logo
konto fb rss email
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
INZERCIA

Alica Biela: Príbeh jedného umierania

Publikované: 12.11.2017 o 01:00Autor: Mária Kohutiarováhodiny Prečítate približne za 9 minút
Rok aj pár mesiacov ubehlo odvtedy, čo v tichu odišla mladá žena. Jej príbeh umierania, zverejnený na blogu SME a tiež neskôr na facebooku sledovali tisíce ľudí. Nie preto, žeby bol bulvárne zaujímavý, ale preto, lebo Mária Pauchly alias Alica Biela (čo bolo jej blogerské meno) niesla kríž umierania ako vzorný vlajkonosič.

Zrno, ktoré odumrie...

Z posledných správ, ktoré Mária vládala ešte po troške písať na svoju facebookovú stránku, silno cítiť pokoru a pokoj. Možno si ani sama neuvedomovala, keď začala písať svoj blog o rakovine, ktorá ju stála život, že sa stane apoštolkou nádhernej, pokojnej, svätej smrti – a svedkom, že rakovina, presne tak, ako znie nadpis jej knihy, nemá nad vieru.

Pritom, ako sama Mária priznala, jej viera nebola zo začiatku ničím iným, len poslušnosťou voči vytrvalému vedeniu jej mamy, v jednoduchosti základných právd a vernosti pri návšteve bohoslužieb. Nebola tak podobná mnohým z nás? Do kostola mali z Novej Dubnice riadny skok – museli ísť do Dubnice nad Váhom, ale stálo to za to. Mária spomína na vynikajúce saleziánske zázemie, ktoré im so stretkami a vedením dalo oveľa viac, ako vtedy tušila. Z tohto zdroja a času žila ešte dlho počas štúdií na vysokej škole v Bratislave, znovu sprevádzaná stretkami. Temno a pocit, že Boh je ďaleko, prišlo až v Kanade, kde ostala bez zázemia iba s manželom a kde nimi otriasol prvý zdravotný problém. Chýbali jej večerné sväté omše cez týždeň, blízkosť spoločenstva, pravidelná svätá spoveď... až ženský biblický krúžok jej po malom odrastení detí znovu pomáhal objavovať vieru, zabudnutú kdesi v kuchynskom šuplíku vo víre materských povinností. Netušila vtedy, že najsilnejšou školou viery sa pre ňu stane výzva na život a na smrť: a to rakovina.

Zrazu sa cítila tak neuveriteľne opustená, taká neistá v tom, čo jej v tomto stave môžu ponúknuť ľudia, od lekárov až po známych, že bola nútená a vnútorne vedená upnúť sa na Boha. Nie toho zo stretiek v dubnickej fare. Potrebovala nájsť Boha ako milujúceho Otca a nájsť vieru v to, že práve tento čas je pre ňu tým najlepším, čo mohla od neho dostať. V tomto postoji, hoci často mala obavy a stavy smútku, kto a ako sa postará o jej milované dievčatá a manžela, Mária dobojovala svoj život. Ak ste neboli tými, kto ste ju sprevádzali na ceste prechodu z času na večnosť, z bolesti do radosti, skúste sa vnoriť do jej prežívania práve teraz. Ak ste žili jej príbeh s ňou, celá pointa odovzdania života Bohu sa Máriinou smrťou nekončila – a nie je dôvod prestať si ju pripomínať.

Moja viera drží môj život

(výňatok z knihy Viera je silnejšia ako rakovina)

Po skončení školy som sa zamestnala v podniku, kde sa – ako snáď všade – funkcie rozdávali podľa príslušnosti k politickým organizáciám. Aj za mnou prišiel šéf podniku s prihláškou. Odmietla som a bolo po funkcii, aj keď všetky ostatné predpoklady som mala. Prečo?

Odvtedy prešlo dvadsaťjeden rokov. Veľa sa zmenilo, a predsa v mojom podvedomí ostávajú obavy. Aj minule. Keď som už mala dokončený článok „Spomienky na rakovinu – očami viery“, dala som si ho scenzurovať manželovi.

Obavy sa potvrdili. Pritom som iba pokojne povedala, čo prežívam, čomu verím, v čo dúfam a čo mi uľahčuje chorobu. Jednou z ciest pre mňa je viera. Moja osobná a bytostná. Nikomu som nerobila kázeň o stvorení sveta, nikoho som nenútila veriť na zázraky, neodsúdila som neveriacich, neposmievala som sa. Niektorých moje slová povzbudili, jedného človeka však mimoriadne pohoršili. Celú svoju pozornosť sústredil na dôkazy proti Bohu, jeho existencii a jeho láske. Prečo?

***

Potím sa krvou

Keď ochoriete na rakovinu, zľaknete sa, že smrť je nezvratná. Rakovina má povesť nevyliečiteľnej choroby. Vlastným ušiam neverím, ako sa ma snažia niektorí potešiť: „Všetci tam raz pôjdeme“, „Aj mňa môže zajtra zraziť auto a zomriem skôr ako ty“, „Mala by si sa tešiť do neba“.

Prečo by ma malo práve toto posilniť? Namiesto toho, aby som sa tešila do neba, „potím sa krvou“ a prosím Boha o viac času. Cestu do neba chcem odložiť, aj keď je tam určite pekne.

Najväčšou ľudskou útechou a nádejou mi boli tí, ktorí rakovinu prežili. Napriek štatistikám, napriek predpovediam lekárov. Niektorých som poznala prostredníctvom kníh a novinových článkov. Čím pravdivejšie príbeh znel, tým menej čiernych myšlienok zostávalo v mojej hlave.

***

Drží ma Božia ruka

Mám veľa lekárov, pri rakovine to ani inak nejde. Keď ti jeden povie: „Je to zlé“, pýtaš sa na názor druhého. Rovnako si chceš byť istý, keď ti prvý povie: „Si zdravá“. Keď sa ich názor odlišuje, pýtaš sa ďalšieho. A možno ešte jedného. Nakoniec si musíš vybrať sám. Potom aj tak príde prekvapenie.

Novú hrčku som objavila na jar a ďalšiu v lete, približne polroka po ukončení drastickej chemoterapie a navonok podstatne znesiteľnejšieho ožarovania. Ultrazvuk ani tomograf nedal jednoznačný výsledok, lebo hrčky boli malé. Až také malé, že môj onkológ číslo jeden (teraz už z mojich služieb prepustený) sa mi vysmial. „O čom to hovoríš? Ja nič necítim.“ Onkológ číslo dva (teraz už jediný) si hrčku všimol, mesiace ju pozoroval, a pred tromi týždňami na moju veľkú úľavu povedal, že rezať netreba. Dokonca napísal správu chirurgovi, ktorý rezať pre istotu chcel. Vraj už vo svojej praxi videl veľmi veľa a jediná cesta, ako si byť úplne istý, je vybrať „to“. Výsledok bude určite dobrý (to povedal aj vtedy, keď mi „to“ ukazoval v skúmavke), zákrok takmer bezbolestný. Taký jednoduchý, že hneď po ňom sa vraj môžem sama odviezť domov. Posledné slovo mal môj manžel. „Chceme si byť istí.“

Možno bola pravda s výnimkou toho výsledku. V tom nenápadnom, takmer neviditeľnom kúsku môjho tela sa zasa začala blázniť rakovina. Malá, ale mocná, ako koreň púpavy. „Zlá zelina len tak nevyhynie.“

Popri ľútosti nad sebou a svojou rodinou je mi tak trochu ľúto aj môjho onkológa. Je to naozaj skvelý lekár. Niežeby mu pacienti neumierali, ale má plán aj pre tých, ktorých už inde odpíšu. Je ich toľko, že sa celý deň nezastaví. Navonok tvrdý, vnútri citlivý, verím, že myslí na nás aj doma. Aj mne zatelefonoval v nedeľu večer a nechal odkaz: „Sorry, že som sa mýlil. A chcem ťa vidieť, hneď ako sa o týždeň vrátim z konferencie v New Yorku.“ Nemohla som sa ho opýtať, čo ma čaká. Je od neho pekné, že nestrčil hlavu do piesku. Sklamal mňa a myslím si, že aj seba ako lekár. Uznávam, že ako človek má právo na chyby. Mrzí ma, že sa pomýlil práve na mne. Veľmi-preveľmi. Veď mi ide o život, manželovi o vieru a deťom o mamu. Bojím sa, že už nie som v dobrých rukách. Čo mám robiť, keď žiaden človek, ani najmúdrejší, nedá istotu?

Je tu ešte jedna ruka, tvoja, Pane. Vystieraš ju ku mne, nič nepýtaš. Hovoríš: „Môžeš nastúpiť. Som tu.“ Priznám sa, Pane, už som sa čudovala, kde si bol celý ten rok, keď mi bolo dobre. Tvoja ruka sa mi stratila. Nastupujem znovu do tvojej mäkkej dlane, tam sa cítim istejšie. Zavieram oči a čakám, kde ma vyložíš. Stále ti pripomínam, kam by som chcela ísť ja, aj keď nedovidím ani za najbližší vrch. Trúfalo čakám na tvoje slová: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila.“

Viem, že moja choroba nie je od teba. Viem, že mi ju môžeš vziať, ak budeš chcieť. Stačí jedno tvoje slovo. Počúvam. Tak ako ja, možno i ty čakáš, kedy sama prvýkrát k svojej modlitbe pridám: „Vylož ma, kde chceš. Spolieham sa na teba.“

Zatiaľ pozerám na nedozretú púpavu, na jej krásny žltý kvet plný robotných včiel znášajúcich sladký med. Tá púpava má aj horký koreň, ktorý dokáže liečiť. Najúčinnejší je práve na jeseň, keď všetko zomiera. A vôbec, kde sa tu vzala púpava medzi jesennými listami? Chcel si mi niečo povedať?

Spolieham sa na tú ruku, i na to, že nie sú dve Možno to ešte nie je také zlé...

***

Kríž je cestou k pokoju

Zvyšok článku sa dočítate v zamknutej časti. Ďakujeme, že nás podporujete cez predplatné. Existujeme aj vďaka predplatiteľom.

Zvyšok článku je prístupný iba predplatiteľom. Staňte sa našim predplatiteľom a získajte aj iné výhody.
Informácie o predplatnom na www.cestaplus.sk/predplatne.

cesta+

V prípade, že ste prihlásený v konte a článok sa neodomkne, odporúčame vymazať údaje cookie zo svojho prehliadača.
DISKUSIA
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
Diskusia je zatiaľ prázdna. Buďte prvý, kto vyjadrí svoj názor.