logo
konto fb rss email
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
INZERCIA

Alžbeta Dufferová: Príprava na smrť je jedna z najmúdrejších vecí, ktoré môže človek urobiť

Publikované: 14.09.2016 o 23:44Autor: Zuzana Rigdová, Doc. ThDr. Alžbeta Duffehodiny Prečítate približne za 12.5 minúty
Ako viem, že môj život sa páči Bohu? Že žijem, ako on chce? Že obstojím v hodine smrti? Čo naznačuje súčasná kríza Európskej únie? Pýtali sme sa odborníčky na etiku, filozofiu, morálnu teológiu, feminizmus a európske otázky, Doc. ThDr. Alžbety Dufferovej, PhD. (sestry Dominiky) z Trnavskej univerzity.

Pôsobíte na Katedre etiky a morálnej filozofie, venujete sa filozofii, etike, morálnej filozofii a morálnej teológii. Prečo práve tieto smery? :)

Pracujem na Katedre etiky a morálnej filozofie FF TU v Trnave deviaty rok a to na pozvanie vedúcej a zakladateľky tejto katedry, prof. Mgr. ThDr. Heleny Hrehovej, PhD. Predtým som pôsobila desať rokov na TF TU v Bratislave, dva roky na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre a rok, vlastne ten prvý, v Lime na Univerzite Marcelina Champagnata. Filozofia ma vždy zaujímala, mala som dosť možností prehlbovať sa v nej. Etika je časť filozofie, hovoria jej aj praktická filozofia, týka sa najvážnejších otázok človeka a jeho konania. Celý náš život stojí na tom, ako sme boli ochotní prisvojovať si jej zásady. Kto sa nimi riadi, má svetlo, ktoré nemá ten, čo ich ignoruje. Teda nejde o akési naučenie zásad „spamäti“, ale o ich praktickú aplikáciu, vedomé a slobodné uskutočňovanie.

Dnes pozorujeme rôzne „etiky“. Niektoré sa nazdávajú, súhlasne s evolučnou teóriou, že závisia iba od konsenzu zásad dobrého spolunažívania medzi ľuďmi a že jej princípy môžu meniť podľa potreby a názoru ľudí. Je to možné, ale len do určitej miery (pripomeňme si dopravné značky). Nie je ale možné skĺbiť etické zásady so snahami legalizovať nespravodlivé zákony zamerané proti životu i zdravému rozumu. Často za nimi stoja lobistické skupiny motivované ziskom a nie spoločným dobrom. Morálna filozofia a ešte viac morálna teológia skúma tieto javy i to, ako súvisia so Zjavením – Bibliou.

O osude človeka v absolútnom zmysle rozhoduje jeho postoj k poslednému cieľu. Ten si neurčuje sám: dosiahnuť blaženosť, konkrétnejšie spoločenstvo s Bohom. Boh stvoril všetko pre človeka, človeka však pre seba. Človek tento svoj cieľ buď prijme, alebo odmietne. Odzrkadlí sa to v jeho voľbe prostriedkov. Je to úplne jednoduchá logika. Ak chcem ísť do Prahy, tak si vezmem vlak, auto, ktoré má namierené do Prahy. Nemám sa čo diviť, keď tam naozaj prídem. Ak chce niekto dosiahnuť svoj životný cieľ, myslí na posledné veci (smrť, súd, nebo a peklo) a zariaďuje si podľa nich všetko ostatné. Tak sa javí všetko ostatné také, aké v skutočnosti aj je, čiže relatívne. Kto nechce veriť alebo odmieta vieru, môže sa smiať otázke súdu (smrti asi ťažko) a pýtať sa, kým vlastne má byť súdený po smrti, keď po nej nič nie je... Ako ľahko potom zmetie zo svojho stola najesenciálnejšiu pravdu! Ani nezbadá, keď sa mu život vymkne z rúk. Ale tieto otázky sa už týkajú skôr náboženstva a teológie.

Okrem toho trošku „zabŕdate“ aj do oblasti feminizmu, čo som vždy vnímala ako tabu tému z pohľadu Cirkvi. Aký je váš pohľad na túto tému?

Myslím si, že pre Cirkev neexistuje žiadna tabu téma. Pravda, nie každý je povolaný a pripravený na to, aby sa vyjadroval k čomukoľvek a akokoľvek. Kdekto býva na ulici pristavený reportérmi. Ak chce byť takýto človek len trocha seriózny, nemôže chcieť vyzerať múdro a zároveň odpovedať hlúpo. Ako ľahko bezmyšlienkovo opakujeme nejakú naučenú vec, ktorá ani nemusí byť pravdivá. Myslím, že reportéri tu musia vedieť dobre rozlišovať. Vytvárať a šíriť verejnú mienku je veľká zodpovednosť.

Feminizmus považujem za opodstatnene vzniknuté hnutie, ktoré vychádza z určitých potrieb žien, prerastá do prehnane „emotívnych“ a „konkrétnych“ rozmerov, niekedy do extrémnych provokácií a pohoršení. Vidím rozdiel medzi znevažovaním ženy „zvonka“ – napríklad životným partnerom alebo nemravnými tradíciami – a medzi znevažovaním „zvnútra“, keď sa žena znevažuje sama.

Možno nevedela nájsť dostatok motivácie na prijatie vlastnej identity alebo mala veľmi negatívnu skúsenosť doma, v rodine, škole či na pracovisku. Oháňa sa „právom“ na svoje telo, uprednostňuje ho pred právom na život vlastného nenarodeného dieťaťa. Traumu, ktorú si takto zapríčiňuje, nesie po celý život. Čím viac sa blíži k smrti, tým hrozivejšie sa otvára jej rana, často znenávidí ľudí aj seba samu. Hovorí sa o tom ťažko a málo. Oba druhy znevažovania majú za následok jej úpadok a s ňou i úpadok spoločnosti.

Nositeľkou života bola, je a bude žena. Žena i muž dostali do vienka sexualitu ako jeden z najväčších darov, na obohatenie života. Zvieratá ju nemajú, iba sex. Feminizmus často nevidí alebo nechce vidieť túto skutočnosť. Edita Steinová, aby som uviedla kladný príklad, sa aktívne angažovala pri obhajovaní práva žien voliť, študovať, pracovať, prispievať do kultúry svojou tvorivosťou. Vo svojich spisoch a prednáškach sa venovala tematike žien, no nepovažuje sa za feministku.

Mimochodom, začiatkom septembra sa mi podarilo v spolupráci s kolegyňou docentkou Erikou Juríkovou a docentom Ladislavom Tkáčikom z našej Filozofickej fakulty dohotoviť a vydať knihu o Edite Steinovej v elektronickej forme. Veľmi mi imponuje aj tým, že sa usilovala vybudovať most medzi modernou a stredovekou filozofiou. Otvorene hľadala chodník, po ktorom by mohli ísť ateisti a nájsť na jeho konci Boha podobne ako ona. Fenomenológia otvára takúto cestu a spolupráca s Božou milosťou môže priviesť na štíty mystiky. Edita sa tam dostala, snáď aj na príhovor svätého Tomáša Akvinského, svätej Terézie Veľkej a svätého Jána od Kríža...

No a v neposlednom rade sa venujete aj politike, európskym témam, globalizácii. Sú to nesmierne aktuálne témy, hlavne keď všetci pociťujeme istú krízu EÚ. Vnímate ju tiež?

Samozrejme, že vnímam krízu, a veľmi bolestne. Jedenásť rokov som žila v Peru, väčšinou v Lime. Vnímala som americkú identitu i rozdiel medzi tou severnou a južnou. Keď som sa vrátila v roku 1991 na Slovensko v procese transformácie, nesmierne ma tešila idea zjednotenej Európy, zrodenej z túžby skoncovať s vojnami a ideológiou socialistického realizmu, s nevraživosťou medzi ľuďmi. Oslovil ma De Gasperi, Konrád Adenauer a Robert Schumann.

Moja dizertačná práca v Prahe Nomos Evropy podle Carla Schmitta a neskôr habilitačná práca na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity Európa – priestor práva a spravodlivosti ma priviedli k poznaniu, ako by sa mohla zrealizovať idea jednoty. Treba počítať s hriešnosťou človeka, ktorý nevyhnutne vytvára aj hriešne štruktúry. Úlohou politiky je vytvoriť a udržať takú atmosféru v spoločnosti, v ktorej by sa dalo žiť, a čo najspravodlivejšie. Bez Boha je aj jedinec, aj spoločnosť ako elektronický prístroj vytiahnutý zo siete. Chvíľu funguje a potom skolabuje. Človek minie svoj cieľ a jeho život zostáva odumretý, bez zmyslu a plodov.

Európske národy si to viac alebo menej stále uvedomovali, možno aj kvôli prírodným katastrofám, vojnám, nepokojom, avarským a tureckým nájazdom, napokon aj kvôli „červenému moru“, ktorý rozdelil Európu na dva nepriateľské bloky. V súčasnosti jej zvoní na poplach utečenecká vlna a stavia ju pred obrovskú dilemu, a nesmie v nej zaspať. Európe bolo ako prvému kontinentu zverené neslýchané posolstvo kresťanstva o obnovení ľudstva. Je opísané ústami Macedónčana v Pavlovom videní (Sk 16, 9-10) ako volanie Európy o pomoc. Tú potrebuje aj dnes.

Volanie o pomoc predpokladá ochotu splniť podmienky toho, kto pomoc poskytuje. Pomoc zhora je prekvapivo spojená s jej poslaním. Ak Európa naozaj chce žiť, má si zvoliť život: Zvoľ si teda život, aby si žil ty a tvoje potomstvo... Miluj Pána, svojho Boha, a drž sa ho pevne; lebo on je tvojím životom“ (Dt 30, 19-20). Táto moc nevyčerpateľnej sily pôsobí aj dnes, ale nie násilne. Kto sa jej drží, má schopnosť zadržať príchod Antikrista a koniec súčasného eónu (porov. s. 16-17).

Toto je však len zlomok vašich aktivít, viem, že ste precestovali mnoho krajín. Aký zámer majú vaše cesty?

Moje cesty majú rôzny zámer, obyčajne akademický, samozrejme, aj apoštolský, spirituálny, športový. V podstate rada cestujem a nezáleží mi na tom, či je to dlhá cesta, alebo krátka. Mám rada pohyb a dynamiku, ale aj ticho, sústredenú prácu, kontempláciu. Veľmi rada študujem, čítam, tvorím. To všetko môžem vykonávať pri cestovaní takmer súčasne a relatívne ľahko. Je pravda, že som toho precestovala veľa. Som za to vďačná Bohu, svojim sestrám i pracovisku. Boh ma uchránil od mnohých nebezpečenstiev a dáva mi veľa síl, zdravia a elánu.

V magazíne Cestaplus sa aktuálne venujeme téme pripravenosti na smrť. Smrť je fenomén ľudstva, neprebádaný, neuchopiteľný, nepredvídateľný. Čo vo vás vyvoláva táto téma?

Sformulovali ste to veľmi zvláštne. Smrť je určite fenomén, ktorý sa týka každého z nás, je taktiež neuchopiteľný a nepredvídateľný v tom zmysle, že nepoznáme ani deň, ani hodinu jej príchodu. Vieme však určite, že príde, hoci tomu psychologicky neveríme. Pán Boh zjavil niektorým svätým hodinu ich smrti, podobne o nej vedel aj Boží Syn. To si mohol „dovoliť“ dať vedieť iba tým najsilnejším jedincom, lebo je to pre psychiku človeka nepredstaviteľne zaťažujúce, takže je lepšie, že tú hodinu nepoznáme.

Čo sa týka „bádania“ smrti, asi by bolo málo užitočné, rada by som ho nahradila termínom „príprava na smrť“. Je to, myslím, jedna z najmúdrejších vecí, ktoré človek môže činiť vo svojom živote. Otázka je ako. Vtedy, keď už človekovi „prihára“, môže byť zbytočná. Otázke smrti a prípravy na ňu sa treba venovať priebežne od mladosti, primerane už od detstva. Spôsob ako objaví už každý postupne. Myšlienka na smrť ešte nikomu neublížila, pravda, ak nejde o choromyseľnosť alebo samovražedné úvahy.

Keď som mala niečo po jedenástom roku, zažila som v súvislosti s hviezdami na nočnej oblohe niečo také nádherné, že moja duša spoznala, ako musí byť stretnutie s Bohom vrcholom všetkého. Odvtedy sa teším na smrť a celý život sa usilujem zamerať tak, aby som bola hodná takého stretnutia s tým, ktorý ma od vekov miloval a ktorý ma dokonale pozná. A ja ho túžim stále viac poznať a milovať. Keď príde, viem, že ho budem môcť okamžite identifikovať a hodiť sa mu do náručia. Nedokážem vysvetliť, ako to skĺbiť s poznaním vlastnej nehodnosti.

Celý život nás sprevádza istá neistota, či obstojíme v hodine smrti. Je takáto istota vôbec možná?

Z toho, čo som povedala, vyplýva, že istota v určitom stupni, niekedy veľmi vysokom, je možná. Ale určite to nie je také jednoduché. Vidno to najmä u tých, ktorí si veselo žili vo vedomí, že sa páčia Bohu, hoci sa o to príliš neusilovali. No keď ich postihlo niečo hrozné, ako napríklad doktorku Gloriu Polo z Bogoty udrel smrtiaci blesk a ona z neho vyviazla, potom zistili, ako strašne sa mýlili. Boli na pokraji priepasti záhuby a nemali o tom tušenia. Tu je potrebné určité poznanie. Poznanie prirodzené, ako znalosti z katechizmu, Biblie, ale aj poznanie nadprirodzené, prostredníctvom skutočnej viery, ktorou človek vnútorne a radostne prijíma učenie viery. Existuje aj poznanie „mimoprirodzené“, ktoré spôsobuje Boh priamo v duši človeka, ako to bolo v prípade Glorie Polo, a vliate nadprirodzené, ktoré Pán – predpokladám – udelil aj Glorii Polo a mnohým svätým aj svojim vyvoleným miláčikom.

V kláštore sa tiež zvykneme rozprávať medzi sebou o smrti, najmä o tej osobnej. Tá čaká každú z nás. Cítim zo sestier, že nie všetky a v rovnakej miere sú s touto otázkou vyrovnané, aspoň nie v rovnakej hĺbke. Závisí to aj od veku. Mňa po celý život sprevádza spomínaný zážitok z detstva. Každý má čosi iné, je to individuálne. Nazdávam sa, že každý má aj iný stupeň záujmu alebo „zvedavosti“ a podľa toho dostáva aj poznanie o tejto skutočnosti.

Ale keď niekto uteká čo len od myšlienky na smrť, máločo sa „dozvie“. Moju rozpomienku na detský zážitok, skôr milosť, umocňuje každá modlitba, dobrý skutok, obetované utrpenie, krivda, ak sa mi nejaká dostane, hriech a nedokonalosť, ktorých sa dopúšťam, a vôbec všetko, čo ma zasiahne príjemne alebo bolestne.

Čo nás čaká po smrti? (ťažká otázka, viem :))

Otázka nie je ťažká, len odpoveď na ňu.

Najlepšie by na ňu vedeli odpovedať tí, ktorí už prešli bránou smrti. Lenže tí sa odtiaľ v prísnom zmysle slova nikdy nevrátili. Vraj sa im nechce. V skutočnosti je cesta „tam“ len jednosmerná, „späť“ je definitívne uzavretá. To, čo zažili niektorí ľudia v posledných rokoch vďaka resuscitačným vymoženostiam a rýchlej lekárskej pomoci, nebol návrat zo smrti – smrti. Len z jej „predsiene“. Akékoľvek mudrovanie je tu zbytočné. Musíme sklopiť zrak a skloniť hlavu pred tajomstvom a čakať, kým sa každému z nás samo odhalí...

S istotou vieme len toľko, že nikto nebude ukrátený o tento unikátny, v podstate bolestný zážitok. Z Písma vieme, že smrť je trestom za hriech. Smrťou sa oddelí duša človeka od tela.

Z pohľadu viery čakajú na človeka dve veci: súd a po ňom buď peklo, alebo nebo, prípadne „pred“ nebom ešte očistec.

Najväčším nešťastím človeka je, keď zomrie v smrteľnom hriechu. To znamená, že nevedel milovať ani Boha, ani blížneho. Kto nemiluje, zostáva v smrti. Kto nenávidí svojho brata, je vrah. Pán nás upozorňuje na to, že ak nebudeme pomáhať chudobným a maličkým vo vážnych potrebách, budeme od neho odlúčení. Učenie Cirkvi potvrdzuje, že peklo existuje a že je večné. Je to výzva k zodpovednosti a obráteniu. Po smrti nejestvuje „prevteľovanie“ ani možnosť nápravy. Obrátiť sa a činiť pokánie je nutné, kým človek ešte žije, hoci aj na smrteľnej posteli. Činiť pokánie znamená anticipovať súd, predísť ho nápravou a dobrými skutkami, skrúšenosťou srdca.

Toho, kto zomrel v Pánovej milosti, čaká (priamo, alebo po očiste) účasť na živote Najsvätejšej Trojice v svetle slávy a vzkriesenie tela. Žiť v nebi znamená byť navždy s Kristom (porov. KKC 1023-1047).

Myslím, že existujú veci, ktoré sa tu javia ako dôležité, z pohľadu večnosti sú však zanedbateľné. Je možné definovať ich už teraz?

Definovať asi ťažko, ale vymenovať niektoré áno. Už som spomínala viaceré veci. Najdôležitejšia je láska, ktorá vychádza aj z prvého prikázania – milovať budeš Boha svojho zo všetkých svojich síl a blížneho ako seba samého. Prvé prikázanie zahŕňa v sebe všetky ostatné. Čo je najmenej dôležité z hľadiska večnosti, je to, na čom si toľko zakladáme – napríklad zdravie, úspech, uznanie, inteligencia, vzdelanie, talenty. Ak si uvedomíme, že sme tieto dary dostali, alebo nedostali od Boha, budeme s nimi narábať celkom inak, druhým omnoho menej závidieť. Celkovo sa budeme usilovať o ich maximálne zúročenie vždy v službe Bohu a blížnym. Vedomie, že sa tým páčime Bohu, nás musí napĺňať radosťou a čoraz väčšou túžbou po Bohu a jeho kráľovstve, po spoločenstve so svätými.

My, kresťania, sa snažíme plniť Božiu vôľu, ale ako vieme, že ju naozaj plníme? Že neplníme tú svoju, napriek snahe?

Poznať Božiu vôľu je veľká vec, ešte väčšia chcieť plniť tú poznanú a najväčšia plniť ju. Na sklonku života na to človek skôr „príde“, lenže po celý život je treba konať ju, prakticky od detstva, od užívania rozumu. Ako dieťa vie, čo je Božia vôľa? Ani sa tým nezaoberá! Jednoducho poslúcha svojho ocka, mamku, babku, dedka, lebo vie, že ho milujú... My, ak vieme, že Boh nás miluje, robíme to isté. Poznáme Božiu vôľu z Desatora, z toho, čo učí Cirkev, ale aj z toho, čo nám hovorí svedomie, ak sa usilujeme citlivo naň reagovať.

Boh zjavuje svoju vôľu človekovi aj v modlitbe, zvlášť keď o to prosí, aj špeciálnym spôsobom, ukazuje ju v rôznych situáciách, pri nečakaných udalostiach, osobných tragédiách i prírodných katastrofách, v šťastí i radosti. Vždy a všade si nás vychováva, len aby sme boli pripravení „počúvať jeho hlas“. A ešte niečo. Nemyslime si, že plnením Božej vôle uspokojujeme Boha v zmysle, akoby to on potreboval pre svoje potešenie a nás len skúšal plnením jeho vôle. Plnením Božej vôle prichádzame najskvelejším a jedinečným spôsobom k vrcholu vlastnej existencie, k nepredstaviteľnej blaženosti, ktorá sa totálne otvorí až v svetle slávy vo večnosti. Svätí vedia vytušiť tieto veci už tu na zemi, lebo ich srdce horí veľkou láskou k Bohu i ľuďom, a preto sa neboja utrpenia a dokážu vzdorovať najväčším prekážkam, pasujú sa s každým priekom.

Súvisí s tým aj to, že by sme radi vedeli, či sa Bohu páči náš život. Sú nejaké ukazovatele, že sme na dobrej ceste? Dá sa nebo „zaslúžiť“?

Nebo si nemôžeme nijako „zaslúžiť“. Jeho cena je príliš vysoká. Zaslúžil ho pre nás sám Ježiš Kristus svojím vtelením, narodením, smrťou a vzkriesením, lebo túži byť s nami vo večnosti. To on zaplatil za nás výkupné, ktoré nik nebol schopný učiniť ani v nebi, ani na zemi, ani v podsvetí. Cena celého vesmíru, sveta viditeľného i neviditeľného, na to nestačila, len Baránkova krv.

Do neba však nik nevstupuje „automaticky“. Nikomu sa nevnucuje. Vstupuje sa tam na heslo „chcem“. Kto ho pozná, usiluje sa dostať sa tam všetkými schopnosťami a silou, akou disponuje. Do neba sa dostanú len násilníci. Tí, ktorí tam chcú prísť silou-mocou a za každú cenu. Tí, ktorí prijímajú vykúpenie vďačne a akoby opreteky, berú ho ako poklad, tí sú spasení. Ľudovo sa hovorí, že sme boli vykúpení bez nášho pričinenia, ale musíme sa pričiniť o spásu.

...

Snímky: respondentka

...

POUŽITÁ LITERATÚRA

DUFFEROVÁ, D. A. Európa – priestor práva a spravodlivosti. Carl Schmitt a jeho politická teológia očami sociálnej etiky a prirodzeného práva v náuke W. Ockenfelsa a A.F. Utza. Bratislava: TF TU, 2003, 204 s. ISBN 80-7141-427-1.

KATECHIZMUS KATOLÍCKEJ CIRKVI (KKC). Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1998, 918 s. ISBN 80-7162-253-2.

DISKUSIA (3)
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
+
4
|
-
0
16.09.2016 10:19
Peter Škoviera
Krásny rozhovor. Je nad čím rozmýšľať.
REAGOVAŤ
+
2
|
-
0
17.09.2016 10:47
igor
naaaaadherny claaanok, teda rozhovor.uuuplne sa so sestrickou stotoznujem.a tesim sa na Milovaneho.
+
1
|
-
0
29.09.2016 18:00
Betka
Kto koná dobro, stáva sa dobrým! Platí to aj opačne, kto koná zlo, stáva sa zlým. My si vyberáme po celý život to alebo ono. Kiež to prvé preváži!
REAGOVAŤ