logo
konto fb rss email
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
INZERCIA

BOLI SME V ZÁCHYTNOM TÁBORE: Aká je pravda o utečencoch?

Publikované: 26.06.2015 o 14:43Autor: Alžbeta Hrušovská, Humennéhodiny Prečítate približne za 10.5 minúty
V posledných týždňoch sa na Slovensku rozpútala búrlivá diskusia o tom, či prijať ďalších utečencov. Najlepšie je však utvoriť si názor na vec na základe vlastných skúseností, a tak sa cesta+ vybrala mapovať situáciu do Záchytného tábora Migračného úradu Humenné.

Keďže záchytný tábor patrí pod Migračný úrad a Ministerstvo vnútra SR, dostať sa dovnútra nebolo také jednoduché. Bezpečnosť žiadateľov o azyl, ako aj obyvateľov Humenného či prípadných návštevníkov, je na prvom mieste. Absolvujem klasické procedúry a čakám na vstupenku a dovolenie robiť rozhovory a fotografovať. Spoločnosť mi robí pani Ľubov Šaková, ktorá ma bude celým zariadením sprevádzať.

NIE JE UTEČENEC AKO UTEČENEC

Postupne prichádzam na to, že nie je utečenec ako utečenec. V záchytnom tábore sa nachádzajú dva typy – žiadatelia o azyl, ktorí sa v ňom zvyčajne zdržujú dvadsaťjeden až tridsať dní, a potom osoby pod ochranou UNHCR, pre ktorých je Slovensko iba prestupnou stanicou na maximálne šesť mesiacov. Pýtam sa, odkiaľ k nám prichádza najviac žiadateľov o azyl. „Irak, Afganistan a Sýria. Momentálne tu však máme žiadateľa z Kuby, Sýrie a jednu rodinu z Čečenska,“ približuje mi situáciu pani Šaková. V celom komplexe sa momentálne nachádza len štrnásť ľudí. „Keby ste prišli pred dvomi týždňami, bolo ich tu takmer stopäťdesiat. Snažíme sa ich však čo najskôr presunúť do pobytových táborov v Rakovciach (pre mužov) a v Opatovskej Novej Vsi (pre rodiny, ženy a deti),“ dodáva.

 

 

Svoju návštevu záchytného tábora začínam rovnako ako bežný žiadateľ o azyl. Spolu s pani Šakovou sa zastavujeme na recepcii a ja sa pýtam na proces. „Keď cudzinec priletí na letisko do Bratislavy, Popradu alebo Košíc, hneď na mieste môže požiadať o azyl. Odtiaľ ho prevezú k nám. Prvý kontakt so žiadateľmi prebieha na recepcii, kde je vždy jeden muž a jedna žena,“ vysvetľuje. Pýtam sa priamo pracovníkov, čo je najťažšou vecou pri prvom kontakte. „Častokrát je to práve jazyk. Keď sa nevieme dorozumieť, používame ruky a nohy a neskôr voláme tlmočníkov.“ S úsmevom sledujem aj praktickú ukážku dorozumievacích techník. „Stáva sa však, že niekedy jednoducho odmietnu rozprávať, vtedy s nimi nepohnete,“ dodáva recepčný. Prvé chvíle žiadatelia trávia v čakacej miestnosti, ak sú to však rodiny s malými deťmi, snažia sa ich čím skôr presunúť do izieb.

SME V KARANTÉNE

Po úvodných formalitách nasleduje lekárska prehliadka – bez nej sa ďalej nepohnú. Vstupujeme do ordinácie a zoznámim sa s MUDr. Alžbetou Barnovou. „Každého žiadateľa čaká preventívna prehliadka, odbery krvi a röntgenové snímky. Testujeme ich na rôzne choroby, napríklad hepatitídu, aby sme predišli ich šíreniu. Ak prídeme na nejaký problém, riešime ho ambulantne alebo hospitalizáciou, podľa potreby,“ opisuje základný postup pani doktorka. „Komunikujeme v ruštine, nemčine, angličtine, ak je potrebný nejaký iný jazyk, vždy si prizveme tlmočníkov,“ dodáva. Na konci chodby sa nachádza izolačka. „Ak by mala pani doktorka u pacienta podozrenie na nejakú infekčnú chorobu, okamžite ho tam umiestnime,“ dodáva pani Šaková.

Presúvame sa na druhé poschodie. Budova mi celkovo pripomína školský internát a môj dojem ostáva rovnaký aj po návšteve spoločenskej miestnosti a kuchynky. „Majú tu televíziu so satelitom, takže môžu sledovať i programy v rodnom jazyku. Kuchynka zase slúži len na drobné úkony, napríklad prihriatie mliečka pre deti,“ zisťujem. Stravu totiž majú zabezpečenú päťkrát denne. Pýtam sa aj na vreckové.

 „Zo zákona vyplýva, že dospelí majú nárok na štyridsať centov na deň a deti na dvadsaťsedem centov na deň.“ Nie je to veľa, ale všetko ostatné majú zabezpečené na slušnej úrovni – čisté bývanie, stravu prispôsobenú zdravotným a kultúrnym návykom. „Teraz prebieha mesiac ramadán, a keďže moslimovia sa počas neho postia tak, že jedia až po západe slnka, snažíme sa im aj v tomto vychádzať v ústrety. Keď ich je tu takto pomenej, ako i teraz, dá sa to zvládnuť, trochu chaotickejšie je to pri vyšších počtoch ľudí,“ opisuje pani Šaková.

STRETNUTIE NAŽIVO

Už na začiatku som sa dozvedela, že žiadateľov môžem fotiť iba s ich súhlasom. Získať ich súhlas však nemusí byť také jednoduché – jednak pre strach z médií, jednak pre jazykovú bariéru. Na španielsky hovoriaceho Kubánca skúšam taliančinu, ale neúspešne, tak mu aspoň podám ruku a venujem úsmev. Na okne však sedí mladík počúvajúci hudbu – dozvedám sa, že pochádza zo Sýrie a vie trošku po anglicky. Nedám sa odradiť a idem to skúsiť. Pomaly a jasne sa predstavím, podám ruku, pýtam sa na meno, vysvetlím, kto som, a potom príde kritická otázka: „Môžem si ťa odfotiť?“ Očividne mám šťastie, lebo prikyvuje a upravuje si košeľu, aby vyzeral dobre. Medzi fotením konverzujem a pýtam sa, prečo odišiel zo Sýrie. „Kvôli vojne.“ „Je ti na Slovensku lepšie?“ S úsmevom prikyvuje, podáva mi ruku a lúčime sa.

Na chodbe sa nachádza aj moslimská modlitebňa. Kresťania tam nevstupujú – nie kvôli zákazu, ale z rešpektu. „My rešpektujeme ich kultúru a oni našu,“ vysvetľuje mi moja sprievodkyňa. Odfotiť si ju tak môžem jedine zvonku.

NA SLOVENSKU PO SLOVENSKY

Presúvame sa do vedľajšej miestnosti, učebne slovenčiny, a spoločnosť nám robí aj sociálna pracovníčka Ivana Sochaničová. „Migračný úrad zabezpečuje výučbu slovenčiny päťkrát za týždeň, vždy dopoludnia. Dvakrát za týždeň ešte chodia učiť z jednej mimovládnej organizácie.“ Ako však budete učiť po slovensky cudzinca, ktorý reč počuje po prvý raz? „Ku každému musíme pristupovať osobitne a v konečnom dôsledku je to na jeho vlastnom prístupe – či má záujem, alebo nie. Začíname však vždy od začiatku – abecedou. Ak máme aj deti, snažíme sa rozdeliť ich podľa vedomostí a pripraviť ich do školy,“ približuje situáciu pani Sochaničová. Žiadatelia o azyl sa učia úplne jednoduché frázy. „Aby sa tí, ktorí majú priepustku, vedeli pozdraviť, poďakovať, vypýtať si niečo v obchode. Kto má záujem učiť sa viac, požiada o extra hodiny a tomu sa venujem osobne aj poobede.“

Okrem toho, že žiadatelia neovládajú jazyk, prichádzajú aj do celkom novej kultúry. Tu získavajú i prvý kontakt s našimi zvykmi. „Na začiatku povinne absolvujú kultúrnu orientáciu, dozvedia sa niečo z histórie a súčasnej situácie Slovenska. Navyše, napríklad cez Veľkú noc sme boli na prednáške, ktorú tu v Humennom organizovala Únia žien.“ Keď sme pri zvykoch a Veľkej noci, nedá mi neopýtať sa na oblievanie. „Rešpektujú nás, je to naša kultúra, a my rešpektujeme ich. Nikdy sme sa tu nestretli s nejakým sporom týkajúcim sa kultúry alebo náboženstva.“ Začiatky však neboli jednoduché ani pre pracovníčky. „Mali sme obavy, či nás budú ako ženy rešpektovať, ale opak bol pravdou. Naozaj tu panuje vzájomný rešpekt.“ Potvrdzujem, dokonca aj ku mne sa každý správal slušne, otvorene a s rešpektom – a tak môj dobrý dojem počas celej návštevy len rástol.


Rozmýšľam, čo by im mohlo v tomto zariadení chýbať. „Chýbajú knihy a časopisy – v slovenčine i v iných jazykoch. Anglicky, rusky, arabsky. Zišli by sa nám aj slovníky, čokoľvek. Šatstva i hračiek máme dosť, ale toto nám naozaj chýba,“ prosí pani Sochaničová.

SÚKROMIE

Do obývaných izieb žiadateľov nemám prístup. „Rešpektujeme tu súkromie žiadateľov,“ dostávam odpoveď. Avšak prázdne izby pripravené prijať nových obyvateľov sú mi k dispozícii. Zariadenie je všade rovnaké a jednoduché. Každý má vlastnú posteľ, skrinku a v miestnosti sa okrem toho nachádzajú stoličky a stolík. Poznamenám, že ak si niekto myslí, že títo utečenci u nás žijú v luxuse, je na omyle. „Naozaj, luxus to nie je, ale je to základ a je tu vždy čisto,“ dodáva pani Šaková.

Vyzerá to tak, že okrem výučby majú žiadatelia o azyl dostatok voľného času. Na jeho vyplnenie tak využívajú pingpongovú miestnosť, posilňovňu alebo detskú izbu.

Dostávame sa do podkrovia a mňa zaujíma kresťanská modlitebňa. Keďže sme v karanténe, nemôže sem pravidelne prichádzať kňaz. „Tí, ktorí sú tu už dlhšie a bez podozrenia na choroby, môžu ísť do kostola vonku. Ostatní sa tu spoločne schádzajú na modlitby.“ Miestnosť je zariadená veľmi jednoducho a dozvedám sa, že by sa potešili aj obrazom, krížikom, ružencom a iným predmetom. „Keď tu boli Gruzínci,  priniesli si i vlastné a mali ich aj vo svojich izbách. Sú veľmi zbožní. Ak by sme však mali takéto predmety k dispozícii, mohli by sme vopred pripraviť napríklad kresťanské izby.“

V hornej časti budovy sa nachádzajú aj sklady so šatstvom. „Postupne ich upratujeme a organizujeme, je toho veľa.“ Naozaj, zdá sa, že nechýba žiadny typ oblečenia – či zimné, či letné, dokonca aj slávnostnejší oblek. Na chodbe postrehnem kočík. „Tie by sa nám veru zišli, ale potrebujeme funkčné,“ dodáva.

Cestou dole si z okna fotím ihrisko. Na lavičke postrehnem dievča v oranžovom. Pri ňom sedí učiteľka angličtiny a spoločne študujú. „Patrí pod ochranu UNHCR, tí sa povinne učia angličtinu,“ zisťujem.

RODINKY

Na schodoch stretávame otca so synom, práve sa vracajú z obeda. Platí to čo predtým, musia súhlasiť s rozhovorom a fotením. Po rusky ovládam možno dve vety, a tak vysvetľovaciu úlohu opäť preberá všestranná pani Šaková. Na moje prekvapenie, aj títo ľudia súhlasia s fotením, tak si sadáme do spoločenskej miestnosti. Pochádzajú z Čečenska a malý bude mať čochvíľa štyri roky. Dieťa ako každé iné, s úsmevom na tvári. Ktovie, čím všetkým si prešlo. Za normálnych okolností býva detí v tábore oveľa viac, teraz je však väčšina aj s rodinami v pobytových táboroch.

V komplexe záchytného tábora sa nachádza i práčovňa, kde sa perú spoločné veci, v samotnej budove majú žiadatelia k dispozícii aj práčky na osobné oblečenie. Niektorí z nich vidia práčku prvýkrát v živote a sociálni pracovníci im dookola vysvetľujú jednoduché postupy.

Presúvame sa do jedálne – na prvý pohľad obyčajná školská jedáleň. V rohu sa nachádza bufet, v ktorom si obyvatelia môžu niečo kúpiť za peniaze z vreckového.

OSOBY POD OCHRANOU

Nachádzame sa v druhej budove a mojím cieľom je Senior Field Associate organizácie UNHCR, Lucia Kolpáková. Približuje mi druhú skupinu obyvateľov záchytného tábora. „Osoba pod ochranou UNHCR je taká, ktorá má priznaný status utečenca. Nie je to tak len na Slovensku, ale na celom svete. V tom prípade má tento utečenec nárok na pomoc a ochranu,“ približuje. „Po príchode na Slovensko sú utečenci na základe tripartitnej dohody transferovaní z krajín, kde nemajú dlhodobé vyhliadky na integráciu alebo sú tam rôzne bezpečnostné riziká. Sú to ľudia, ktorí už utiekli zo svojej krajiny do inej, kde však napríklad vypukol nejaký konflikt, a tak im UNHCR pomáha nájsť ich vytúžené miestečko – ich pokoj. Na Slovensku môžu ostať maximálne šesť mesiacov, ale väčšina prípadov je kratších. Tu absolvujú kultúrnu orientáciu, zdravotné prehliadky, učia sa angličtinu a potom pokračujú do tretích krajín.“

V zariadení funguje klasický denný režim. Deti chodia do škôlky, do školy. Prechádzajú zdravotnými prehliadkami a pracujú tu aj sociálni pracovníci a psychologičky a keďže títo ľudia sú často obeťami násilia, ponúkajú im potrebnú pomoc. „Najčastejšie prichádzajú pôvodom Somálčania, Etiópčania alebo Afganci. Napríklad, Somálčania a Etiópčania prichádzajú z Eritrey a Afganci z Iránu, kde žili niekoľko rokov,“ uzatvára pani Kolpáková.

Na záver si ešte prezerám priestory druhej budovy – jednoducho, ale čisto zariadené, práve prebiehajú aj rekonštrukcie.

Už mi neostáva iné ako poďakovať sa, podať si ruky a rozlúčiť sa. Pri východe si všimnem obraz na stene. Na prvý pohľad obyčajná izba so stolom s vázou uprostred. Po zamyslení sa objavujem metaforu – tento obraz je metaforou najjednoduchšej túžby, ktorú obyvatelia záchytného tábora v Humennom denne nosia vo svojich srdciach. Aj oni sú ako my – túžia po domove a po pokoji.

Ak si niekto pod pojmom záchytný tábor predstavuje stany a neľudské podmienky, alebo, naopak, luxusné zariadenie, kde nikto nemusí nič robiť, mýli sa. V mysli si odnášam rešpekt a úctu – voči tým, ktorí sa utečencom venujú, i voči tým, ktorí mali odvahu utiecť z vlastnej krajiny za lepším životom. Úprimne, držím im palce, aby ho našli tu – na Slovensku.

 

...

Fotografie: www.cestaplus.sk / Alžbeta Hrušovská

...

Prečítajte si aj:

Utečenka a kresťanka z Iraku Muna: Denne sme sa v kostole modlili za jedného či dvoch nových mučeníkov 

INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
DISKUSIA
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
Diskusia je zatiaľ prázdna. Buďte prvý, kto vyjadrí svoj názor.
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.