logo
konto fb rss email
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
INZERCIA

(NE)KRESŤANSKÁ DEPRESIA: Prečo si smutná, duša moja?

Publikované: 10.01.2017 o 00:00Autor: Zuzana Vandákováhodiny Prečítate približne za 11.5 minúty
Často sa stretávam(e) s názorom, že veriaci človek žijúci v nádeji nemôže mať depresie, lebo je to „nekresťanské“. Skutočne je tento názor pravdivý? Pravda je, že depresia je medicínsky problém, nie problém vierovyznania. Nie je a ani nemôže byť prekážkou, aby človek miloval Boha. Práve naopak, môže sa stať cestou, ako sa učiť byť chudobný v duchu. Môžem mať depresiu, ale môj vzťah s Bohom nemusí byť depresívny.

Určite máš v živote chvíle, keď ťa nič nebaví, nič sa ti nechce robiť, aj najmenšia aktivita ťa rýchlo unaví a nálada je pod bodom mrazu... Strácaš chuť žiť. Každý z nás to pozná. Problém nastáva, keď sú tieto chvíle týždňami či mesiacmi bez zjavného dôvodu... Ak sa máš zle preto, lebo ťa niečo postihlo, niečo sa v rodine stalo, napríklad ti zomrel niekto blízky, je to prirodzené. Ak žiadny dôvod nemáš, a napriek tomu sa cítiš ako privalený tankom a neschopný života, je to problém.

Depresia. Milióny ľudí ňou trpia, vrátane kresťanov. Avšak i dnes, napriek tomu, že sme v 21. storočí, sa táto téma v spoločnosti obchádza širokým oblúkom. Ale ona je tu s nami a mnohí sme si s ňou dokonca potykali, vrátane mňa. Občas je nezvládnuteľná, občas neznesiteľná. Zráža nás k zemi, ničí. No práve v prachu zeme možno nájsť Krista.

Depresia – prázdno v srdci ako nový priestor pre Pána. Depresia – ustavičná agónia duše. A najťažšie je na nej to, že neustále zabíja (vo vnútri), ale nezabije. Depresia sa často prezentuje ako živná pôda pre beznádej, zúfalstvo... (U mňa sa paradoxne stala pôdou pre vzťah s Bohom, lebo mi dala jednu z najcennejších lekcií - poznanie, že Boh je stále pri mne a miluje ma. Napriek všetkému.)

Zjednodušene tvrdiť, že depresia je len nedostatok viery, že treba začať intenzívnejšie žiť svoj náboženský život a ona pominie, je veľmi trúfalé. Kiežby si ľudia uvedomili, že duševná choroba NIE JE len „slabosť“ či „nevyriešené hriechy“, ale je to z hľadiska medicíny chemická nerovnováha v mozgu, ktorá často potrebuje lieky, aby sa dostala naspäť do rovnováhy. Sama od seba neprejde tým, že si človek povie, že mu bude tak a tak. Takto to skrátka nefunguje.

Pozn.: Nie som lekárka, psychologička ani odborníčka na tento problém. Som obyčajný človek, ktorý si potykal s depresiou.

„DEPKA“ ČI DEPRESIA?

„Mám depku,“ počuť dnes na každom rohu. Sebaospravedlnenie, lebo som vstal mrzutý a nervózny. Z „depky“ nás dostane šálka dobrej čokolády, masáž nôh, prípadne sa z nej vyspíme. Ale z depresie sa človek nevyspí. A nezaberie ani kilo čokolády ani nič, čo bežne človeka teší. Prečo „depku“ spomíname tak pričasto? Módny trend? Potreba zaujať? Alebo skôr nepochopenie? Keby ste tušili, ako používanie tohto slova ubližuje tým, pre ktorých je depresia dennodenným bojom, prestali by ste s tým...

Človek bežne zažíva prechodné stavy smútku, znechutenia, únavy, vyčerpania, patria už k nášmu životu. Avšak klinická depresia je niečo oveľa ťažšie, je viac ako bežný smútok, treba ju liečiť. Józef Augustyn hovorí: „Skutočná depresia je ťažká choroba, ktorá paralyzuje človeka, zvalí ho na zem.“ Jean Vanier nazýva depresívnu osobu ako „postihnutú vyčerpanosťou“ a depresiu ako „chorobu z vyčerpania energie“. Životná sila sa niekde zablokuje. Naša energia a chuť do života sa vytratila a zostala nechuť ku všetkému alebo túžba zmiznúť, zomrieť. Ručná brzda (nášho života) je spustená a zaseknutá, závesy na duši zatiahnuté. Tma, tma, tma. A dennodenný boj s (ne)životom, (ne)žitím.

Klinická depresia môže mať pôvod v detstve. Môže byť dôsledkom všetkých skrytých smútkov, temnôt, pocitov vín. Ale taktiež môže byť spôsobená uvedenou chemickou nerovnováhou. Teraz nehovoríme o depresívnych chvíľach, ktoré si prežije v živote chvíľkovo takmer každý, ani o tom, že som z niečoho deprimovaný. Hovoríme o depresii, ktorá neprejde po týždňoch ani po mesiacoch.

„V najhoršom prípade sa depresia podobá na ťažký mrak, ktorý na nás znenazdajky padne. Je to strach z najhlbšej temnoty. Je to ako brodiť sa hlbokým močiarom uprostred noci. Ako žiť na cudzej planéte. Ako sčista-jasna oslepnúť, ohluchnúť, ohlúpnuť, ochrnúť a ostať bez peňazí. Keďže sa vám však vlastne nič z toho nestalo, vaše okolie predpokladá, že to zvládnete. Vy však nemôžete. Nik nepočuje váš plač. Hovoríte slová, ale svet naokolo ich nevie dešifrovať. Ste úplne vydesení. Chcete sa vypariť. Vzdať sa života. Zlomená noha okoliu indikuje, že niečo nie je v poriadku. Keď sa však vaša myseľ v snahe prežiť uzavrie pred realitou, neexistuje jednoduchý spôsob, ako povedať svetu, že vo vnútri trpíte.“ (Sue Atkinsonová: Na ceste z depresie)

PREPÁČTE, ŽE SOM DEPRESÍVNY/A...

S telesnými ťažkosťami nemáme problém ísť k lekárovi, aby nám pomohol. Nenapadne nám vysvetľovať si žalúdočný vred či cukrovku ako nedostatok viery. Prečo by to malo byť pri depresii inak? Boh lieči aj prostredníctvom lekárov, odborníkov, ktorých nám posiela, aby nám pomohli. Vyhľadanie odborníka je v prípade dlhotrvajúcej a/alebo ťažkej (klinickej) depresie nevyhnutné. Ona je totiž takým istým ochorením ako akékoľvek iné telesné ochorenie. (A dobre vieme, že je oveľa ťažšie, keď trpí duša ako telo.) Moderná medicína je dar. Nebojme sa ju prijímať, ak je to potrebné! Lieky môžu utlmiť príznaky depresie natoľko, že budeme schopní opäť sa normálne zaradiť do života. Antidepresíva neslúžia na to, aby sme boli šťastní. To je veľmi mylná predstava. Pomôžu nám dostať sa do stavu, v ktorom sme už ďalej schopní pracovať. Neurobia nás šťastnými. Ale uvoľnia ručnú brzdu, ktorá je pri depresii aktivovaná.

Áno, je ťažké priznať si, že som depresívny. Myslím, skutočne depresívny, nie tak prechodne, moderne „v depke“. Avšak terapia je možná až vtedy, keď si pripustím, že tou chorobou trpím. A potom sa konečne odhodlám prijať pomoc. (Keby ste vedeli, akú úľavu vám to prinesie, prijali by ste ju oveľa skôr.) Psychiater predpíše lieky, odporúča podpornú psychoterapiu. Prípadne si odležíte pár týždňov na psychiatrickom oddelení, aby vám nasadili liečbu s čo najväčšou účinnosťou.

Často sa depresívni ľudia cítia byť vinní tým, že sa nedokážu vzchopiť (hoci by tak chceli!). Cítia, že zlyhali, pretože nedokážu svoj život lepšie zvládať. A veriaci navyše pociťujú vinu i za to, že nemajú dostatok viery, keď ich prijímanie sviatostí, modlitby či čítanie Svätého písma od depresie neoslobodilo. Poznámky typu: „Keby si sám chcel, aby si sa tak nemal..., „Veď sa už premôž...“ alebo: „Ak miluješ Ježiša, nemôžeš byť smutný“ či „Nepohŕdaj Božím darom života a začni sa zo života tešiť“ nie sú v cirkevných spoločenstvách príliš šťastne volenými „povzbudeniami“ a tejto veci nepomôžu. Človek by aj chcel, ale nemôže, nejde to. Depresia mu ponecháva len žalostne malé rezervy, aby čelil každodenným ranám života. Klišé a prázdne frázy ničia i ten zvyšok živého, čo vo vás zostalo. Ľudia to možno myslia dobre, ale často si neuvedomujú, že myslieť to dobre niekedy nestačí. A že tým narobia viac škody ako úžitku. Tichá prítomnosť milovanej osoby je väčšmi žiaduca ako siahodlhé reči.

„Nechajte ma všetci! Ja to zvládnem sám!“ útočí depresívny človek, lebo ho ťaží vlastná bezradnosť. Ak ho ale nechajú, zničí sa. Sám si totiž nemá ako pomôcť, vie si pomôcť jedine k sebazničeniu. (Alebo k zatrpknutiu a rezignácii.) A táto cesta je veľmi strmá a nebezpečná.

HLAVNÝM CIEĽOM NIE JE ŽIVOT BEZ DEPRESIE, ALE BOH

Pána mám vždy pred očami; a pretože je po mojej pravici, nezakolíšem sa. Preto sa raduje moje srdce a moja duša plesá, aj moje telo odpočíva v nádeji. Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie. Ukážeš mi cestu života. U teba je plnosť radosti, po tvojej pravici večná slasť. (Ž 16, 8 - 11)

Tento žalm pre mňa vyjadruje celú hĺbku depresívneho boja. Boh nie je automat, do ktorého vhodím modlitbu a vypadne mi uzdravenie. Skrze Syna nám ukázal, že do domu Otca sa ide cestou krížovou. Možno tvoje depresie ani po modlitbách za uzdravenie, ba ani po rokoch intenzívnej liečby nezmiznú. No možno je ich zmysel inde – možno máš s pokorou prijať svoju chorobu a skrze ňu nájsť svoju cestu k Bohu. Pokorne priznať, že trpím depresiou – obzvlášť, ak potrebujem pomoc odborníkov – nie je vôbec ľahké. Ale práve to môže byť cestou. Pokora je odvaha zostúpiť do svojho depresívneho stavu a ukázať ho Bohu, ale aj priznanie, že napriek Božej pomoci potrebuješ ľudí, ktorí ťa budú odborne ošetrovať.

„Depresívny človek pozerá na svet inými očami ako optimistický básnik. Ale spoznal nimi, čo je na tomto svete podstatné, poznal najvnútornejšiu podstatu človeka. A vďaka tomuto pohľadu sa stal požehnaním pre mnoho ľudí - práve ten, ktorý toľko trpel vlastnými depresiami.“ (Anselm Grün: Deprese jako šance)

Anselm Grün prirovnáva depresiu k pôrodnému procesu. Je bolestivý, ale pomaly sa objavuje nový človek. Depresia často zastupuje umieranie. Aby sa v nás mohlo zrodiť niečo nové, musí to staré zomrieť.Vlastným zmyslom depresie je rozlomiť sa a otvoriť sa pre Boha.

„Všetky masky padajú. Aby sa mohol zrodiť nový človek, človek úplne utvorený na Boží obraz. V depresii je duša mŕtva. Slzami zármutku sa mŕtva duša prebúdza k životu. Zarmútený človek sa naučil padnúť pred Bohom, zložiť masku a zbrane. Cíti nakoniec, že je pred ním bezbranný, že už nemá nič, čím by sa mohol brániť jeho láske. Je úplne obnažený. Už nemá v rukách svoje čnosti a schopnosti ani plány, ako sa stať svätým. Už sa ledva drží a má len svoju úbohosť, ktorú predkladá Božiemu milosrdenstvu.“ (Anselm Grün: Deprese jako šance)

Nájdete mnoho svedectiev o uzdraveniach z depresií, avšak o ľuďoch, ktorí žijú s Kristom a depresiou zároveň, akosi nepočuť. Často sa stretávam v Cirkvi s tým, že depresia a Boh stoja na opačných koncoch. Nie je to tak. Tiež som si roky myslela, že nemôžem kráčať k Bohu skrze depresiu..., že ju musím obísť, aby som mu mohla patriť. Dnes viem, že je to práve naopak: Mám k nemu prichádzať skrze ňu. A on sa ma tak môže svojou láskou dotýkať tam, kde to najviac bolí. Za tie roky som uverila, že to nie je len na škodu, ale môže to priniesť úžitok. „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ (Jn 12, 24)

DEPRESIA S BOHOM NIE JE VŽDY O UZDRAVENÍ, ALE DOSTÁVA INÚ PRÍCHUŤ

Mnohí veriaci trpiaci depresiou majú strach požiadať o pomoc vo svojom cirkevnom spoločenstve. Nazdávajú sa, že depresia je výsledkom ich nedôvery v Boha. Preto ani moralizovanie na adresu ich depresií (stále hovoríme o klinických depresiách) nie je namieste. Depresia totiž nie je záležitosťou morálky, ale psychickej či fyzickej stránky človeka. A biológia nemôže byť meradlom viery.

Trvanie na tom, že modlitba, sviatosti a duchovné vedenie sú všetkým, čo je potrebné na liečbu depresie, nie je vždy najsprávnejšie. Súhlasím, že mnoho depresívnych nálad je možné vyriešiť v spovednici a s vierou, ale tu je potrebné rozlišovať, či ide o prechodný stav, alebo klinický príznak. Na depresiu sa v zásade treba pozerať ako na ochorenie. Keď v tele opäť nastane chemická rovnováha, vaša nálada sa zlepší.

Ak má niekto žlčníkové kamene, chváli sa, aké sú veľké. Keď niekto utrpí úraz, zveličuje jeho následky. Ale keď niekto trpí depresiou alebo úzkosťami, mlčí, pretože by nebol pochopený. Má strach a cíti hanbu. Chce to ešte veľa porozumenia, aby sa duševné choroby vnímali rovnocenne s fyzickými. Žiaľ, v cirkevných kruhoch sa depresia často vníma ešte aj dnes ako duchovný problém: „Ako môžeš veriť v Boha a myslieť na samovraždu? Začni sa modliť a depresie zmiznú! Choď a už nehreš!“ Sama som sa s tým neraz stretla... Dokonca sa mi stalo, že (i) kňaz v spovednici priznal, že sa ešte nestretol s tým, že niekto spomína depresiu, preto ani nevedel, ako zareagovať, čo mi povedať.

BOH MA MILUJE AJ DEPRESÍVNEHO A JE MI BLÍZKO

Prečo si smutná, duša moja, a prečo sa chveješ? Dúfaj v Pána, lebo ho ešte budeš velebiť, spásu mojej tváre a môjho Boha. (Ž 42,6)

Zvyšok článku si prečítate v zamknutej časti. Ďakujeme, že nás podporujete cez predplatné.

Zvyšok článku je prístupný iba predplatiteľom. Staňte sa našim predplatiteľom a získajte aj iné výhody.
Informácie o predplatnom na www.cestaplus.sk/predplatne.

cesta+

V prípade, že ste prihlásený v konte a článok sa neodomkne, odporúčame vymazať údaje cookie zo svojho prehliadača.
DISKUSIA (10)
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
+
1
|
-
0
21.11.2015 09:49
viv
"Vtedy budeš volať a Pán odpovie, budeš kričať a riekne: "Hľa, tu som!" Keď odstrániš sprostred seba jarmo, kývanie prstami a reči zločinné a ponúkneš hladnému svoj súcit, ubitú dušu nasýtiš: vyjde vo tme tvoje svetlo a tvoja temnosť bude ako poludnie. A Pán ti dá neprestajný spočinok, jasnosťou naplní tvoju dušu a tvoje kosti upevní: budeš ako polievaná záhrada a ako prameň vôd, ktorého vody nesklamú. " sa hovori Iz 58. Na tuto kapitolu ma upozornili v obdobi depresie, na prislubenia od Pana, ktore su v nej, a boli pravdive. "tvoja temnost" - to boli pre mna slova, ktore opisovali obdobie mojho zivota. A teraz si - chvala Panovi - uz na pocity z neho nedokazem ani spomenut.
REAGOVAŤ
+
4
|
-
0
21.11.2015 17:55
gtk
Depresia, roky som trpela, roky som sa s tým nevedela stotožniť... liečba akosi nezaberala.Aj teraz mávam stavy depresie..., ale som akosi viac odolná -donútili ma k tomu udalosti v živote.../choré dieťa, nešťastný úraz druhého dieťaťa ,,,práve vtedy som si uvedomila, ako veľmi ma potrebuje silnú-nie uplakanú, moju prítomnosť na ÁRE, v rehabilitačnom centre... veľa ľudí sa za nás modlilo,/je to za nami.Dieťa chodí, vozíček sme vrátili,,,a ťažkosti , kríže sú každý deň-Lieky už dávno neužívam, pracujem ako sestra na psychiatrii...,takto to zariadil "život"Je to v skratke ako ma Pán vyslobodil z ťažkej depresie, dnes viem, že každý prijatý kríž je požehnaním....
REAGOVAŤ
+
9
|
-
0
22.11.2015 12:46
gtk
Chcem sa ešte poďakovať autorke za tento otvorený článok,k tejto problematike!!!Diagnóza depresia a psychické ochorenia sú stále "podceňované" a len ten kto si týmto prešiel, vie pochopiť aké ťažké stavy prežíva človek, ktorý trpí týmto ochorením. Ešte raz ĎAKUJEM
REAGOVAŤ
+
2
|
-
0
02.12.2015 10:22
sara
Zuzka, ďakujem ti za tieto slová. Vystihla si to presne... môžem potvrdiť vlastnou bolestnou skúsenosťou. Ale Pán je tu! Zaujali ma tie slová Anselma Gruna o prerode vďaka depresii, ja by som povedala, že som dostala akoby lekciu do života, presmerovanie naspäť a upriamenie na to, čo je naozaj podstatné. A v mojom osobnom prípade aj tak trocha slúži ako upozornenie, aby som si nezabúdala iba tak obyčajne užívať. Vďaka, že si rozpoznala, ako môžeš skĺbiť písanie a zážitok depresie tak, aby si pomáhala iným a prinášala požehnanie. Prajem ti všetko dobré!
REAGOVAŤ
+
2
|
-
1
10.01.2017 13:31
Zuzana
Ja som sa uz stretla s depkou v spovednici, ked som mala tazke obdobie a vravela som knazovi, ze viac nevladzem, ze asi pojdem za psychiatrom si predpisat lieky, na co mi on povedal, ze on uz roky berie antidepresiva.Depresia je naozaj choroba, len ju treba spravne diagnostikovat a liecit.
REAGOVAŤ
+
0
|
-
0
10.01.2017 14:52
Bea
Autorka spomína fakt, že v kresťanských spoločenstvách existuje ešte veľa predsudkov voči psychickým ochoreniam. Ja som sa pri svojej klinickej depresii bohužiaľ s tými najbolestnejšími súdmi a najväčším nepochopením stretla nie u bežných veriacich, ale v spovedelnici pri sviatosti zmierenia. Hlavne u starších kňazov (60+). Ale aj z tých, ktorí sa zachovali ľudsky, väčšina vôbec netušila, čo psychické ochorenie obnáša a aký má vplyv na vôľu, konanie a celkový duchovný život človeka! Z toho usudzujem, že výuka psychológie a psychopatológie v kňazských seminároch pokrivkáva. Isteže, kňaz nemá byť odborníkom v tejto oblasti. Ale aby nemal ani základné informácie... Pritom nejde o žiadnu okrajovú záležitosť. Minulý rok vyhľadalo pomoc psychiatra viac ako 400 000 obyvateľov Slovenska. Sú medzi nimi aj kresťania-katolíci. To, že o tom nehovoria, tak ako iní ĺudia o svojich ochoreniach, je dôsledok strachu a obáv z odsúdenia, ktoré by len ďalej zhoršilo ich základné ochorenie.
REAGOVAŤ
+
2
|
-
0
10.01.2017 15:14
Mirka
Ďakujem autorke za odvážne osobné svedectvo i za erudovaný článok. Kiežby v každej diecéze existoval/i kňaz/i poverený/í špeciálnou pastoráciou veriacich s psychickým ochorením. Myslím, že by to bolo nesmierne potrebné a užitočné - rovnako ako už existujúca pastorácia detí, mládeže, rodín, Rómov, rozvedených,...
REAGOVAŤ
+
1
|
-
0
10.01.2017 20:20
Livka
Ďakujem veľmi za povzbudivè slová útechy :) :) Mám ťažký čas pred skúškou.KONEČNE MA NIEKTO SKUTOČNE POCHOPIL! :) BUDEM S TOHO čerpať.
REAGOVAŤ
+
1
|
-
0
10.01.2017 23:01
Jakub
Ďakujem autorke za nádherný článok! S depresiou si už dlhšie tykám, a hoci sa liečim, stále je prítomná a sem tam sa prejaví viac. Ale môžem dosvedčiť, že skrze ňu a jej prijatie som sa priblížil k Bohu a rozpoznal svoje povolanie. Predtým som sa dlho stretával s nepochopením, ani sám som nevedel čo mi je. Lieky - a pani doktorka, ktora mi ich predpisala- mi doslova zachranili život. A teraz si uvedomujem, že ju Pán použil na to aby som sa k nemu vrátil, priblížil a mohol plniť jeho vôľubs radosťou.
REAGOVAŤ
+
0
|
-
0
11.01.2017 14:03
petite
Mne nepomohla ani rodina, priatelia, ani doktorka... ostal mi len Boh....zdr. ťažkosti, aj po 20 rokoch ostali, ale sú menšie...prijímam ich s vďakou a ako niečo, čo môžem obetovať za duch. povolania, za rodinu a za mne drahých...
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.