa stávame spoluúčastnými ak nie aj spoluvinníkmi. Za každých okolností, popri modlitieb musí byť komunikácia a dialog !Nie sme mrtvoly!
REAGOVAŤ