Za múrmi kláštora uršulínok: Komunisti chceli, aby rehoľníci do roku 2000 vymizli. Nepodarilo sa im to

Assisi je vzdialené od Brescie len 174 km. A prečo spomíname opäť mesto svätého Františka? Prečo sestry nosia modrý habit a čo symbolizuje uršulínsky kríž sme zistili za múrmi košického kláštora uršulínok. Spoločný čas sme strávili so sestrou Školastikou a sestrou Atanáziou.

V tomto rozprávaní začneme opäť hlboko v histórii. A to v roku 1474, ktorý je pravdepodobne rokom narodenia svätej Angely Merici, známej aj ako „matka Angela“. Práve ona je zakladateľkou Spoločnosti panien svätej Uršule. Túto výzvu dostala vo videní pri modlitbe na poli. Založenie Spoločnosti jej vnukol sám Boh. Angela bola natoľko inšpirovaná sväticou z tretieho storočia, svätou Uršuľou, že podľa nej pomenovala a pod jej patronát zverila celú Spoločnosť. Oficiálne Spoločnosť svätej Uršule vznikla na sviatok svätej Kataríny Alexandrijskej – 25. novembra 1535v mestečku Brescia a pretrváva až do dnešných čias. Budúci rok to bude 490 rokov od jej založenia. Dielo svätej Angely Merici sa rozšírilo po celom svete. Sestry uršulínky boli pozvané aj na Slovensko. Kostol svätého Michala a spolu s ním aj kláštor uršulínok v Košiciach sa nachádza 1497 km od mestečka Brescia. Je priamo v centre a žijú v ňom pokračovateľky odkazu svätej Angely Merici.

Františkánsky kríž na pôde uršulínok

Košice sú plné špicatých vežičiek. Nie je to síce stovežatá Praha, ale nachádza sa tu naozaj veľa kostolov. Mierime k jednému z nich. Nechám sa viesť mojou spoločníčkou a za pár minút sme pred bránou uršulínok. Brána je veľká, historická, keďže kedysi cez ňu vchádzali koče a vozy.

Zvítame sa a hneď nás sestra Školastika a sestra Atanázia vedú do spoločenskej miestnosti. Na vrátnici nás s úsmevom víta ďalšia sestra. Usadíme sa a voľne sa chvíľu rozprávame. Sestra Školastika si všimne, že nosím františkánsky kríž: „Vidím, že máte františkánsky kríž. Tušíte, že naša zakladateľka bola tiež františkánska terciárka?“ Spoločne sa nad tým zasmejeme. Uvedomujem si, že som vstúpila s františkánskym krížom na uršulínsku pôdu, no františkáni sa tu predsa len ešte budú spomínať.

Duchovné materstvo

Sestrám kladiem tú istú otázku ako františkánom: ktoré tri slová sú príznačné pre ich rehoľný rád. Sestra Školastika to vystihuje slovami: snúbenectvo, sesterstvo a materstvo. „Snúbenectvo spočíva vo vzťahu s Kristom. Naša zakladateľka Angela nám poukazovala na Krista ako pevný bod, z ktorého má prameniť náš zasvätený život. Snúbenecký vzťah s Kristom je prameňom pre naše sesterstvo a apoštolský život.“ K tomuto slovu dopĺňa sestra Atanázia: „Na začiatku môjho povolania ma oslovilo svedectvo mučeníc z prvých storočí kresťanstva, ktoré svedčili o snúbeneckom vzťahu s Kristom.“
Ako druhé slovo vysvetľuje sesterstvo: „Naším podstatným znakom je komunitný život. Spočíva v každodennej spoločnej modlitbe ranných a večerných chvál, adorácie a stolovania.“ Sestry majú rôzne zamestnania a apoštoláty, ktorým sa cez deň venujú. Následne poobede alebo večer sa vracajú do komunity, kde vzájomne zdieľajú svoj život. „Je to sila spoločenstva. Ako sa hovorí – malý mravec nič nezmôže, ale ak ich je mnoho, urobia veľa.“

Posledné slovo, materstvo, bližšie objasňuje sestra Atanázia: „Samotnú svätú Angelu oslovovali matka. Vyhľadávali ju ľudia s rôznymi problémami, hľadali u nej radu. Starala sa nielen o chudobných a chorých, ale sýtila ich aj duchovným pokrmom. Žiaci sa ma niekedy v škole pýtajú, či mi nechýba, že nemám vlastné deti. Odpovedám im, aby sa pozreli, koľko ich tu mám. Teda nepociťujem to, pretože sme stále s deťmi a mladými a takouto formou sa dá pekne prežívať duchovné materstvo.“

Uršuľa – vzor odvahy

Zaujíma ma, prečo má tento rád názov „uršulínky“, keď sa zakladateľka volala Angela Merici. Sestry mi objasňujú, aký je pôvod tohto názvu: „Otec svätej Angely po večeroch čítaval legendy svätých a Angelu zaujala svätá Uršuľa. Bola to anglická princezná, ktorá sa mala vydať za šľachtica, ktorý bol pohan. Preto sa dožadovala, aby sa jej ženích pripravil na prijatie krstu, kým bude ona so svojimi družkami sláviť oslavu panenstva. Cestovala na púť do Ríma a na spiatočnej ceste narazili na kmeň Hunov, ktorí ich chceli zviesť. Ony to odmietli a boli zavraždené.“

Ďalej dopĺňajú, že v Kolíne nad Rýnom sa našlo veľké pohrebisko, kde sa nachádzali mužské aj ženské kosti, a tým sa predpokladá, že bol na tejto udalosti účastný aj samotný Uršulin snúbenec so svojou družinou. Po týchto udalostiach sa na mieste rozmohla úcta k svätej Uršule. Na základe legendy sa postupne šíril kult svätice. Angela si ju prisvojila za patrónku Spoločnosti. „Angela bola pokorná žena, ktorá sa nepotrebovala zviditeľňovať. V dejinách Cirkvi nájdeme mnohé príklady, keď nie je rehoľa pomenovaná podľa jej zakladateľa, ako je to napríklad u saleziánov,“ dopĺňa sestra Atanázia.
„Uršuľa znamená medvedica, teda bola vzorom odvahy, podobne ako svätá Angela, ktorá sa nebála ísť proti prúdu svojej doby,“ dodáva sestra Školastika.

Z františkánskej terciárky zakladateľka Spoločnosti Panien

Náš rozhovor pokračuje ďalej o živote zakladateľky, veľmi nenápadnej a pokornej ženy, svätej Angely. V jej srdci bola vždy túžba žiť hlbší duchovný život. Preto sa rozhodla vstúpiť do tretieho rádu sv. Františka. Vďaka tomu mohla dostať duchovnú formáciu a častejšie prijímať sviatosti „Žena v dobe svätej Angely mala dve možnosti: vstup do kontemplatívneho kláštora alebo manželstvo. Svedectvo života Angely bolo tak príťažlivé, že veľa mladých žien vyhľadávalo jej blízkosť. Preto na sklonku svojho života, v roku 1535, založila Spoločnosť panien a vybrala si ako patrónku svätú Uršuľu. “Do tejto Spoločnosti mohli vstúpiť panny, ale aj vdovy. Zámerom bolo, aby slobodné ženy mohli žiť hlbší duchovný život a službu v prostredí, v ktorom žili. Zároveň mali spoločenstvo, kde prehlbovali vzťah s Pánom, tvorili spoločenstvo s ďalšími ženami a žili evanjeliové sľuby (čistotu, chudobu a poslušnosť).

Po vzniku sa Spoločnosť rozširovala a stále do nej pribúdali nové členky. Kardinál Karol Boromejský povoláva uršulínky do Milána. Sestry sa venujú sirotám, učia katechizmus a vychovávajú mládež. Neskôr sa apoštolátom sestier stávajú školy a internáty. Vplyvom Tridentského koncilu sa zmenil spôsob života Spoločnosti sv. Uršule a začínajú vznikať kláštory.

Dnes už existuje množstvo sekulárnych inštitútov pre ženy, no Angela predbehla svoju dobu vytvorením tohto diela.

Kríž so zmŕtvychvstalým Kristom

Postupom času sa dostali uršulínky aj na Slovensko, a to konkrétne v sedemnástom storočí, kedy mali zabezpečovať vzdelávanie dievčat. Sestry v Košiciach minulý rok oslavovali 325 rokov od svojho príchodu do Košíc. V roku 1900 vznikla Rímska únia Rádu svätej Uršule. Schválil ju Lev XIII. Postupne sa do tejto únie pripojili aj ďalšie kláštory na svete aj na Slovensku.

V únii sa zjednotil habit – rehoľné rúcho. Farba habitu prešla mnohými zmenami. V súčasnosti sestry na Slovensku nosia modrý habit. Občas sa stane, že sa uršulínky z rôznych krajín nespoznajú. Sestra Atanázia spomína úsmevnú udalosť: „Únií a zoskupení uršulínok je veľa. V Taliansku som sedela pri uršulínke a nevedela som o tom, pretože sestra bola Indka a mala oblečené sárí. V Indii nemajú typický európsky habit, ale hnedé sárí.“ Sestra Školastika dopĺňa, že každá krajina má trochu odlišné oblečenie. „Jediné, čo nás spája, je uršulínsky kríž. Zjednotil sa v Rímskej únii. Je na ňom vyobrazený zmŕtvychvstalý Kristus a vzadu máme vyrytý názov rehole.“

Vývoj rehoľného habitu sme mohli vidieť aj na malých figurínach, ktoré sa nachádzajú na chodbe tohto kláštora. Je pozoruhodné sledovať vývoj ich odevu.

Poslanie uršulínok na Slovensku

Aktuálne sú na Slovensku 4 komunity. Nachádzajú sa v Bratislave, Trnave, v Suchej nad Parnou a v Košiciach. Provinciu tvorí 55 uršulínok, v Košiciach tvorí komunitu10 sestier. Súčasťou kláštorov sú školy a internáty, v ktorých pôsobia.
Sestry zhodnotili, že režim komunizmu bol akoby vynechaním jednej generácie, ktorá by priniesla nové povolania. V súčasnosti majú jednu postulantku (prvý stupeň formácie) a tri nové kandidátky. Kandidátkou sa nazývajú dievčatá alebo ženy, ktoré majú záujem o rád, spoznávajú jeho štruktúru a chod. Postulantka je začlenená do nejakej komunity, kde ďalej rozlišuje svoje povolanie. Po postuláte nasleduje dvojročný noviciát. Jedným z prostriedkov rozlišovania svojho povolania je aj čas tridsaťdňových duchovných cvičení v tichu. „Keď ste tridsať dní v tichu, z vášho podvedomia povychádzajú aj také veci, ktoré by ste nečakali,“ tvrdí sestra Atanázia. Na chvíľu sa nad tým zamyslím. Tridsať dní je naozaj dosť. Čo všetko sa môže vynoriť počas týchto dní?
Následne po noviciáte sestra skladá sľuby na tri roky. Potom znova obnovuje sľuby na dva roky. Toto obdobie formácie sa nazýva juniorát. Po týchto dvoch rokoch môže zložiť večné sľuby.

Každý deň ďakujem Bohu za to, že som uršulínka

Zaujíma ma osobný príbeh týchto dvoch sestier. Sestra Školastika s úsmevom hovorí, že jej cesta bola veľmi jednoduchá. „Keď som mala ísť do štvrtého ročníka na strednej škole, rozlišovala som svoje povolanie, modlila som sa, aby mi Pán ukázal, kam mám ísť v živote ďalej. Stretla som sa s kamarátkou od sestier uršulínok. Keď som bola medzi nimi, cítila som pokoj v srdci. Samozrejme, boli isté boje, ale túžba bola silnejšia. Po ukončení strednej školy som oslovila miestnu predstavenú o prijatie do kláštora. Určite sú aj náročné chvíle v povolaní, ale je to cesta dozrievania. Rozlišovanie nie je len o tom, čo chcem ja, ale aj o tom, čo chce Boh. Každý deň ďakujem Pánovi za dar povolania. Živým príkladom vernosti v povolaní sú mi staršie sestry, ktoré vstupovali do kláštora v náročnej dobe. Počas môjho pôsobenia v komunite starších sestier som ich nachádzala stále v kaplnke. Aj napriek svojim zdravotným ťažkostiam neustávali v modlitbe za nás. Sú svedkami vernosti a vytrvalosti napriek ťažkým okolnostiam, v ktorých žili.“

K rozprávaniu o svojej ceste povolania sa pridáva aj sestra Atanázia: „Vyrastala som ešte za komunizmu, kedy som nechodila ani na náboženstvo. Ľudia boli sledovaní, kto chodí do kostola, preto sme chodievali do kostola k starým rodičom do inej dediny. Potajomky sme mali s mojimi dvomi bratmi krst aj sväté prijímanie. Nebola dostupná ani náboženská literatúra, preto sa čudujem, že som dostala toto povolanie. Na prvom svätom prijímaní sme mali kňaza, z ktorého vyžarovalo dobro. A keďže dobro priťahuje, chcela som častejšie chodiť do kostola. Nebola to len otázka jedného dňa, kedy si ma Pán priťahoval, ale boli to okolnosti a ľudia v mojom živote. V našej farnosti bolo prvé sväté prijímanie a čítalo sa Božie slovo, ako sa Panna Mária ponáhľala k svojej príbuznej Alžbete. Vtedy mi prišla na um myšlienka, či nemám Bohu slúžiť aj ja. Cítila som sa Slovom pozvaná. Oznámila som to aj doma. Navštívila som uršulínky v kláštore, zapáčil sa mi ich život modlitby a práca na misijných územiach. Mala som túžbu ísť aj na misie. Nevedela som si predstaviť, že by som učila v škole. Pán Boh má rád humor a mojimi misijnými územiami sa stali práve školy. Pôsobila som v školách niekoľko rokov.“

Uršulínska spiritualita

Súčasťou uršulínskej spirituality je život so vzkrieseným Kristom. Mňa zaujíma, čo znamená popis spirituality uršulínok v slovách žiť tajomstvo lásky. A hneď aj dostávam odpoveď, že ide o samotnú lásku k blížnemu a praktické skutky lásky. Sestra Atanázia sa zdieľa so skúsenosťami z apoštolátu, kde sa stretáva s mladými ľuďmi, ktorí majú problémy v rodinách. Vypočuje ich, povzbudzuje a odovzdáva im svedectvo dobrej zvesti; Boh je láska a miluje ich nadovšetko. Spomína aj skutočnosť, že viera v Košiciach je živá. „V uršulínskom kostole sa každú nedeľu stretávame s rodičmi, ktorí chcú svojim deťom odovzdať živú vieru. Vytvárame im spoločenstvo prijatia, pretože deti niekedy hlasno plačú alebo rozprávajú počas svätej omše. Niektorým ľuďom to prekáža. Rodičia majú právo byť na svätej omši a niekedy je náročné prežívať ju s dieťaťom. Zároveň si deti tiež musia zvyknúť na priebeh svätej omše. Aj títo malí drobci patria do Cirkvi.“

Spisy a ikona svätej Angely

Sestra Atanázia nám ukazuje spisy svätej Angely, ktoré by si mali prečítať ženy v počiatočnej fáze zasvätenia. „Svätá Angela nevedela písať, ale svoje spisy diktovala na konci svojho života Gabrielovi Cozanovi, ktorý to následne prepísal. Dodnes tieto spisy oslovujú nielen sestry, ale aj laikov. V spisoch sa píše o pôste, modlitbe či o vzťahoch.“ Druhá, podobne malá kniha, sú Stanovy, ktorými sa sestry riadia. Tieto pravidlá zahŕňajú komunitný, duchovný, apoštolský život sestier, formáciu a správu inštitútu.
Na stene v miestnosti, v ktorej sa nachádzame, je zavesená ikona, na ktorej je vyobrazená svätá Angela a panny zo Spoločnosti. Sestra Atanázia k nej pristúpi a vysvetľuje nám jednotlivé časti: „Vidíme tu namaľovanú svätú Angelu s pannami, ktoré držia horiace sviece a majú oblečenie rôznych farieb. Máme tu aj Krista, ktorý je Alfa a Omega, teda začiatok aj koniec. Angela má na sebe františkánsky terciánsky habit s bielou šatkou na hlave, keďže v tej dobe musela mať žena zahalenú hlavu. Nevieme naisto, či chodila oblečená práve takto. Sivá farba symbolizuje obyčajný skromný život.“

Život vo vyhnanstve

So sestrami sa ešte vraciame do obdobia komunizmu, ktoré bolo náročným časom pre rád uršulínok, ale aj pre Cirkev ako takú. Čomu všetkému museli čeliť vtedajšie sestry? Ako sa vtedy žila viera? To všetko boli otázky, ktoré ma zaujímali. „Cirkev bola úhlavným nepriateľom režimu. Čítala som v spomienkach našich sestier mnohé príbehy. V apríli v roku 1950 bola uskutočnená Akcia K (kláštory) v mužských reholiach a sestry vedeli, že príde rad aj na ženské – Akcia R (rehoľníčky). Napokon to aj prišlo, v auguste.“ Nariadením boli sestry vysťahované, mali sa zbaliť do niekoľkých hodín a opustiť priestory. Sestry mali nasadnúť do autobusu s tým, že nevedeli, kam pôjdu a ako budú ďalej žiť. „Sestry mali možnosť aj odísť, niektoré tak aj urobili, ale nezazlievame to nikomu. Ja osobne neviem, čo by som robila, ako by som sa zachovala na ich mieste. Autobusy boli pristavené zozadu, aby nevzbudzovali pozornosť. Sestry si vzali len najnutnejšie veci a Oltárnu sviatosť. Komunisti im povedali, že im všetok majetok zostane, čo nebola pravda.“

V Suchej nad Parnou sestry dokonca hliadkovali v kláštore deň aj noc, aby boli na túto akciu pripravené. „Sestry boli prevezené do kláštora v Modre, ktorý bol určený pre tridsať sestier. Predstavte si, že tam chceli natlačiť tristo ľudí. Sľubovali im nové priestory a dostali školu v Modre, kde do jednej triedy ubytovali štyridsať sestier.“ Neskôr sa sestry snažili vytvoriť si aspoň malé „celičky“ v rámci tejto miestnosti. Pracovali na poli a neskôr boli prevezené do tovární v Čechách.

Sestra Školastika spomína aj jednu konkrétnu sestru, ktorá jej rozprávala príbeh o tomto období: „Mala na to také živé spomienky, že si pamätala, že sa v kuchyni nachádzali slivkové gule, ktoré mali byť v ten deň na obed, ale už to nestihli. Navyše spomínala, že nemala ani čižmy, ktoré by boli v jej veľkosti. Sestry pracovali na poli aj počas zimy, boli prevážané na vlečkách, kde im ľudia hádzali oblečenie a jedlo, keďže bola veľká zima.“ Žili vo veľkej chudobe a zime, no napriek tomu podporovali núdznych a vedeli sa s nimi podeliť.

Sestry ďalej spomínajú, že niektoré zo sestier boli počas komunizmu aj vo väzení: „Zo spomienok vieme, že keď vo väzení vydávala dozorkyňa jedlo, krútením hlavy dávala signál, že jedlo nemajú jesť, pretože sa v ňom nachádzal arzén. Politickým väzňom dávali do jedla arzén, aby pomaly zomierali.“

Skrytý život sestier

Počas doby komunizmu sestry nesmeli prijímať do rehole nové povolania. Sestry pracovali aj v ústavoch pre postihnuté deti a mládež v Čechách. Tu prichádzali dievčatá, ktoré mali záujem o rehoľný život. To posilnilo ďalšie, nové povolania. V roku 1968, keď sa situácia trochu upokojila, sa sestry vrátili späť na Slovensko a žili svoje povolanie a poslanie tajne. V sedemdesiatych rokoch, počas normalizácie, vyšlo nariadenie, že do rehole nesmie byť prijímaný dorast a sestry majú zákaz nosiť habit. Mladé sestry, ktoré nosili habit, sa ho museli vzdať a následne vznikali tajné komunity s názvom sorority. „Išlo zvyčajne o malý počet mladých žien, ktoré vytvárali komunitu. Chodili do práce, boli v civile, neupozorňovali na seba, ale aj tak mali pocit, že ich niekto sleduje. V tichosti sa stretávali s ďalšími sestrami, potajomky sa zúčastňovali duchovných cvičení,“ spomína sestra Školastika. Sestra Atanázia ju dopĺňa: „Hlavnou myšlienkou komunistov so zasväteným životom v Cirkvi bolo, aby do roku 2000 neboli na Slovensku žiadni rehoľníci. Keď sa na to spätne pozrieme, nepodarilo sa im to. Pretože človek si môže niečo zaumieniť, ale nad tým všetkým je Pán Boh. Sestry nevedeli, ako dlho bude toto obdobie pretrvávať, ale napriek tomu zostali verné.“

Sestry sa snažili hľadať spôsob, ako apoštolsky pracovať na tých miestach, kde mali komunity. Takto nadviazali kontakt s dievčatami, ktoré cítili povolanie k zasvätenému životu, ale z rôznych príčin nemohli do kláštora vstúpiť.

Napriek ťažkým okolnostiam na Slovensku vzniká Spoločnosť svätej Uršule, sekulárny inštitút Angely Merici, ktorý pretrval až dodnes. „Zasvätené osoby môžu teda zostať v civile, bývať v rodinách a nemusia na svoje zasvätenie ani upozorňovať. Vyžarovať to má práve z ich vnútra, prežívania a správania,“ dodáva sestra Atanázia. K téme žien v Cirkvi dopĺňa sestra Školastika: „Aj svätý otec František apeluje, že žena by mala mať tiež úlohu v Cirkvi, pretože svojím pohľadom obohacuje Cirkev samotnú.“ Rehoľné spoločenstvá určite plnia svoju dôležitú úlohu, ako to pekne prirovnala sestra Atanázia, sú ako taký úľ, kde včely usilovne pracujú.

Vďaka odvahe a neochvejnej viere týchto sestier vznikli aj nové povolania: „Vďaka nim sme tu aj my a pretrváva to. Ak Boh chce, toto dielo bude pokračovať,“ dodáva sestra Školastika.

Odkaz pre ženy hľadajúce svoje povolanie

Tému komunizmu opúšťame niečím pozitívnejším. Táto otázka sa stáva mojou tradičnou. Čo ak sa niekto chce stať uršulínkou? Čo by jej skúsené sestry odkázali? „Je dôležité viesť duchovný život. Je to o tom, že Pán volá a my odpovedáme, vstupujeme do vzťahu s ním. Odporúčané je rozlišovanie s kňazom, pretože môže pomôcť s kontaktom na konkrétnu rehoľu alebo rehoľnú sestru. V kláštore je spoločný život, čo znamená, že individualizmus dnešnej doby neprispieva k tomu, že sa zvyšuje záujem o rehoľné povolania. Takže, ak sa chce niekto stať uršulínkou, nech sa páči, môže nás navštíviť, kláštory máme od západu až po východ,“ s úsmevom hovorí sestra Atanázia.

Kláštorné chodby

Po rozhovore sa ideme prejsť po chodbách kláštora. Priestory majú zachovaný historický nádych, veľké klenby a dlhé chodby. Fascinuje ma to. Uršulínsky kláštor je naozaj veľkým komplexom, kde sa nachádzajú stredoškolský a vysokoškolský dievčenský internát. V ďalšej časti budovy sa nachádza Stredná zdravotnícka škola sv. Alžbety s jedálňou. V klauzúrnej časti budovy bývajú sestry. Kráčame vnútorným dvorom, ktorý má v sebe aj kúsok zelene. Vidíme na lavičke sedieť ďalšiu sestru uršulínku, ako sa v tichosti modlí. Blížime sa ku kaplnke.

Sestry sa tu modlia a konajú sa v nej aj sväté omše a adorácie pre dievčatá z internátu. „U nás je stále živo. Tešíme sa tiež aj na sobotu,“ s úsmevom dodáva sestra Školastika .Na viacerých miestach sú obrazy či sochy svätej Angely a na stene visí veľký uršulínsky kríž so zmŕtvychvstalým Kristom, vyrobený z dreva. Kráčame najdlhšou chodbou kláštora, kde vidíme historické fotografie na stenách.

Na fotografiách môžeme vidieť, ako sestry v habitoch za komunizmu pracovali v spomínaných továrňach či na poli. Dobové fotografie vyobrazujú sestry aj v starších formách habitu. Je pozoruhodné sledovať vývoj ich odevu. V období komunizmu budova kláštora slúžila ako priestor pre kancelárie.

Naša návšteva sa končí v kostole svätého Michala Archanjela. Je veľmi pekný, priestranný a na mnohých častiach sa nachádzajú uršulínske symboly. Teda toto miesto je doslova naplnené uršulínskou spiritualitou. Odchádzame obohatené o nové informácie o tejto reholi. Svätá Angela sa mi stáva inšpiratívnou ženou, ktorá svojou nenápadnosťou a zároveň veľkým srdcom dokázala vytvoriť požehnaný a krásny priestor pre ženy vo svete, aby slúžili Cirkvi.

Snímky: Antónia Uličná