logo
konto fb rss email
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
INZERCIA

Odpustenie: Nadýchni sa, duša moja

Publikované: 11.03.2016 o 14:56Autor: Petra Babulíkováhodiny Prečítate približne za 4 minúty
„Je ťažké odpustiť iným. Prosme Boha o milosť, aby sme vždy dokázali odpustiť“ (pápež František).

Ach, aké to bolo kedysi jednoduché. Keď sme sa ako škôlkari pobili kvôli hračke či štuchancu, dospelí nám prísne prikázali pomeriť sa. Oduté tváričky malých bojovníkov tak museli ustúpiť stisku drobných rúk a vážne vyrieknutému: „Prepáč.“ Čo na tom, že sme sa o chvíľu klbčili opäť; vedomie, že aj napriek tomu sa budeme priateliť po celý deň, nám do života vlievalo radosť z toho, aké je jednoduché uzatvoriť prímerie.

Ako dospelým sa nám však odkrylo tajomstvo zložitých medziľudských vzťahov. A ako vraví pápež František, práve odpustiť je ťažké, ba často nad naše sily. Možno povedať, že v niektorých chvíľach ani neuvažujeme o odpustení. Hlboko zranení prestávame veriť v uzdravenie. Rany bolia a duša bolí, spomienky tlačia slzy do očí. Už predsa nejde o uchmatnutú hračku či nevinný štuchanec do chrbta. Bolí nás zrada, klamstvo, fyzické či psychické násilie alebo neprijatie.

Strhnúť leukoplast

A predsa. Aby sa rany zahojili, skutočne zahojili, potrebujeme práve odpustiť. Bez odpustenia sa totiž nemôže uskutočniť uzdravenie. Skutočné uzdravenie. Nie vytesnenie zranení zo spomienok. Ani prirýchle: „Je to v poriadku.“ Odpustenie je proces. Je to vedomé rozhodnutie strhnúť leukoplast strachu, slabosti či plynúceho času a nechať pôsobiť čerstvý vzduch. Rana sa hojí. Stojí to námahu, je to riskantné. Ale zároveň je to nevyhnutné.

Neuveriť šepotu hada

Ktosi múdry raz povedal, že neodpustením ubližujeme predovšetkým sami sebe. Je to tak. Držať v sebe hnev, čičíkať sa vymenovávaním krívd – domnelých či skutočných, odporovať myšlienke na „odpúšťam ti“, to všetko pôsobí na dušu ako jed.

Jed hada. Toho istého, ktorý sa plazí dejinami Starého i Nového zákona. Čím viac váhame, tým je jeho šepot hlasnejší. Nemôžeme odpustiť, boli by sme slabošskí. Nemôžeme odpustiť, nezaslúžia si to. Nemôžeme odpustiť, stali sa nám strašné veci, za ktoré niekto musí pykať. Zranení a ubolení postupne začíname veriť, že tieto myšlienky patria nám samým, že sme ich pôvodcami. Neodpustenie v nás hlodá ako termit, nahlodáva nám pohľad na život, okráda nás o radostnosť a pokojné noci. Nabaľujú sa nové a nové nezahojené zranenia, až sa napokon bojíme dôverovať človeku, bojíme sa, že nám niekto opäť ublíži.

Otvoriť okná srdca dokorán

Duša, vzchop sa! Vypni rádio Had FM. Nalaď sa na frekvenciu Ježiš vie najlepšie. Človek, ktorý sa rozhodne odpustiť, nie je slaboch, práve naopak. Vie, že odpustením je o krok bližšie vnútornému pokoju a vyrovnaniu sa s ranami minulosti. Nosiť v sebe ťarchu krívd a bolestí je vyčerpávajúce.

Odpustením akoby sme v srdci otvorili všetky okná dokorán. Naše rozhodnutie často nevyústi do zmierenia sa s vinníkom, ktorý oň možno ani nestojí. Napriek tomu to, čo odpustením získame, stojí za vynaložené úsilie. Pozrieť sa minulosti do očí a necítiť pritom bolestnú triašku, spomenúť si na staré údery pod pás a neprežívať opäť bolesť, to je oslobodenie, ktoré vyviera priamo z odpustenia.

Povedať Bohu všetko

Dajme duši šancu opäť sa zhlboka nadýchnuť! Duch vanie dejinami sveta, vanie i našimi osobnými dejinami, akokoľvek sú boľavé. Sú bolesti, ktoré prevyšujú naše odhodlanie odpustiť, no vpustime do nich Boha – on prevyšuje akúkoľvek bolesť, akúkoľvek krivdu, všetok strach, traumu a neschopnosť. Kľaknime pred ním v dôvere zraneného dieťaťa. Povedzme mu, kto nám ublížil, ako to urobil, vyplačme sa z bolesti. Poprosme ho o silu odpustiť, nezlorečiť, nepripomínať si zlé.

Pane, daj mi silu kráčať tvojou cestou odpustenia! Osloboď ma od strachu z nových zranení! Naplň ma radosťou zo slobody, ktorú pocítim, ak odpustím! Nech spievam, jasám na tvoju slávu, nech zlomím putá obáv a ustráchanosti! Nech moje srdce uverí, že ma nedefinujú zranenia z minulosti, ale pravda, a tou je, že som milovaný Boží syn, milovaná Božia dcéra!

Pripomínať si Božie dotyky

A čo ak neverím, že Boh o mňa stojí? Čo ak viním práve jeho z tých zlých a smutných vecí, ktoré sa mi stali? Čo ak kráčam cestou opustenosti, čo ak moje zranenia vyplývajú zo sklamaní z nedostatku Božej starostlivosti o mňa? Stáva sa to. Treba si však uvedomiť, že tak, ako sa Boh o mňa neprestal ani na chvíľu starať, rovnako intenzívne sa had snaží, aby som uveril opaku. Veď čo môže týrať dušu viac než to, ak uverí, že Bohu na nej nezáleží? A keď potom trpíme či dokonca zatrpkneme, had sa teší. On Boha stratil, tak nech aj my vieme, aké to je!

Je dobré a užitočné pripomínať si v takých chvíľach Božie dotyky v našom živote. Stíšiť sa, sadnúť si nad šálkou kávy či čaju a uvažovať. Možno sa nám vynorí nedávna spomienka, možno budeme musieť načrieť hlbšie. Ak však budeme túžiť, spomienka na dobré veci, ktoré Boh uskutočnil v našich životoch, iste príde. Predostrime ju Zlému ako dôkaz, postavme sa voči jeho klamstvu. Vezmime si na pomoc žalm či citát z Nového zákona. Neverme, že Boh nám chce ubližovať. Nedajme si nahovoriť takú nehoráznu lož.

Odpustiť sebe samému

A napokon, čo ak nás samých sužuje nedávna či dávna vina? Už niekoľkokrát sme požiadali o odpustenie, vyznali sa vo sviatosti zmierenia, vykonali nápravu, skutok kajúcnosti, urobili viac, než sa od nás vyžadovalo, no vina nie a nie odísť.

Oprime sa o pravdu, že Ježiš zomrel za naše zlyhania. Nespochybňujme veľkosť jeho obety. Zomrel aj za to, čo ma tak trápi. Je to preč, je to preč. Uver, duša, a tancuj!

Na vlnách Ježiš vie najlepšie práve hrajú moju obľúbenú. „Poď, vyjdi von z tmy, svetlo máš v sebe...“ Si Božím chrámom, si Božím chrámom. Nedaj sa ušliapať, nedaj sa zamknúť do vnútra svojich zranení. Máš na viac, máš na viac...

...

Snímka: naningisme.files.wordpress.com 

INZERCIA
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
DISKUSIA (2)
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
+
1
|
-
0
13.03.2016 19:57
Zita
Peťka, ďakujem :) Pohladilo dušu, potešilo srdce, vyčistilo oči... Len stále hľadám ten vypínač a neviem ho nájsť...
REAGOVAŤ
+
2
|
-
0
15.03.2016 08:29
Andrea
Ďakujem veľmi pekne za úžasný článok.
REAGOVAŤ
NEWSLETTER cesta+
Prihláste sa na odber :)
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.