logo
konto fb rss email
INZERCIA
INZERCIA

SVEDECTVO: Fatimský chodník pokánia

Publikované: 11.10.2017 o 00:00Autor: sr. Celina Pčolinskáhodiny Prečítate približne za 3 minúty
Veľmi som túžila ísť do Fatimy v roku stého výročia zjavenia Panny Márie. Vybrali sme si púť s televíziou Lux. Vo Fatime sa mi všetko veľmi páčilo. Veľmi som prežívala, že mám veľkú milosť byť na tých miestach, kde sa Panna Mária zjavila trom malým deťom – pastierikom. Mohli sme dýchať „atmosféru“ toho miesta.

Je to miesto modlitby a pokánia, všetci ľudia sa tam modlili. Akoby nemali nič iné na robote. :) Aj my sme putovali k Panne Márii a niesli jej svoje prosby. Áno, mala som pocit, že Panna Mária je tam stále prítomná. Milo ma prekvapilo, keď moja sestra napísala na Facebook, že ide do Fatimy. Niekoľko ľudí sa jej ozvalo do súkromnej správy a prosili ju o modlitbu na svoje úmysly. Aká veľká bola ich viera, keď verili, že sme tam blízko pri našej nebeskej Mamke, a že im môžeme vyprosiť potrebné milosti, ako pútnici! Pripomenulo mi to moment z filmu o Fatime, keď sa ľudia dozvedeli, že Lucia sa rozpráva s Pannou Máriou, tiež ju prosili za svojich drahých – o uzdravenie či obrátenie, aby sa za nich prihovorila u „Panej z neba“. 

Veľmi ma oslovila spoločná večerná  modlitba svätého ruženca spojená s procesiou. Vybraní ľudia sa predmodlievali desiatok do mikrofónu v jednom jazyku, napríklad v nemčine, taliančine, japončine, poľštine, ale odpovedali sme už každý vo svojom jazyku. Proste, modlili sme sa v jazykoch! A Pán Boh nám všetkým rozumel. Cítila som sa ako v nebi. Velebné:  Ave, ave, ave Maria sa nieslo s veľkým jasotom po celom námestí a verím, že až k Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie.

Hneď na začiatku upútal moju pozornosť chodník pokánia. Má aj iný názov: chodník vďaky. Má jeden kilometer a ľudia po ňom kolenačky putujú k Panne Márii a modlia sa pritom ruženec. Tak robia pokánie za seba alebo za svojich drahých, alebo tak ďakujú za obdržané milosti. Váhala som, čo mám urobiť. Či to zvládnem, lebo ma už dlhšie pobolieva koleno. A či ako rehoľná sestra sa dám na také pokánie? Čo si o mne ľudia pomyslia? Alebo či ísť radšej na spoveď, ktorá bola v rovnakom čase?

Ale pomyslela som si, že my ľudia sa máme veľmi dobre. Nič nám nechýba. Berieme všetko ako samozrejmé a ani nevieme poriadne Pánu Bohu poďakovať. Akoby jedným „ďakujem“ bolo všetko vybavené. Tiež som si pomyslela, že ja sa neviem ani poriadne postiť. Postím sa len na Popolcovú stredu a Veľký piatok, ako prikazuje Cirkev. Ani pokánie neviem robiť.

A Panna Mária povedala deťom, že mnoho duší ide do zatratenia, lebo sa za nich nikto nemodlí. Prosila ich, ak im je niečo ťažké, aby povedali: „Ó, môj Ježišu, je to z lásky k tebe za spásu duší.“ A nech to obetujú za záchranu úbohých hriešnikov. Povzbudená rozhodnutím aj iných spolupútnikov, kúpila som si chrániče na kolená (lebo som sa bála o to boľavé koleno), priviazala som si ich a kľakla si na chodník pokánia. A vymenovala som všetky úmysly, ktoré som si niesla v srdci... 

Akosi mi to tak prišlo, že prosím aj o milosť pokánia, aby som vedela, ako ho treba robiť. Lebo pomodliť sa ruženec sa mi vidí ľahké, ale robiť pokánie?! Prosila som Pannu Máriu a modlila som sa ruženec. Jeden, druhý a z tretieho tri desiatky. Čím ďalej, tým to bolo ťažšie. Kolená omínali, sily ubúdali, bolesť sa stupňovala, do očí sa tlačili slzy a ja som si uvedomila, že robím pokánie. Naozaj oplakávam svoje hriechy a prinášam obetu za tých, ktorým chcem niečo vyprosiť. A neviem, či dôjdem do konca. Už nevládzem, mám pocit, že spadnem.

Predstavila som si Pána Ježiša, ako niesol kríž, ako mu bolo ťažko, nevládal, ako pod ním padol a ešte stále nebol na vrchole. Zrazu som zazrela vedľa mňa pani, ktorá bola z nášho autobusu. Išla štvornožky. „Dobehla“ ma, ale zostala pri mne a pridala sa k modlitbe. To ma povzbudilo. Mala som pocit, akoby ma strážila. Otočila som sa a za mnou bol pán z nášho autobusu. Aj to ma povzbudilo a dodalo silu. Uvedomila som si, že každý chce nejako vymodliť a obetovať to, o čo prosíme...

A tak sme došli spolu do cieľa – k Panne Márii. Do kaplnky, ktorá je na mieste zjavenia. Ten pocit sa nedá opísať! Vďačnosť a radosť, hoci aj bolesť, ale to nevadí, lebo radosť bola väčšia  ako bolesť... Neopísateľná radosť. Áno, pocit šťastia. 

Na druhý deň sme sa dozvedeli, že naša modlitba, napríklad za šťastný pôrod našej známej, bola vyslyšaná... Chvála ti, Pane! A vďaka ti, Maminka, Panna Mária! Naozaj, Boh sa vo veľkodušnosti prevýšiť nedá! Dá nám oveľa viac, ako prosíme! Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán!  On vypočúva naše prosby, zvlášť, keď sú umocnené orodovaním našej drahej nebeskej Matky.

 

Ave Maria!

 

 

...

Snímka: www.thebostonpilot.com, sr. Celina

 

DISKUSIA
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
Diskusia je zatiaľ prázdna. Buďte prvý, kto vyjadrí svoj názor.