logo
konto fb rss email
INZERCIA
INZERCIA

Veľkonočné ráno v bežnom dni

Publikované: 18.04.2017 o 00:00Autor: Mária Kohutiarováhodiny Prečítate približne za 5.5 minúty
Niekedy sa nám zdá, že je nereálne víťaziť tak ako On. Pachtíme sa na svojej krížovej ceste, cítime sa skôr v mizernom osobnom veľkom piatku a neuvedomujeme si, že každý malý krok na nej nás približuje k víťazstvu s tebou, Pane! Pozrieť sa na svoj život a okolnosti očami veľkonočného rána dáva nádej a istotu, že ideme dobre.

Znova sa ich teda opýtal: „Koho hľadáte?“ Oni povedali: „Ježiša Nazaretského.“ (Jn 18, 7)

A je to tu! Moji kolegovia sa ma jasne pýtajú, aký mám postoj k manželstvám osôb rovnakého pohlavia. Už sa to tu omieľa dlho – v tejto kancelárii, ba aj na obede – a ja už viem, že nezabodujem. Nie som pokrokový, nie som liberálny, nepotrebujem salámovú metódu. Chcem len pravdu a prirodzenosť, akú dal Boh. A teraz ma teda títo moji kolegovia hľadajú, aby som vydal svedectvo. Nemôžem sa uhnúť, ani sa z toho vyliať. Možno sa trasiem, ale chcem mať odvahu pozrieť sa aj za cenu straty „popularity“ mojim kolegom do očí a povedať jasne: „Tu som.“ Nezdrhnúť. Nekľučkovať. Nerobiť slovné diplomatické rošády.


A keď naňho veľkňazi a starší žalovali, nič neodpovedal.
Vtedy sa ho Pilát opýtal: „Nepočuješ, čo všetko proti tebe svedčia?“ (Mt 27, 12-13)

Hučia. Sú to moje deti, dorastajú a majú svoje názory, doba ich učí slobode prejavu a právu povedať, čo si myslia. Nepáči sa im, čo od nich ako rodičia vyžadujeme. Používajú slová, ktoré sú vytrhnuté z kontextu toho, čo im hovoríme. Nerozumejú podstate toho, čo sme im predložili. To by ani nevadilo, ak by zachovali úctu a lásku. Bolí to. Toľko dní námahy, starostí, usmerňovania – a teraz toto? Nemá zmysel už nič hovoriť. Všetko bolo povedané, o všetkom už vedia, aj keď dorážajú. Mlčať, vo vnútri sa modliť, hoci srdce plače a je zranené správaním tých, čo mi mali byť najbližšie a rozumieť mi najlepšie. A žehnať im. Každé ďalšie slovo je teraz zbytočné, prinieslo by iba viac rozbroja a zranení. Je to ťažké, ťažké!


Vyzliekli ho a odeli do šarlátového plášťa,
z tŕnia uplietli korunu a položili mu ju na hlavu, do pravej ruky mu dali trstinu, padali pred ním na kolená a posmievali sa mu: „Buď pozdravený, židovský kráľ!“Pľuli naňho, brali mu trstinu a bili ho po hlave. (Mt 27, 28-30)

Nie raz sme to zažili. Poníženie, výsmech, slovnú šikanu, ba aj hrubé zlo od iných. Ťažko sa to už len počúva: „Čože, čakáte štvrté? Neviete si dávať pozor, v dnešnej dobe? Blbci.“ A to bola rodina. „Ty ešte veríš Cirkvi? Po tých špinavostiach, čo sa diali s pedofilnými kňazmi, aha? Však ani za inkvizíciu sa Cirkev nehanbí a keď sa pozriem na to, čo sa deje v tej slovenskej hierarchii, fuj! Si sprostý, fakt – vysoká škola a IQ ti nepomáha, chlape! No, katolík bude vždy sprostý!“


Tu prinútili istého Šimona z
 Cyrény, Alexandrovho a Rúfovho otca, ktorý sa tade vracal z poľa, aby mu niesol kríž. (Mk 15, 21)

Nie je to celkom dobrovoľné, že tu sedím toľké hodiny a toľké dni! Vonku svieti slnko, bicykel opretý pri bráne, a ja tu trčím a učím sa s mojím bratom, ktorý má totálne okno asi zo všetkého! Angličtina, geografia, dejepis... najhoršie postrachy! Vyzerá to na beznádejný prípad, možno by bolo lepšie, keby som sa na to vykašľal. Ale mama povedala, že sa mám obetovať, aj keď som mal iné plány a chcel som si už vlastne oddýchnuť. Povedala mi, že ja viem v tomto viac a dostal som to od Boha, aby som to posunul ďalej. „Ďalej“ nie je lukratívne platené doučovanie, ale tento môj (ne)podarený brat, s hrôzou v očiach z toho, čo leží pred ním v učebnici...


Ježiš povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lk 23, 34)

Pohádali sme sa, len čo sme sami dvaja sadli do auta. Šli sme na návštevu, konečne bez detí a mali sme tam ísť ako poslovia dobrého manželstva. Figu! Skôr, než sme vyšli za zákrutu za naším domom, komunikačná kríza bujnela a výčitky padali jedna za druhou. Ja... ty! Keď... tak! Nevšímal si si ma... nepočula si? Sedeli sme vedľa seba ako dva kamene, každý stvrdnutý zranením od toho druhého, každý sa ľutoval. Ani vtedy, keď sme zastavili pred domom priateľov, sme neboli O.K. Ako ťažko sa nám vystupovalo z auta! Až prvé dotyky pri vyzúvaní sa, tajné signály a nežné pozornosti naplno uzdravili naše nedorozumenie. Keď sme šli späť, obaja sme spontánne povedali: „Odpusť! Ako hlúpo som sa správal!“


Keď vojaci Ježiša ukrižovali, vzali jeho šaty a
 rozdelili ich na štyri časti, pre každého vojaka jednu. (Jn 19, 23)

Vzali mi všetko: všetok môj čas... všetky moje schopnosti... všetku moju prácu... celé moje srdce, celé ja. Denne som ako mama ukrižovaná v obete pre deti, ktoré si mi a nám daroval. Niekedy sa trhajú o to, kto si zo mňa oddrapne väčší kus, kto dostane viac z toho, čo mám: z obeda, z vyhladenej bielizne, z čítania knižky či nákupu topánok. Mama, môžeš? Mama, nevidela si? Mama, prečo ja? Mama, to nemyslíš vážne? A pozadie toho môjho šatu lásky len málokto vidí: s akou námahou bolo utkané, koľko obety a lásky, sebazáporu a odriekania ma to stálo a stojí! Visím na tom mojom kríži obety pre nich a vidím, ako sa delia, úplne zabúdajúc na mňa.

Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: „Žena, hľa, tvoj syn!“Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!“ (Jn 19, 26; 27)

Potom povedal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ (Lk 23, 42)

Je náročné sa na to dívať a stáť blízko. Rakovina. Vidina neurčitého času do smrti spľasla, dni sa počítajú s otáznikom. Ešte dnes, ešte týždeň? Priateľka, kňaz, môj otec. A bolesť tela, ktorú niet čím utíšiť. Čím bližšia väzba, tým náročnejšie je stáť ako svedok nádeje vo vzkriesenie, byť pravdivý a ľudský. A predsa v tomto okamihu je potrebné priniesť svetlo nového rána, ktoré nastane už za hranicou nášho viditeľného sveta, svetlo, ktorým je Vzkriesený!


O tretej hodine zvolal Ježiš mocným hlasom: „Heloi, heloi, lema sabakthani?“, čo v preklade znamená: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15, 34)

Hodina úzkosti, keď sa často ja či iní necítime na dosah výhry. Diagnóza s otáznikmi, ktorú nevedia lekári vyriešiť. Strata práce a hypotéka na krku. Problémy s dieťaťom, unikajúcim z domu a z dosahu lásky, ktorá sa mu zdá byť pritesná. Nezhody s rodičmi, príliš zasahujúcimi do nášho manželstva. Podraz v práci, keď mi prišili na krk kolegovo zlyhanie a on sa z toho pekne vykrútil. Cítim sa tak sám. V tme. Zranený. Keby som nemal vieru, neviem, čo by som robil. No aj tak kričím: „Kde si, ako to môžeš dovoliť?“


Keď sa pominula sobota, na úsvite prvého dňa v týždni prišla Mária Magdaléna a iná Mária pozrieť hrob. (Mt 28, 1)

Čo ti preskočilo? Načo tam ideš? Toto nemá zmysel, nemá to budúcnosť, ten prípad je už pasé. Kašli na to, kašli na neho! Nemôžem. Nemôžem ho nechať samého. Urazeného pubertiaka, nahnevaného manžela, kolegyňu, ktorá zistila problém v manželstve či suseda, ktorého staroba akosi mení. Nemôžem povedať, že ma do toho nič. Nechcem veriť, že sa s tým nedá nič robiť, ako hovoria ľudia okolo mňa. Ja mám vieru, že Boh víťazí a láme všetky putá smrti, všetky okovy akéhokoľvek hriechu a zranenia, pádu a omylov, neprijatia a nepochopenia. Som dieťaťom Víťaza, nie porazeného – nezabúdam na to.


Tu im Ježiš povedal: „Nebojte sa!“
(Mt 28, 10)

Je také ľudské mať obavy. Ako sa to celé skončí? Napríklad, to vleklé dedičské konanie... alebo už len to buchnutie dverí v nočnej hodine a ticho. Ako zvládneme tento mesiac s naším rozpočtom? Otázniky, ktoré aj mne zastierajú pohľad na Boha, pre ktorého nič nie je nemožné. Znovu sa utvrdzujem v odvahe: lebo kto má odvahu, verí vo víťazstvo.

 

 

...

Celý článok nájdete vo veľkonočnom čísle novín Slovo+

...

Snímka: pexels.com

DISKUSIA
PRIDAŤ NÁZOR
Pravidlá diskusie
Diskusia je zatiaľ prázdna. Buďte prvý, kto vyjadrí svoj názor.