logo
konto fb rss email
INZERCIA
GOOGLE REKLAMA: Ak sa Vám zdá reklama nevhodná pre náš portál, pošlite nám, prosím, jej link.
INZERCIA

Svedkovia Zmŕtvychvstalého: Boli sme pri tom!

Publikované: 16.04.2017 o 01:00Autor: Zuzana Vandákováhodiny Prečítate približne za 5 minút
„Poďte a pozrite, hrob je prázdny!“ znie v jednej veľkonočnej piesni. Je prázdny hrob len historickou udalosťou, prežitkom, alebo skúsenosťou, ktorú zažívame aj my dnes?

Prázdny hrob. Ukradol niekto Ježišovo telo? Alebo vôbec nezomrel? Čo sa to vôbec stalo? Ako sa na to asi pozerali tí, ktorí ako prví zaznamenali zvesť o Zmŕtvychvstalom, o zmŕtvychvstaní?

PRÁZDNY HROB A MÁRIA MAGDALÉNA

Išla som k hrobu v to ráno, ešte na úsvite, aby som preukázala poslednú úctu tomu, ktorý bol pre mňa všetkým. Daroval mi život a sám o sebe hovoril, že je životom, avšak na Golgote to vyzeralo všetko ináč. Stále tomu nerozumiem. Stále ma premáhajú vlastné slzy. A musím robiť všetko pre to, aby som neupadla do zúfalstva.

Vychádzam k hrobu ešte za tmy, čo ma po nej – odkedy som spoznala Ježiša, žiadna tma už pre mňa nie je tmavou, jedine tma hriechu. Hoci táto noc je predsa temnejšou, ako tie ostatné – môj Majster je v hrobe a niet ho.

Pripojili sa ku mne aj ďalšie ženy a cestou sme sa rozprávali o tom, ako odvalíme kameň – na to sme trochu nemysleli, keď sme sa vybrali k hrobu. Keď sme prišli na miesto, niečo tu nehralo – kameň od hrobu bol odvalený. Neviem, či bol prvý krik či plač, čo sa vydrali z našich úst (a sŕdc).

Hneď som bežala naspäť a zobudila Petra i Jána a povedala im: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili.“ Ihneď vstali a utekali so mnou naspäť ku hrobu. Po overení skutočnosti, že tam telo naozaj nie je, sa apoštoli vrátili domov. No ja som nemohla. Premohol ma plač. (Čo si budeme hovoriť, som žena.) Stála som pred hrobom a plakala. Po chvíli som nazrela opäť do hrobu a uvidela tam dvoch anjelov v bielom sedieť na mieste, kde bolo predtým Ježišovo telo. „Žena, prečo plačeš?“ opýtali sa ma. Zopakovala som im to isté, čo som povedala apoštolom. Obrátila som sa a zbadala muža v bielom, ktorý sa ma opýtal to isté. Prečo sa ma to stále pýtajú? Nech mi len vrátia Ježiša! Zdalo sa mi, že je to azda záhradník a povedala som mu: „Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil, a ja si ho vezmem.“A vtedy som začula: „Mária!“ Len Jeden ma takto s úctou oslovoval. „Rabbuni!“ Vtedy som ho spoznala. Môj Učiteľ žije! Slzy bolesti sa v momente premenili na slzy nesmiernej radosti. Ježiš ma napomenul, tak, s láskou, ako to len On vie: „Už ma nedrž, veď som ešte nevystúpil k Otcovi; ale choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu.“Utekala som za učeníkmi, aby som im zvestovala tú najradostnejšiu zvesť. Od radosti som zabudla, čo mi to Pán povedal. Ale nezabudla som im povedať to, čoho som bola svedkom: „Videla som Pána!“


PRÁZDNY HROB A PETER

Bola noc. Ťažká noc. Opäť som nemohol spať. V hlave mi stále dookola šiel scenár posledného piatka. Ježiš a jeho smrť. A moja zrada! Ach, keby som to mohol vziať späť! Výčitky mi nedávajú spávať. Bolo už nadránom, keď s krikom prišla Mária Magdaléna a kričala slová, ktoré sa zdali neuveriteľné: „Hrob je prázdny!“ Zdalo sa mi to ako blúznenie. Nebral som ju príliš vážne, veď je to predsa žena a tiež je asi ešte v šoku z toho, čo sa udialo.

No ani som nemohol zostať. Zobudil som Jána a utekali sme k hrobu. Ján ma poľahky predbehol, jeho vek to predpokladal, ale pred hrobom na mňa počkal. Ja, s povahou mne vlastnou, som ani pred hrobom nezastal, ale vrútil sa do neho. Už prvý pohľad napovedal, že jeho telo neukradli – plachty, do ktorých bol Ježiš zabalený, boli poskladané, a rovnako aj šatka, ktorú mal na hlave. A vtedy nám to došlo. Nie ešte úplne, ale spomenuli sme si na to, čo nám Ježiš hovoril: že vstane z mŕtvych a predíde nás do Galiley. Neskôr sa zjavil aj nám a hoci som spočiatku cítil priveľkú hanbu na to, aby som sa mu vôbec pozrel do očí, on mi ukázal, že mi nielen odpustil, ale mi aj dôveruje a zveruje mi veľkú úlohu. A ja som už nikdy nebol istý ten, čo predtým.

 

PRÁZDNY HROB A EMAUZSKÍ UČENÍCI

V ten deň sme sa my dvaja vybrali do Emáuz. V Jeruzaleme sme zažili už priveľa sklamania. Ježiš bol v hrobe a my sme potrebovali odísť, ujsť od toho všetkého. Nikam to neviedlo. Po ceste sme sa rozprávali o udalostiach posledných dní a spoločne o tom premýšľali. Pripojil sa k nám akýsi cudzinec a pýtal sa: „O čom sa to zhovárate?“ Mysleli sme, že žartuje, ale keďže stále čakal na odpoveď, ja, Kleopas, som mu povedal: „Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?“ Stále sa tváril, že o tom nič nevie, a tak sme ho uviedli do reality. „My sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. Niektoré ženy z našich nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije. Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli.“ Jeho reakcia nás obzvlášť prekvapila „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť a tak vojsť do svojej slávy?“ Čakali sme súcit, a nie výčitku. Začal nám vysvetľovať Písma a ani sme si nevšimli, ako nám pri tom horeli srdcia. Keď sme už prišli do Emáuz, chcel pokračovať ďalej v ceste, ale my sme ho prosili, aby s nami zostali. Báli sme sa zostať sami. Beztak sme boli už dosť zabarikádovaní vo svojom vlastnom strachu. Pri večeri vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával nám ho. Až vtedy sme ho spoznali! Veď to je Ježiš! No on hneď zmizol. Boli sme od radosti celí bez seba – tak predsa je to tak, ako ráno hovorili ženy! V našom srdci svietilo svetlo zmŕtvychvstania.

 

PRÁZDNY HROB A TOMÁŠ

Nemohol som tomu uveriť. Zdalo sa mi to ako výmysel, ako bájka, ktorá je síce pekná a poučná, no v skutočnosti sa vôbec nestala. Najprv vyplašené ženy, ktoré prišli s krikom, že hrob je prázdny, potom apoštoli, ktorí sa s ním stretli. Nebol som s nimi. Že im povedal: „Pokoj vám!“, ukázal im ruky a bok a daroval im Ducha Svätého, ktorý odpúšťa hriechy. Nieže by som im neveril, ale boli sme všetci príliš sklamaní a ubolení a mal som strach veriť, veď čo ak je to len akási fatamorgána? Bol som opatrný. 

Nebol som s nimi za zatvorenými dverami, keď Ježiš prišiel. Nedokázal som zostať za zatvorenými dverami. Potreboval som byť von. Hľadal som. Pýtal som sa. Moje nepokojné vnútro ma nútilo vyjsť von. No potom som ho aj ja stretol. Dotkol sa rán. Veľkonočných rán! Moje srdce a vnútro zvolalo: „Pán môj a Boh môj!“. A veľkonočné rany a zmŕtvychvstalý Ježiš premenili celé moje pochybnosťami a obavami naplnené vnútro. Odteraz je už všetko iné!

 

PRÁZDNY HROB A JA

Najdôležitejší bod.

A čo ja? Čo je v mojom srdci mŕtve? Čo som už dávno pochoval/a? Kde je moje miesto? Kde je moja Galilea – miesto stretnutia s Pánom? Kým je Zmŕtvychvstalý v mojom živote?

Pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa povedal: „Spása závisí od viery vo vzkriesenie.“ Prázdny hrob, ktorý je predobrazom našich prázdnych hrobov. Lebo ako píše apoštol Pavol: „Boh aj Pána vzkriesil a vzkriesi aj nás svojou mocou.“ (1 Kor 6, 14)

(U)veríme tomu?

 

...

Úryvok článku je z veľkonočného čísla novín Slovo+.

...

Snímka: pixabay.com

DISKUSIA (1)
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
+
0
|
-
0
16.04.2017 22:39
Robert Bob
Jasné ,že veriaci ,naozaj veriaci v to dúfa a verí ináč by hral divne divadlo.
REAGOVAŤ