logo
konto fb rss email
INZERCIA
INZERCIA

Žena po potrate: Keby mi vtedy niekto ukázal, aké veľké je dieťa v desiatom týždni

Publikované: 27.09.2015 o 13:04Autor: Jana (celé meno je v redakcii)hodiny Prečítate približne za 3.5 minúty
Keď som mala sedemnásť, snívala som o princovi, ktorý by ma ľúbil, mali by sme šťastné manželstvo, deti, žili by sme spolu v rodinnom dome a chovali psov a mačky. Počet detí som vtedy neriešila.

Vydávala som sa veľmi skoro a neplánovane, mala som devätnásť rokov, čakala som nechcené a neplánované dieťa, moju dcéru, ktorá je už dnes dospelá. Verila som, že zostaneme s mojím nastávajúcim spolu až do konca života. Hneď po svadbe som pochopila, že to bude ťažké splniť, keď sa o to snaží iba jeden z nás. Dcéru som porodila a dúfala som, že sa manžel začne o nás starať a žiť rodinný život s nami. Lenže jeho bábätko „nebavilo“. Vzťah medzi nami sa pomaly, ale isto rozpadal.

Keď mala dcérka rok, zistila som, že som opäť tehotná. Stalo sa to po istom incidente zo strany manžela, pri udobrovaní. Manželstvo bolo na rozpadnutie, rozvod na spadnutie. Nemala som kam ísť, keďže doma u rodičov bolo veľmi náročné prostredie a bolo takmer nemysliteľné, aby som sa k nim vrátila.

Rozhodnutie na celý život

Cítila som v sebe obrovskú ťažobu a strach. Vnútri som vedela, že s manželom nemôžem zostať, keďže sa o rodinu vôbec nestaral, chodil domov podgurážený dostatočným množstvom alkoholu a ubližoval mi – najskôr slovne, potom psychicky a postupne aj fyzicky. Nevedela som si predstaviť, ako a kde budem vychovávať dve deti sama. Potrebovala som pomoc. Veľmi som potrebovala s niekým sa o tom porozprávať, potrebovala som konkrétnu radu a praktickú pomoc napríklad s bývaním. Potrebovala som vypočuť, čisto na ľudskej úrovni. Keby tam bol niekto, kto by mi vysvetlil, ako to celé prebieha a aké veľké dieťatko v 10. či 12. týždni už je, čo všetko už dokáže, nikdy by som to nebola urobila.

Môj gynekológ so sestričkou tuším povedali, že to bude rozhodnutie na celý život. Ale nespomínam si, že by ma boli odhovárali. Poslali ma do nemocnice na predoperačné vyšetrenia. Mala som veľký strach zo všetkého, z nemocnice, zo zákroku, čo bude s dcérou, kým budem ja hospitalizovaná... Je to presne sedemnásť rokov. Mať vtedy dnešné informácie, nielen ako to celé operačne vyzerá, ale i o postabortívnom syndróme... Bolo to zúfalé rozhodnutie v zdanlivo neriešiteľnej situácii.

Po zákroku som veľmi krvácala a nemohli ma prepustiť domov. Keďže ma nemohli nechať ležať v miestnosti, kde prijímali ďalšie ženy na potrat, dali ma na izbu, kde ležali ženy, ktoré dlhodobo nemohli mať deti. Aký strašný paradox, na oddelení, kde pomáhali ženám, ktoré roky túžili mať deti a nemohli, a za dverami na konci chodby zabíjali „nechcené“ deti. Prečo im ich neponúkli? Prečo kompetentní pracovníci nespravili niečo pre to, aby tieto ženy mohli dostať tieto nechcené deti?! Kde sú tí študovaní sociálni pracovníci?

Vyčítala som si to

Stopy a rany sa neukázali hneď. Postupne sa po rokoch vyplavovali. Keď sa čoraz častejšie začalo hovoriť o potratoch, keď sa začali objavovať videá, ako to celé prebieha, ako dieťatku trhajú telíčko na kusy a ono sa bráni, uniká na druhý koniec maternice... Pri každej spomienke o potratoch mi bolo čoraz ťažšie a začala som plakávať a vyčítať si, čo som to urobila. Veď moja dcéra mohla mať o rok mladšieho súrodenca.

Našťastie, Boh ma neopustil a keď som bola na istých duchovných cvičeniach, spomínala sa tam aj téma potratov v rodine. Bol to pre mňa prvý krok k uzdraveniu, ale stále to nestačilo. Pán Boh si ma pripravoval. Chystal sa Pochod za život, v Košiciach v septembri 2013. Naše spoločenstvo veľmi intenzívne spolupracovalo s Fórom života a mne bolo veľmi zle, cítila som sa ako najväčší pokrytec, mala som chuť vykričať to o sebe celému svetu. Práve v meste, kde sa to odohralo, tesne okolo dátumu v mesiaci septembri, keď sa to odohralo... Workshop, ktorý som po príchode do Košíc stihla, bol práve na túto tému, aj odpustenia samej sebe a hlavný program bol pri nemocnici, v ktorej sa to udialo. Z nášho ubytovania som musela ísť okolo nej do haly na večerný program. Keď som v hale zbadala sochu, súsošie Martina Hudáčka, o ktorej som mnoho počula, ale až teraz ju videla inými očami. A keď kňaz vysvetľoval jej význam, keď mal k nej sprievodné slovo o odpustení dieťatka svojej mame a o žehnaní pre ňu, som plakala očisťujúcim plačom z najhlbšej hĺbky svojho bytia.

Prijala som svoju Marianku

Následne, asi pol roka po tom, na prelome apríla a mája 2014 som sa zúčastnila na DO Ráchelina vinica. Bolo to ťažké, zároveň úžasné a uzdravujúce. Znovu som prijala svoju Marianku, a z jej slov som uverila, že ma Ježiš ľúbi – napriek tomu, čo som urobila. Potom po celom programe prišiel nekontrolovateľný smiech a úľava, aj radosť, ktorá je ťažko opísateľná. Znovu som cítila Božiu lásku, jeho odpustenie, bola som šťastná a konečne som sa zhlboka aj cez slzy nadýchla...

Ženám v takejto ťažkej situácii by som chcela odkázať, aby nezostávali samy, keď sa dozvedia, že sú tehotné. Nech nie sú samy so svojím strachom – nech sa idú ihneď poradiť s odborníkom, ktorý si váži život a uvedomuje si následky takého nenávratného kroku.

Navonok som sama, slobodná matka s dcérou – ale ja dnes už po tom všetkom viem, že by som sa rozhodla inak, pretože som poznala a precítila, že život je úžasný dar.

 

Staňte sa fanúšikom magazínu s hodnotami

...

Snímka: Flickr (CC licencia)

INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
DISKUSIA (3)
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
+
5
|
-
1
27.09.2015 13:39
Marta
Ďakujeme za úprimnosť a odvahu.
REAGOVAŤ
+
5
|
-
0
28.09.2015 11:44
Eva
Milá Jana, tým, že o tejto strašnej veci, čo sa stala Vám a Vašemu dieťatku rozprávate, zachraňujete iné dieťatká a ich mamičky pred rovnakým osudom ako ste mali vy. Máte moju veľkú úctu.
REAGOVAŤ
+
2
|
-
0
28.09.2015 18:51
Mária
Tiež som matkou dieťaťa, ktoré zomrelo po potrate, aj keď spontánnom a ja som tomu nijako nemohla zabrániť. Malo byť našim prvým dieťaťom po dvoch rokoch manželstva. Neskôr sme mali s manželom ďalšie tri deti. V osemdesiatych rokoch sa táto téma nikde nerozoberala. V posledných rokoch som čítala viacero náboženských kníh,či rozhovor s rakúskou mystičkou Máriou Simma. Dozvedela som sa, že najviac, čo môžeme pre nenarodené dieťa urobiť je prijať ho do rodiny, spomínať na neho, hlavne mu dať meno, ak nevieme pohlavie aj v dvoch variantoch a dať za neho odslúžiť sv. omšu. To som urobila. Verím, že raz sa s ním stretnem.
REAGOVAŤ
NEWSLETTER cesta+
Prihláste sa na odber :)
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.